��������

Atwoodovej diela boli preložené do viacerých svetových jazykov a veľkej obľube sa teší aj na poli slovenského či českého knižného trhu. Autorka je príznačná najmä svojím jazykovým inovátorstvom či výberom neľahkých tém. Atwoodovú teda rozhodne nie je potrebné predstavovať.

Experiment s formou i žánrom

��dz�á�� Slepý vrah, vydaný v origináli v roku 2000, bol prvým, ktorý Atwoodovej zabezpečil prestížnu Bookerovu cenu (neskôr sa jej to podarilo v roku 2019 za pokračovanie Príbehu Služobníčky [Slovart, 2018] s názvom �������𳦳ٱ�á [Slovart, 2021]). Tento rok sa vďaka vydavateľstvu Slovart román Slepý vrah dočkal aj jeho slovenského prekladu. O Atwoodovej je známe, že rada experimentuje s formou i žánrom. Vyskúšala si dystopický román, ponorila sa do vôd detektívky, má na konte aj zbierky poézie. Nie je nič, s čím by si neporadila. Otázne je, či je čitateľ do jej písania natoľko angažovaný, že ocení jej literárne majstrovstvo. Práve preto môže byť Slepý vrah toho dobrým meradlom. ,,Kdekoľvek zaboríš lopatu do zeme, vyjde na svetlo nejaká strašná vec.” (s. 20)

��dz�á�� v románe

�ʰ�ó���� Slepý vrah nie je ľahké čítanie. Ak by sme sa na knihu pozreli z hľadiska štruktúry, ide o román v románe – Atwoodová tu  striedaním viacerých modalít šikovne kombinuje rámcové rozprávanie. V ňom sa memoáre prelínajú s vloženým fiktívnym sci-fi románom s názvom Slepý vrah, pričom jeho autorkou je jedna z vytvorených postáv . Takéto písanie je charakteristické najmä pre obdobie postmoderny. Autori mnohokrát skúšali hranice svojej tvorby a  čitatelia sa tak mohli z takéhoto prístupu občas cítiť vyčerpane. Okrem toho, že sa Atwoodová nebojí experimentovať ani pri tomto románe, využíva jeho priestor aj ako sociologický komentár, ktorým vykresľuje postavenie žien v kanadskej spoločnosti počas 20. storočia, nerobí to však prvoplánovo. Vďaka tomuto by sa dal Slepý vrah považovať aj za feministický román, hoci túto nálepku nepotrebuje. Je to v prvom rade skvele vystavaný príbeh o rodinnej histórii ženských postáv. ,,Keď ste mladí, myslíte si, že všetko, čo robíte, je zviazané s prítomnosťou. Pohybujete sa od teraz do teraz, krčíte čas v rukách, odhadzujete ho. Ste rýchlo uháňajúce auto. Myslíte si, že sa môžete zbaviť vecí a ľudí tak, že ich necháte za sebou. Neviete, že majú vo zvyku vracať sa.” (s. 402)

Sci-fi rozprávanie a memoáre

Hlavnou postavou románu je Iris Chaseová, ktorá na sklonku života reflektuje udalosti, ktoré ju formovali. ��dz�á�� sa začína opisom tragickej udalosti, pri ktorej zahynula jej sestra Laura. Táto udalosť, považovaná za samovraždu, bola takpovediac katalyzátorom na napísanie samotných memoárov. Ďalšiu líniu románu tvorí samostatný sci-fi príbeh nesúci rovnomenný názov Slepý vrah, ktorého autorkou je nebohá Laura. ��dz�á�� sa našiel v jej pozostalosti a bol publikovaný o niekoľko rokov po jej smrti, pričom spôsobil celospoločenský škandál. Príbeh v Slepom vrahovi opisuje fiktívnu planétu, ktorá má však podobnosti zo života Iris Chaseovej i samotného rodinného klanu. Sci-fi rozprávanie tak strieda memoáre, čím Atwoodová vytvára akúsi postmodernú metafikciu. Slepý vrah je náročné čítanie, ale autorka je dôkazom, že nič, čo je ľahké, nestojí za to. A možno je fikcia naozaj jediná účinná zbraň, ako sa obrniť pred realitou. ,,Jediný spôsob, ako napísať pravdu, je predpokladať, že to, čo napíšete, nebude nikto čítať. Nikto cudzí a dokonca niekedy v budúcnosti ani vy. Ináč sa začnete ospravedlňovať. Musíte si predstaviť, že písanie vychádza ako dlhý atramentový zvitok z ukazováčika vašej pravej ruky a vaša ľavá ruka ho vymazáva.” (s. 287)