ղľáԾ
Významný brazílsky spisovateľ Moacyr Jaime Scliar (1937 – 2011), syn židovských prisťahovalcov vBrazílii, sa slovenskému čitateľstvu predstavuje knihou, ktorú židovská kultúrna inštitúcia National Yiddish Book Center zaradila medzi sto najlepších diel modernej židovskej literatúry. (V českých prekladoch máme možnosť prečítať si jeho diela Žena, která napsala Bibli Leopardi Franze Kafky.) Jeho kniha Max mačky sa dostala do povedomia svetovej verejnosti po tom, ako sa autor vyjadril, že svetoznámy Pí jeho život je do veľkej miery plagiátom práve tejto jeho knihy.
Pôsobivý alegorický román Kentaur vzáhrade rozpráva príbeh Guedaliho, ktorý sa narodil ako kentaur. Jeho rodičia utiekli do Brazílie pred židovskými pogromami vRusku (odkiaľ ich spolu sďalšími priam ako Mojžiš vyviedol barón Hirsch, na ktorého potom celý život nedajú dopustiť) žijú na odľahlom statku. Keď sa na svet vypýta ich štvrté dieťa, privolaná babica neverí vlastným očiam: dieťatko je od pása nahor človek, od pása nadol kôň. Matka upadne do popôrodnej depresie, otec privolá lekára, aby sa na novorodenca pozrel azda mu dal nádej, že je jeho stav len dočasný. Guedali napokon vyrastá na vidieku vrelatívnej slobode, no pred návštevami sa musí ukrývať náhodné stretnutie schlapcom od susedov ho poznačí na celý život.
Medzi dvoma túžbami
Guedali je prirodzene zvedavý začne sa sám učiť, robí si korešpondenčné kurzy. Hľadá vliteratúre náboženských textoch niekoho ako on, sprvu ani nevie, ako sa nazvať, napokon nájde kentaurov iba vmytológii. Hľadá vdielach židovských autorov, číta Marxa aj Freuda („Ozrejmilo sa mi, že existuje nevedomie, obranné mechanizmy, emocionálne konflikty. Rozdeleniu osobnosti som dobre rozumel. Ale čo konské nohy? Achvost? Ako stým súvisia?“ s. 59).
Rodina sa teda prispôsobuje životu sGuedalim (najstarší syn má pocit, že na úkor ostatných detí), Guedali sa prispôsobuje požiadavkám života medzi „normálnymi ľuďmi“, no zmieta sa medzi túžbami svojej ľudskej zvieracej časti. Napokon utečie zdomu pridá sa kcirkusu, jedinej inštitúcii, kde spoločnosť bežne akceptuje akúkoľvek (tvarovú) inakosť, aj to len preto, že slúži pobaveniu.
Aj zcirkusu však musí utiecť. Spozná svoju budúcu manželku, spoločne odídu do Maroka podstúpiť priam zázračný zákrok začnú žiť normálny život. Napriek všetkým úspechom rodinnej idyle Guedali postupne cíti, že mu chýba cval, chýba mu jeho kentauria podstata po mnohých rokoch sa vracia do Maroka...
Aké je to byť iný?
Hoci sa už vanotácii dozvieme, že kentaur znázvu knihy „sa zbaví konského tela, chvosta časom ikopýt“, autorov priamy číry štýl je taký sugestívny, že úprimne prežívame Guedaliho osamelosť pocit, že je na celom svete jediný svojho druhu. Vcítime sa do niekoho, kto je iný, ale chce byť ako ostatní. Rodičia ho prijali snažia sa robiť všetko preto, aby sa cítil prijatý, ale napriek tomu sa ho pokúšajú vtesnať aj do svojich predstáv osvete: dajú mu urobiť obriezku, usporiadajú mu bar micva, hoci vždy vtajnosti, iba vúzkom rodinnom kruhu – je predsa náš, ale nikto otom nemusí vedieť.
Keď si domov privedie gójku Titu, rodina ju naplno prijme, až keď konvertuje. Tolerancia, ktorú by sme čakali od rodičov kentaura, má očividne tiež svoje hranice, hoci aj tie sa napokon rozplynú: „Mama na mňa ublížene, urazene pozrela: Avari gój nie je človek?“ (s. 232)
Kentaur vzáhrade je napísaný vduchu magického realizmu, hemží sa bizarnými mytologickými postavami ibizarnými scénami. Opisuje skúsenosť Židov, ktorí sa cítia nepatrične vkaždej cudzej krajine. Touto optikou nám však približuje rozpoltenosť všetkých „iných“ ľudí medzi nami. Rovnako sa cítia príslušníci príslušníčky každej menšiny (národnostnej, náboženskej, sexuálnej, neurodivergentnej...), nesú vsebe túžby tradície svojej vnútornej identity, no nesmú či boja sa ich prejavovať navonok, aby ich spoločnosť nevylúčila.
Atáto rozpoltenosť sa netýka len prijatia druhých, ale aj sebaprijatia. Guedali zrazu žije obyčajný život ako obyčajný človek, ale vnútorne sa sním nikdy celkom nestotožnil. Vnútorná identita je to „naše“, cez čo sa nedá preniesť, ani keď nám spoločnosť nahovára, že„nemáme vymýšľať“ máme sa zaradiť. „Bol mladý kentaur Guedali šťastný? Bol šťastnejší alebo menej šťastný ako dvojnohý Guedali? Ak bol menej šťastný (alebo, dalo by sa povedať, väčšmi nešťastný), prečo stále cítim neprekonateľnú túžbu cválať ustavične čosi hľadám, hoci sám neviem čo?“ (s. 232)
Veľmi silným motívom románu je aj rodičovská láska. Slepá vtom najlepšom zmysle slova, pretože prehliadne aj kopytá, chvost obrí penis, rodičia prijímajú svoje dieťa také, aké je, takmer od prvej chvíle: „Budem ktebe úprimný: buď ho necháš zomrieť, alebo ho prijmeš takého, aký je. Musíš si vybrať.“ „Už som si vybral, pán doktor,“ zamrmle otec. „Vy viete, že som si už vybral.“ (s. 29) Snažia sa svoje dieťa pochopiť, aj keď vedia, že ho nikdy nepochopia naplno.
Román je rozdelený chronologicky na kapitoly označené miestom časom, no začína končí sa na oslave Guedaliho tridsiatych ôsmych narodenín vtuniskej reštaurácii Záhrada rozkoší. Kniha je vyrozprávaná zpohľadu Guedaliho, ale vposlednej kapitole sa kslovu dostáva jeho manželka Tita. Potom, ako sme celú knihu trpeli radovali sa skentaurom, zrazu dostávame inú verziu celého príbehu interpretačné možnosti románu sa rozletia do všemožných smerov ako okrídlené kone.
Motív koňa je prítomný vcelej knihe. Nachádzame ho od prvých strán nielen vkentaurovi. Guedaliho narodenie sprevádza šuchot krídel okrídleného koňa, ktorý lieta nad statkom. Jeho rodičia utiekli zRuska pred pogromami, počas ktorých „opití kozáci vtrhli do dediny na zdivočených koňoch... Vraždili, drancovali, podpaľovali. Potom odcválali. Nepokojnou nocou sa ozývali výkriky erdžanie.“ (s. 19) Kobyly napĺňajú Guedaliho prvé sexuálne fantázie, odchod rodiny zvidieckeho statku do mesta poznačí nález konskej kostry vbahne po búrke...
Kniha obsahuje aj rozhovor prekladateľky smanželkou zosnulého autora, vktorom sa dozvedáme viac ojeho živote,diele tvorivých postupoch aj ohistorických udalostiach vBrazílii, na pozadí ktorých sa román odohráva.
