��������

Predsa len, s odstupom času sa ťaživé udalosti zdajú zmierlivejšie a spomienky už nenaberajú také ostré, neotesané kontúry. Uchopiť minulosť a vyrovnať sa s ňou na papieri vyžaduje istú dávku odvahy. Toto je rozhodne prípad vietnamsko-amerického spisovateľa a básnika Oceana Vuonga. „Môže mať človek potešenie zo straty bez toho, aby úplne stratil sám seba?“ (s. 41)

Dvojdomý autor

Málokomu sa podarí presadiť sa súčasne na poli lyriky aj epiky. Niektorí autori nezaprú lyrické videnie sveta, iní zase prekypujú rozprávačským talentom. Ak sa však tieto dve zložky skĺbia, vyústia do niečoho pozoruhodného. Vuong je sám osebe zjavom na literárnej scéne. Súčasný vietnamsko-americký autor debutoval útlou zbierkou básní Burnings v roku 2010, neskôr sa mu podarilo napísať fenomenálny román Na Zemi sme len na chvíľku nádherní. Práve preto mu môže prischnúť pomenovanie „dvojdomý autor“. Oba prípady – či už ide o poéziu, alebo román – v sebe nesú silné autobiografické črty. Napriek tomu jeho písanie neskĺzava do citového vydierania. Na jednej strane sa mnohé pasáže môžu zdať nestráviteľné, no na druhej strane naturalickosť scén dodáva jeho písaniu vysokú mieru autentickosti. V konečnom dôsledku však opisuje ľudskú skúsenosť v jej najčistejšej, najzraniteľnejšej podobe.

Epištolárny román ako forma spovede

Vuongova poézia nadobúda intímnejší charakter, pretože v nej umne prepája témy zo svojej rodinnej histórie. Preto sa niet čomu čudovať, že si pre svoj románový debut zvolil formu epištolárneho románu. Táto žánrová forma má vo svetovej literatúre dlhú tradíciu (zhruba už od 18. storočia). Takto napísaný príbeh je často koncipovaný vo forme listov. Čitateľ má tak možnosť nazrieť do vnútorného sveta protagonistov a vďaka rozprávaniu v prvej osobe sa viac angažuje v príbehu. Pri Vuongovi to však nie je vždy stopercentne jasné – niektoré pasáže pripomínajú list adresovaný matke, v iných sa zase ponášajú na denníkové zápisky, v ktorých sa vyrovnáva s traumatickými zážitkami z detstva: „Možno potom, v tom živote a v tej budúcnosti, objavíš túto knihu a zistíš, čo sa s nami stalo. A spomenieš si na mňa. Možno. “ (s. 239) Napriek tomu však román nadobúda kontúry homogénnejšieho celku a text ústi do akejsi terapie vo forme katarzného písania. To však textu rozhodne neuberá na kvalite – nevyznieva lacne ani prvoplánovo a nesnaží sa v čitateľovi vyvolať ľútosť za každú cenu. Naopak, podáva príbeh drsne a naturalisticky, no zároveň sa neodkláňa od jeho ľudskej stránky.

Symbióza rodiny a jazyka

Hlavnou postavou románu je chlapec menom Psíček, ktorý sa spolu s matkou a starou matkou presťahuje z Vietnamu do Spojených štátov amerických. Už z úvodných strán cítiť, že pôjde o autofikciu, hoci miera pravdivosti zostáva nevypovedaná. Nie je jasné, do akej miery sa Vuong v texte obnažil a koľko udalostí prikrášlil či hyperbolizoval. Ak však ide o témy, objavuje sa tu symbióza rodiny a jazyka. Výraznou snahou autora je tieto dva koncepty úzko prepojiť. Okrem toho zobrazuje, ako jazyk úzko súvisí s identitou a zaradením sa do spoločnosti, že slúži ako nástroj, bez ktorého sa v novom domove Psíček nepohne.Vuong v texte pracuje aj s generačnou traumou v celom jej spektre a poukazuje na to, že má korene v účinkoch vojny vo Vietname. Posttraumatický stresový syndróm predstavuje kulisu akejsi bariéry medzi matkou a synom či medzi starou matkou a vnukom. Autor zobrazuje, ako sa táto generačná trauma prejavuje v neustálej snahe zabudnúť, ale zároveň sa od akejsi neschopnosti v minulosti úplne oslobodiť. Dalo by sa však tvrdiť, že takéto zobrazenie posttraumatického syndrómu slúži aj ako sociálny komentár, ktorý pod svoje krídla berie celú generáciu prisťahovalcov z Vietnamu do Spojených štátov: ,,‚Dávaj si pozor,‘ vravievala si každé ráno, než sme vykročili do studeného connecticutského vzduchu, ‚aby si na seba neupozorňoval. Stačí, že si Vietnamec.‘ “ (s. 219) Vuong prostredníctvom tohto komentára opisuje strasti a útrapy, s ktorými sa jeho stará matka a matka museli potýkať po presťahovaní na nový kontinent: či už išlo o nové prostredie, kultúru alebo jazykovú bariéru: „Lenže každá ohrada sa raz otvorí, časom jazykom. Naruší verš tak ako Trevor, ktorý ti pridlho hľadel do tváre a opakoval Kde to som? Kde to som?” (s. 161) Generačná trauma sa tu teda prenáša nielen prostredníctvom spomienok a zážitkov, ale aj jazyka a kultúrnych rozdielov. Vuongov román je aj hlbokým zamyslením sa nad tým, ako sa jazyk a kultúra môžu stať nástrojmi na uchovávanie a liečenie rodinnej traumy a pamäti: „Ako nazvať zviera, ktoré sa lovcovi samo ponúkne na večeru? Mučeník? Slaboch? Nie, to zviera sa vyznačuje schopnosťou ukončiť veci. Áno, ako bodka na konci vety – tá z nás robí ľudí, mami. Som o tom presvedčený. Dovoľuje nám to zastať, aby sme mohli ísť ďalej.“ (s. 124)

Identita ako kľúč

Hoci má Vuongov román rozhodne črty epištolárneho románu, dajú sa v ňom nájsť aj rysy tzv. coming-of-age novel, pričom podstatné je nazeranie do vlastnej mladosti až po dospelosť. Prostredníctvom hrdinu, ktorý sa ponáša na samotného autora, postava Psíčka reflektuje svoje ťažké detstvo, snahu porozumieť dospelému svetu, spoločnosti i matke. Objavovanie svojej identity (či už národnostnej, alebo sexuálnej) tu zohráva kľúčovú rolu. Tento proces snahy o sebaurčenie sa v románe stretáva s nepochopením a predsudkami. Vuong si je vedomý, že svet, do ktorého sa narodil, nie je prívetivý, snaží sa ho pochopiť a porozumieť tomu, z čoho skutočne pramení nenávisť. Pri tomto pokuse je dôležitou postavou jeho priateľ Trevor, v ktorom nachádza oporu, no do istej miery s ním nadviaže nezdravú formu vzťahu. Trevor tu reprezentuje americkú strednú triedu, ktorá sa dennepotýka s alkoholizmom a je svedkom násilia v jeho najnaturálnejšej forme. Vzorce správania, ktoré zažíva v rodinnom zázemí, tak prenáša do vzťahov a tie predostiera Psíčkovi. Psíček si Trevorov vplyv neuvedomuje: v novom prostredí, v ktorom vyrastá, sú drogy a alkohol na dennom poriadku až do takej miery, že si ich postavy začínajú normalizovať. Autor sa neštíti opisov násilia, ktoré do veľkej miery formuje psychiku postáv. Nemusí ísť o násilie fyzického charakteru; svoje tu zohráva i psychické trýznenie, ktoré sa prenáša z generácie na generáciu a zanecháva tak nezmazateľné stopy. Zaujímavé je v tomto románe aj nazeranie na sexualitu. Psíček pochádza z prostredia, ktoré je tabuizované, a preto si odpoveď na otázky týkajúce sa sexu hľadá všemožným spôsobom. Až pri Trevorovi narazí na bariéry, keď sa mu pohľad na sex a sexualitu skreslí do mätúcej podoby. Naturalistický, živý opis prvého sexuálneho aktu nemá v čitateľovi vzbudiť znechutenie, ale skôr mu má pomôcť porozumieť, do akého prostredia sa mladý hrdina narodil a aké formovateľné činitele má na dosah. „V takých chvíľach, keď som vedľa teba, závidím slovám, že dokážu to, čo my nikdy nedokážeme – že o sebe povedia všetko len tým, že niekde stoja, že jednoducho sú. “ (s. 173)

Písanie ako únik

Zaujímavou časťou románu je Vuongov vzťah k písaniu. Ako prisťahovalec do Spojených štátov si Psíček musel osvojiť nový jazyk. V románe často zastáva pozíciu akéhosi spojiva medzi modernou, americkou a tradičnou kultúrou vietnamských predkov. Zlom nastáva vo chvíli, keď si uvedomí, že s novým jazykom sa uňho formuje nová identita. Vďaka novému jazyku sa môže sčasti odpútať od svojich koreňov a snažiť sa vyhnúť generačnej traume, ale takémuto prerodu sa úplne nepoddá. Čo robí Vungovo písanie zaujímavým, je analýza a vyrovnanie sa s historickými udalosťami, ktoré formovali celú generáciu prisťahovalcov z Vietnamu do USA. Okrem toho mu možnosť premýšľať a tvoriť v inom než v tom materinskom jazyku dodalo obrovský kus slobody. Písanie je v tomto prípade preňho akýsi únik z klietky, z ktorej sa mu podarilo napokon vymaniť: „Keď som po prvý raz začal písať, nenávidel som sa za to, že pochybujem o svojich predstavách, vetách, myšlienkach, dokonca aj o pere a zošite, do ktorého som písal. Všetko, čo som napísal, začínalo sa slovami hádam alebo možno a končilo sa slovami myslím si alebo nazdávam sa. “ (s. 72)

Skvelý debut

Ťažko uveriť, že toto je autorov prvý román: príbeh odsýpa, je napísaný citlivým, no zároveň drsným jazykom, autor v ňom šikovne kombinuje literárne techniky a forma listu či denníkových zápiskov naberá na osobnejšom, intímnejšom charaktere. Veľká vďaka patrí aj prekladateľovi Miroslavovi Bellayovi, ktorému sa pri jeho debutovom preklade podarilo zachytiť modalitu románu a predostrieť ju tak slovenskému čitateľovi. Na Zemi sme na chvíľku nádherní pre témy, ktoré spracúva, nie je ľahkým čítaním. Je však dôkazom, že takéto knihy potrebujeme a že je dôležité sa o týchto témach rozprávať. Hovorí sa, že literatúra má schopnosť scitlivovať ľudí. Dovolím si tvrdiť, že Oceanovi Vuongovi sa to týmto románom určite podarí. „Nikdy som sa nedozvedel, ako sa tie kvety volali. Pretože Lan pre ne nemala meno. Ešte aj dnes, keď vidím drobné purpurové kvietky, som si istý, že sú to tie, ktoré som natrhal v ten deň. Lenže veci bez mena miznú. Obraz však zostáva. “ (s. 210)