ղľáԾ
Dominika Moravčíková je na slovenskej literárnej scéne od svojich začiatkov prítomná ako žánrovo dvojdomá autorka píšuca poéziu aj prózu. Do širšieho povedomia sa dostala vďaka víťazstvám vliterárnych súťažiach, nedlho potom debutovala básnickou zbierkou Deti Hamelnu (Skalná ruža 2020), ktorá zaznamenala pozitívne kritické ohlasy zdôrazňujúce zrelosť a originálnosť jej písania.
Zbierka Deti Hamelnu je zložená zdvoch jazykovo-tematicky odlíšených typov textov. Vtitulnom cykle zbierky poetka prepisuje stredovekú legendu opotkaniarovi, ktorý podľa jednej historickej hypotézy odvliekol deti z dolnosaského mesta Hameln do juhomoravskej dediny Hamlíkov. Motív ٰDZé lokátora jej umožňuje básnicky rozvíjať ٳáԳ tému masovej migrácie,jej dôsledkov na krajinu a kultúru. Upozorňuje tak na „tradičnosť“ tohto problému, ktorý je priam vgenetickom kóde stredoeurópskeho priestoru. Vodvoch ďalších cykloch reflektuje témy etnicity,rasizmu a identity, pričom organicky prepája intímne, reflexívne a ľúbostné polohy s angažovanými až politickými postojmi. Druhú množinu textov možno zaradiť k tradičnejšej intímno-reflexívnej lyrike, vktorej sa v prírodnom priestorovom rámci objavujú motívy archetypálneho tajomna, mágie, cyklického času aspojenia ľudského a prírodného. Predovšetkým táto línia Moravčíkovej myslenia sa ďalej rozvíja vjej prozaickom debute Dom pre jeleňa.
Prírodný svet a ľudia z periférie
Kniha obsahuje osem poviedok. Autorka vnich predstavuje jeden typ priestoru: vmäkšom variante ide odedinu, vtvrdšom o civilizačnú perifériu vprírodnom prostredí, uprostred hornatej azalesnenej divočiny. Na základe striedmo roztrúsených priestorových indícií by sme mohli príbehy situovať do pohraničných oblastí severného Slovenska. Väčšinu poviedok spája podobná atmosféra, ktorej dominuje tajomno, mágia, archetypálne myslenie akonanie postáv žijúcich vtradičnom rodinnom prostredí.
Moravčíková si všíma najmä malé izolované spoločenstvá, sústreďuje sa na vzťahy medzi jednotlivými členmi a ichpsychologické profily. Nie však v realistickom zmysle slova. Usiluje sa o úzkeprepojenie spoločenského a prírodného sveta formou štylizovane mýtického rozprávania a jej idiolekt je významne inšpirovaný postupmi magického realizmu. Rodiny vjednotlivých príbehoch sú zobrazené skôr ako pokrvné rody či klany než sociálne skupiny vsúčasnom zmysle slova. Dej poviedok ťažko presnejšie umiestniť včase; vniektorých sa mihne auto, asfaltka či lyžiarsky vlek, no väčšina znich nie je nevyhnutne fixovaná na konkrétny čas amohla by sa odohrať rovnako vsúčasnosti ako vdávnejšej minulosti.
Podobne skromné a nekonkrétne informácie nám autorka poskytuje očase svojich próz. Často však aktivizuje archaickú lexiku, takmer zabudnuté slová spojené sprírodným svetom, ručnými prácami aremeslami, pričom zároveň vyťahuje zo svojho prozaického „domu“ tehličky spojené smodernou civilizáciou. Aj tento nepomer vo frekvencii príznakových slov odkazujúcich na minulý ana súčasný časopriestor posilňuje modelový charakter Moravčíkovej próz. Zaujíma ju akýsi iný svet, než je ten bezprostredne sprostredkovaný naším poznaním a zmyslami; jej kľúčovým posolstvom je tušenie čohosi „vnútorného“ a ozajstného, skrytého pod škrupinkou dočasnej každodennosti. Motív postupného vyjavenia sa osudovo nevyhnutného je azda najvýraznejšie prítomný vtitulnej anajrozsiahlejšej poviedke knihy Dom pre jeleňa.
Pravda, sú tu aj texty, ktoré možno časopriestorovo, vo vzťahu knefikčnému svetu, aspoň približne zaradiť. Napríklad poviedka Divoká kačica je zasadená do obdobia druhej svetovej vojny aje alúziou na žáner povstaleckej prózy. Svojou „komunálnosťou“ a netypickou jemne humoristicko-karikatúrnou modalitou sdetektívnou zápletkou zase vkontexte knihy zaujme poviedka Kozlina.
Exotika tradície
Dom pre jeleňa bude ako celok iste vďačným diskusným poľom pre literárnych odborníkov. Doslova nás privoláva do svojho vnútra, predvádza techniku, spôsob, ako je urobený – ide ostavbu výrazne literátsku. Súčasťou tejto literátskosti je spojenie sminulosťou, nadväzovanie na tradíciu, čo vtomto prípade znamená spomenúť medzivojnovú lyrizovanú prózu, Stanislava Rakúsa aj súčasných autorov ako Lukáš Luk či Dominika Madro. Vsúvislosti sprítomnosťou mágie atajomstva sa zas aktivizujú tradičné žánrové formy balady, rozprávky apodobne – to všetko vtomto prozaickom debute nájdeme.
Moravčíkovú fascinuje dotyk, ručná práca, kontakt stradičnými, no zdnešnej perspektívy už vlastne exotickými materiálmi a podobne aj archaické formy nemateriálnej kultúry. Jej písanie je skúmaním „pôvodnosti“, domnelo stratenej harmónie sprírodným svetom ajeho živočíšnym poriadkom. Jej spisovateľská rola je podobná úlohe jednej zpostáv, ktorá má „vyniesť zdomu koberce. Vytrepať znich mačacie chlpy, ľudské vlasy, chumáče vlny zo šitia iporoznášaný popol avyváľať ich poriadne vsnehu, kým bol čerstvo napadaný ačistý, sotva podaný zoblohy“ (s. 42, poviedka Ľudský mýtus).
ŽԲDzť
Celý poviedkový súbor by sme mohli čítať aj ako súvislé premýšľanie orozličných variantoch ženskosti. Ženy sa tu predstavujú nielen prostredníctvomtradičných postáv, ktorých životným snom je manželstvo súspešným „investorom“ (poviedka Diera vzemi), ale aj ako bytosti živočíšne, slobodne skúmajúce svoju sexualitu, cieľavedomé a ambiciózne, vzdorujúce rodinným prekliatiam, no aj slabé apodriadené. Ženská perspektíva dominuje knihe aj znaratologického hľadiska; Moravčíková využíva mnoho dialógov, inak strieda tradičnú er-formu (v tomto prípade sie-formu) autorského rozprávania spriamou rozprávačkou. Akási nadindividuálna príbuznosť či súručenstvo niektorých ženských postáv sa naznačuje aj zvukovým anaforickým echom, mená viacerých znich sa začínajú na A (Alja, Ališa, Anika...).
Do tejto autorskej perspektívy zapadá diskrétne, no neprehliadnuteľné tematizovanie ženskej sexuality, ktoré si okrem jej majoritných atradičných podôb všíma aj spoločensky neakceptované, skryté či zakázané formy. Vždy ide okonfrontáciu inakosti skonzervatívnym vidieckym prostredím. Tak je to v prípade lesbického vzťahu medzi Magdou aGabrielou vpoviedke Kozlina, u „prespanky“ Lenice zpoviedky Divoká kačica aj u Alje aJoža z poviedky Kútna plachta, ktorí svoju predčasnú sexuálnu iniciáciu prežijú vdedinskej kôlni: „Bol to iný detský zločin, ktorý nevedeli pomenovať. Aj po rokoch, keď si Alja náhodou spomenula na noc vkôlni uja Vidu, cítila pálivé previnenie voči poriadku dospelých. Tušila, že Jožo tiež nezabudol.“ (s. 84)
Únava čitateľa
Moravčíkovej prozaický debut predstavuje ten typ poučenej beletrie, oktorom možno dlho diskutovať, interpretovať ho vkontexte súčasných myšlienkových prúdov, rodových štúdií, environmentálneho myslenia, folklórnej nostalgie a podobne. Zároveň je to debut jazykovo aštylisticky vyspelý, čitateľ nemá pocit nepoctivého remesla. Ťažko preto vymenovať jeho zjavné „chyby“ či estetické poklesky.
No moje čítanie zároveň celý čas sprevádzali pocity topornosti aneskôr aj predvídateľnosti príbehov,ich štruktúry a emocionálnej modality. Dom pre jeleňa príliš zatlačil na (ručnú) pílu. Možno bolo treba ubrať znástojčivosti aintenzity, možno bolo treba hľadať mágiu aj vcivilnejšom prostredí niekde mimo „krásneho kraja vpohraničí“, plného zvláštnych tradícií a fyziologických a spoločenských anomálií. Kritik by sa však mal za každých okolností vyhnúť rozdávaniu dobrých rád, tu zo mňa na záver prehovoril len knihou unavený čitateľ.
Radoslav Passia (1977)
Literárny vedec apublicista.
Dominika Moravčíková: Dom pre jeleňa
Levice: KK Bagala, 2022
Ilustrácia Miriamy Kardošovej zknihy Dominiky Moravčíkovej Dom pre jeleňa
