ղľáԾ
„Čo ostane, keď sa všetko zmení?“ pýta sa na obálke svojej prvotiny Han Donau, slovenská ilustrátorka, ktorá rozpráva obrázky a kreslí slová.
Kniha Jazero pôsobí ako nezvyčajný začiatok spisovateľskej kariéry, vprípade Donau však zapadá do jej osobitej tvorby. Jazero ale nie je obyčajné, je to poetická obrazová kniha, takzvaná picture book, vktorej sú slová rovnako dôležité ako ilustrácie. Alebo naopak?
Jazero je poetické umelecké dielo, v ktorom sa hlboké a intímne obrazy spájajú s minimalistickým textom. Na prvý pohľad jednoduchý príbeh klame telom; v skutočnosti ide o univerzálne filozofické zamyslenie nad tým, ako sa dokážeme vyrovnávať so zmenami či stratami. Aj keď je toobrazová kniha, pri ktorej by sme mohli mať pocit, že ide opríbeh pre deti, nie je to tak. Vďaka obmedzenej textovej časti sa môžu čitatelia ponoriť do jazera života ado všetkých zmien, ktoré sa im nevyhnutne prihodia.
Krásno v smutných veciach
„Predstavím si, že klesám do hĺbky. Okolo nôh sa mi šúchajú vodné rastliny a občas sa okolo mňa mihne ryba. Jazero na mňa pôsobí tajomnejšie než more, pretože keď doň vstúpim, bahno sa zvíri a už doň nevidím, len po hmate cítim, čo je vňom,“ približuje svoje predstavy ojazere Han Donau. Podobne ako oranžové jazero vknižke malo mamu ajstarkú, ktoré boli jazerom, každý znás máme v sebe časť našich rodičov, starých rodičov a ďalších predkov. I keď sa postupne znašej pamäti vytrácajú apohľad na nich je pre nás zvírený podobne ako jazero, len veľmi ťažko môžeme zaprieť minulosť a isté pokračovanie rodinnej línie, ktorá vnás prirodzene zanechala stopy. Ale nemusíme myslieť len na smrť; vživote sa nám dejú aj iné nepríjemné zmeny, ktoré nás môžu ovplyvniť väčšmi, ako by sme si chceli priznať. Ide oveci, ktoré sú väčšie ako my, ktoré nedokážeme sami ovládnuť azmeniť. „Zdá mi to ako nevyhnutná stratégia prežitia. Pre mňa jediný spôsob, ako sa môžem so smutnom vyrovnať, je premeniť ho na niečo, čo ma presahuje a spája sostatnými,“ vysvetľuje autorka dôvod, prečo hľadá krásno v smutných veciach.
Pôsobením týchto zmien vnás ostane posledný kúsok niečoho nášho, niečoho pre nás dôležitého, očo nemôžeme prísť, pretože by znás potom už nezostalo vôbec nič. Nie je jednoduché si to uvedomiť, ale je to podstatné, preto si to treba strážiť. Môže sa totiž stať, že nás oposledné zvyšky aspomienky niekto oberie. Napríklad spoločnosť, ktorá sa pripravuje na to, aby nás ovládla, ukoristila z nás aj to posledné, čo z nás robí individuálnu osobnosť. Spoločnosť, ktorá chce, aby sme zapadli, stali sa jedným zmnohých. Ale môže ísť aj otoxickú prácu alebo vzťahy. A čo ostane po tom, keď sa všetko zmení? Je to potom ako smrť? A keď sa začneme vytrácať, splynieme sostatnými a stane sa z nás len unifikovaná súčasť sveta, len veľmi ťažko rozpoznáme, čo sme my a čo už je z niekoho iného. Ostatní ľudia, bohužiaľ, nepoznajú, čie tie skúsenosti boli. Na druhej strane to môže byť upokojujúce aľahšie. Ale chceme takto žiť?
Úzke výseky reality
Keďže ide oobrazovú knihu, hlavnú úlohu hrajú ilustrácie, vprípade Han Donau na prvý pohľad možno ľahko čitateľné, ale pri bližšom pozorovaní ukrývajúce rôznu symboliku. „Všeobecne sú pre mňa ilustrácie ako vizuálne riešenie slovných úloh. Snažím sa čo najjednoduchšie vyjadriť podstatu alebo pridať novú významovú rovinu, nájsť nezvyčajný uhol pohľadu. Vždy najprv skicujem rukou. Ruka sama behá po papieri a premýšľa za mňa, ja často dopredu neviem, ako ilustrácia bude vyzerať na konci. Ruka nakreslí čiaru, vedľa nej druhú a mne napadne, že to predsa vyzerá ako noha. Ohnem ju v kolene a zdá sa mi, že možno tá osoba niečo hľadá pod posteľou. V počítači si potom skicu prekreslím, vytvorím si jednotlivé objekty samostatne, premiestňujem a zväčšujem ich na formáte do rôznych kompozícií, a tak to pokračuje – séria zdanlivo náhodných asociácií, ale v pozadí prebiehajú nejaké mne neznáme procesy, ktoré takmer vždy ilustráciu dovedú do zdarného konca,“ dodáva autorka. Kniha Jazero nie je výnimočná len obrazovou časťou, rovnako nezvyčajný je aj formát. „Dôležitou témou knihy je premena a ja mám rada, ak sa obsah zrkadlí vo forme. Chcela som, aby čitatelia a čitateľky fyzicky zažili pocit, že sa niečo v príbehu mení, a napadlo mi, že v istom kľúčovom momente otočím ilustrácie o deväťdesiat stupňov. Z malých úzkych výsekov reality sa zrazu stane niečo obrovské, spojité a komplexné. Najsilnejší kontrast po otočení má práve tento dlhý úzky formát,“ hovorí Donau.
O knihe Jazero sa ťažko píše, pretože každý ju číta inak, podľa svojich skúseností a zážitkov. A zakaždým ju aj vidíme inak; je to kniha, v ktorej pri každom čítaní nájdeme niečo iné, vdanej chvíli pre nás dôležité. Práve v tom je jej prínos; nejde o knihu na jedno prečítanie, podobne ako nemôžeme prečítať len raz Malého princa. Kniha ponúka viac otázok než odpovedí práve preto, že ju každý čítame svojimi očami. Avďaka svojim otázkam a vlastnému spracovaniu nám môže pomôcť napríklad vtedy, keď si prestávame rozumieť.
