ղľáԾ
Vydavateľstvo Slovart sa rozhodlo vytvoriť súborné vydanie viacerých dialógov a niekoľkých krátkych poviedok známej slovenskej humoristickej dvojice Milan Lasica a Július Satinský. A ja si po prečítaní kladiem otázku, prečo.
Nedajte sa perexom zmiasť. Práce Lasicu a Satinského milujem, na mnohých ich vystúpeniach som vyrastal, či už ide o televízne reprízy ich relácie Ktosi je za dverami, neskôr Všetci sú za dverami, alebo o rôzne zvukové či audiovizuálne záznamy týchto vystúpení. Rozhlasovú hru Plné vrecká peňazí som počul azda dvadsaťkrát a dodnes viem odrecitovať mnohé humoristické dialógy prakticky od slova do slova, vrátane obľúbeného ձóԳ. Rovnako je dodnes môjmu srdcu blízka aj ich hudobná tvorba v spolupráci s hudobným géniom, klaviristom a takisto výborným humoristom Jarom Filipom. Nakoniec, album S vetrom opreteky si tematicky púšťam popri písaní tohto textu. Preto keď poviem, že celkom nechápem dôvod vydania tejto knižky, myslím to, aj napriek humoristickému podtextu knihy, smrteľne vážne. Minimálne tak vážne, ako štvrť kila grízu v polkilovom balení.
Ծž첹 Koncert pre bubon a sekeru s podtitulom Rýdzo humoristické dialógy a zopár poviedok je totiž v podstate iba súborným vydaním veľkého množstva scenárov Lasicu a Satinského, vrátane titulného Koncertu pre bubon a sekeru. K týmto scenárom je na konci knihy pridaných aj niekoľko krátkych poviedok, ktoré vychádzali v prílohách rôznych časopisov alebo ako príspevky v antológiách. V zásade mám však problém s hľadaním akejsi pridanej hodnoty tohto diela. A áno, hľadal som aj pod stolom. Teda, ona tam nejaká pridaná hodnota je. Stačí však na to, aby ste týmto dielom obšťastnili svoju domácu knižnicu, prípadne aspoň nočný stolík, na ktorý si neustále ukladáte všetky tie knihy, ktoré si absolútne pozitívne určite jedného dňa prečítate?
Polovičný zážitok
Isteže, už z prebalu sa dozvieme, že trebárs dialógy O bezstarostnom detstve a O showbiznise, ako aj poviedka O septembri vychádzajú knižne prvýkrát. A áno, minimálne čo sa poviedok týka, tie v takejto forme zmysel dávajú. No samotné dialógy až tak nie. Väčšinu z týchto dialógov totiž poznám. Počul som ich, niekedy vo viac ako jednej verzii, viac ako jednej nahrávke. A hoci scenáristický um Lasicu a Satinského rozhodne nerozporujem, prakticky všetky ich dialógy boli skutočne dokončené až ich vlastnou interpretáciou. Vtipy a bystré pointy sa síce nachádzajú aj v samotnom texte, no veľká časť humoru tejto dvojice spočíva aj v správnom načasovaní vtipu, špecifickej intonácii alebo osobnostiach, ktoré na seba herci pri interpretácii vlastných textov berú. Obyčajné čítanie pôvodných scenárov je tak akýmsi polovičným zážitkom. Pokiaľ si tak budete čítať scenár dialógu, ktorý dôverne poznáte, aj tak ho v hlave budete počuť prednesený hlasmi Lasicu a Satinského. Asem-tam si možno všimnete mierne odklony pôvodného textu od finálneho výsledku. Teoreticky tak môže byť zaujímavé čítať tieto texty, pustiť si popri nich konkrétny dialóg a sledovať tieto zmeny. Tu by som však uvítal, keby texty obsahovali trebárs pôvodné poznámky, škrty či prepisy, pretože v tom prípade by sa takýto text dal použiť na študijné účely. Áno, aj humor je totiž nutné študovať. Zvyčajne to síce nie je také vtipné, ako sa na ňom bezbreho rehotať, ale niekto to robiť musí.
Akademickému použitiu diela rozhodne pomáha Edičná poznámka Martina Plcha na začiatku knihy. Mimoriadne presne informuje o pôvode každého textu, rôznych antológiách, časopisoch a knihách, v ktorých dané texty už vyšli, navyše pridáva aj niekoľko zaujímavých vysvetlení spoločenskej situácie a reálií, za ktorých ten-ktorý text vznikol, a mierne, ale skutočne veľmi zľahka, niektoré texty na pár riadkoch aj analyzuje. Osobne by som uvítal, keby podobných analytických a komentujúcich zložiek bolo v knihe viac, pokojne v štýle poznámok pod čiarou pod každým dialógom či poviedkou. To by totiž bola skutočná pridaná hodnota, ktorá by z obyčajného zápisu vytvorila nové dielo, pridala mu novú hodnotu. Takéto poznámky, pripomienky a komentáre by následne pomohli aj lepšej vlastnej analýze textov v súvislosti s počúvaním ich finálnej interpretácie.
Archívne dielo
Čo sa týka fyzického spracovania, to musím pochváliť. Teda, nemusím, ale chcem. Tvrdá väzba s mimoriadne ľúbivou obálkou a kresbou Ďura Balogha nadväzuje nielen na podobnú zbierku od Slovartu Ako vzniká sliepka z roku 2022, ale vyzerá dobre aj vedľa obálok komiksových biografií od konkurenčného vydavateľstva Monokel či Satinského ҳܲԻžDZíDZ a najnovšieho vydania knihy Moji milí Slováci. Ak teda trpíte akútnou potrebou zaplniť svoju knižnicu doslova akýmkoľvek dielom spojeným s dvojicou Lasica a Satinský, aspoň si môžete byť istí, že to v poličke bude spolu dobre vyzerať. Alebo na tom spomínanom nočnom stolíku. A poteší aj látková záložka, ktorá by za mňa mala byť súčasťou každej knihy v pevnej väzbe, pretože zásadne vždy všetky záložky strácam. Áno, píšem to v každom mojom texte o knihách v pevnom obale a neprestanem s tým, pretože je to osveta a požiadavka hodná moderného čitateľa a za tým si sedím.
V konečnom dôsledku je však táto kniha predovšetkým archívnym dielom, ktoré síce presne a v pevnom médiu zachováva prácu dvoch velikánov československej humoristickej scény, no nie vo svojej celosti. S výnimkou poviedkových textov sa totiž skutočné finálne dielo Lasicu a Satinského nachádza práve v množstve zvukových, predovšetkým však audiovizuálnych záznamov ich televíznych inscenácií, divadelných hier, relácií či kabaretných vystúpení. Pre akademické použitie by bolo vhodnejšie, keby kniha obsahovala viac poznámok, pripomienok či analýz. Mladému čitateľovi, ktorý s tvorbou Lasicu a Satinského nemusí byť oboznámený, táto kniha neukáže ich tvorbu v plnej kráse. A človek, ktorý zase produkciu tejto dvojice dôverne pozná, vlastne nič podobné nepotrebuje.
Moje počiatočné zmätenie zo zacielenia tohto diela teda nikam nemizne. Kniha je pekná, doplní vašu domácu zbierku, ale ako často ju reálne budete brať do rúk, je otázne. Možno je to proste taký ten druh diela, ktoré by každý správny Slovák mal mať v knižnici, je to kus našej kultúrnej histórie. Lenže ja by som ten priestor omnoho radšej zaplnil fyzickými nosičmi spomínaných záznamov výsledných inscenácií scenárov v knihe uvedených. Tie sú totiž rovnako fyzické a pevné ako kniha, ale ukazujú dielo vo svojej celistvosti a finálnej podobe.
Nemôžem sa teda zbaviť dojmu, že v zásade ide predovšetkým o čisto vypočítanú snahu vytvoriť ďalší produkt vychádzajúci z tvorby tejto autorskej dvojice bez ďalšieho autorského vstupu. Isteže, rozhodne je tu mnoho práce v pozadí súvisiacej s vybavovaním licencií a autorských práv, aby vôbec takáto kniha mohla vzniknúť, a aj preto jej archívny či akademický potenciál netreba zľahčovať. Vzhľadom na vyššie uvedené však za podstatne hodnotnejšie považujem napríklad už spomínané komiksové biografie od vydavateľstva Monokel, ktoré mi o živote humoristickej dvojice, spoločenskej situácii, v ktorej tvorili, a ich osobných životoch povedali omnoho viac. Stačilo pritom pridať viac poznámok, analýz, komentárov alebo aspoň nejakého vlastného autorského materiálu a mal by som v rukách omnoho hodnotnejšie dielo s vlastnou identitou. Najväčšou hodnotou sú tu tak okrem Editorskej poznámky inak ťažko dohľadateľné poviedky na konci knihy, ktoré mohli vyjsť samostatne. Pretože ich však nie je mnoho a sú krátke, vyšli by maximálne na hrubšiu brožúru, a to z pochopiteľných dôvodov zo strany vydavateľa zrejme nestačí.
Po odložení knihy som si preto spomenul na istú odbornú trojdňovú konferenciu o humore ešte z čias, keď som pracoval na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Stretlo sa tam mnoho akademikov, učencov a odborníkov na humor. Veľmi jasne si spomínam, ako istý účastník čítal ako príklad ukážku práve z ձóԳ od Lasicu a Satinského:
„Čo robíš?”
„Zá.”
o?”
„Zá!”
„Nekrič, počujem. Čo zaváraš, sa ťa pýtam.”
„Aha. Slivky.”
„Slivky? Ale veď tie si zaváral včera!”
„Hej? Tak potom čerešne.”
„A koľko?”
„¯.”
„L?”
„Mne to stačí, ja nemám rád čerešne.”
A nikto sa nezasmial.
