ղľáԾ
Vzťah medzi matkami a dcérami je spolu s priateľstvom ústrednou témou románu súčasnej talianskej prozaičky Silvie Avallone – ʰٱľٱ. Je to jej ďalšia kniha, ktorá vyšla vo vydavateľstve Inaque.
Protagonistka a rozprávačka Elisa spomína na niekoľko rokov svojho dospievania, ktoré v nej zanechali hlbokú stopu. Ako 14-ročná bola „vytrhnutá“ z detstva stráveného s matkou a bratom v piemontskom meste Biella a „presadená“ do bytu svojho takmer neznámeho otca v prímorskom mestečku T. Tam sa zoznámila s osudovými postavami svojho života: ako vášnivá knihomoľka si prežila romantické zoznámenie a prvý bozk v knižnici s krásavcom Lorenzom a ako dcéra rodičov, hádajúcich sa a vyrábajúcich scény na verejnosti, spoznala Beatrice, ktorá bola z navonok dokonalej rodiny.
Najlepšie priateľky
Z protikladov – Elisa je šedá myška milujúca poéziu a Beatrice sa zaujíma o módu a ašpiruje na kariéru modelky – sa stanú najlepšie priateľky. Okrem rozdielov ich toho aj veľa spája: ani jedna z nich sa medzi rovesníkmi neteší popularite, obe dosahujú v škole vynikajúce výsledky a majú komplikovaný vzťah k svojim matkám. Práve vzťah medzi matkami a dcérami je spolu s priateľstvom ústrednou témou románu. Elisina aj Beina matka sa kvôli rodine vzdali sľubnej kariéry: jedna dráhy basgitaristky v rockovej kapele a druhá dráhy modelky. Zatiaľ čo Elisa sa o matkinej hudobnej minulosti dozvie až v dospelosti – aj to náhodou –, Bea má matkine modelingové ašpirácie neustále pred očami: ich dom je plný fotografií a matkin diár preteká kontaktmi na „veľké zvieratá“ v modelingovom biznise. Beatrice sa má stať úspešnou modelkou. Cíti, že matka ju neprijíma ako jedinečnú bytosť odlišnú od nej samej aže je pod neustálym tlakom matkiných ambícií. Elisa bola, naopak, svojou mamou zanedbávaná už od detstva (úloha matky dvoch detí žijúcej bez manžela ju vyčerpávala) a v čase skamarátenia sa s Beou dokonca opustená (matka s bratom sa po stroskotanom pokuse o obnovu spoločného života s otcom vrátia do Bielly, zatiaľ čo Elisu nechajú v T). Priateľky nachádzajú jedna v druhej sestru a útočisko. Elisa túži po jedinom – aby navždy ostali priateľkami, no Beatrice sníva o sláve a bohatstve.
Čitateľ už od začiatku vie, že niekdajšie najlepšie kamarátky už trinásť rokov nie sú v kontakte. Približne odkedy sa z Beatrice stala hviezda virtuálneho sveta a jej tvár je všade: na internete, v televízii, v časopisoch, na billboardoch... Obdivovaná, napodobňovaná a nenávidená. A všetko sa to začalo vďaka internetu. Internet, jeho vplyv na naše životy a nesmierne zmeny, ktoré so sebou priniesol, sú ďalšou z tém románu. Prichádza nenápadne zo strany Elisinho otca – profesora informatiky na univerzite –, ktorý má v tých časoch ako jeden z mála doma počítač a prístup na internet. On otvorí fascinovanej Beatrice dvere do virtuálneho vesmíru, ona v ňom vycíti budúcnosť a bez zaváhania sa jej chopí.
Knihy verzus internet
ʰٱľٱ však nie je príbehom o tom, ako sláva mení charaktery a ničí medziľudské vzťahy. V Beatrice bolo niečo zlomené dávno predtým, než sa stala známou po celom svete, a hoci sa spočiatku zdá, že jej sláva zapríčinila rozpad priateľstva s Elisou, nie je to celkom tak – ako nám (aj sebe) vo svojich spomienkach postupne odhaľuje Elisa. Celé roky nenapísala nič osobné, hoci si počas dospievania viedla denník a túžila sa stať spisovateľkou. Až po prvom roku na univerzite píše niečo iné ako eseje o literatúre. Spomína na kľúčové roky s Beatrice as prvou láskou Lorenzom, na detstvo v Bielle a traumy s ním späté. Písanie a knihy predstavujú v románe protipól k svetu moderných technológií. Protipól, ktorý napriek Beinej predpovedi – „V roku dvetisícdvadsať budú všetci na internete, nikto už nebude čítať. Literatúra je už teraz zastaraná, ako to, že to nevidíš?“ (s. 315) – pretrváva.
K najväčším pozitívam románu patrí psychologická prepracovanosť hlavných postáv a ničivého vplyvu narušeného vzťahu s matkou na životy dcér. Autorka zobrazuje bytostnú potrebu matkinej blízkosti, pozornosti a prijatia, ako aj nemožnosť vykoreniť ju zo seba ani v dospelosti či po matkinej smrti. Túto potrebu vystihuje scéna: „V ten deň som bola nervózna. Neznesiteľná, otrávená, že som doma a chorá. Mala som päť rokov a chcela som svoju mamu. Byť v jej náručí, dať sa čičíkať a bozkávať. Nenechala som ju upratovať, dívať sa na telku, ísť na záchod, nič, lebo mala byť so mnou, každú sekundu len a len so mnou. A tak som fňukala, stískala ju, dusila. (…) Vidím sa, ako jej visím na nohe.“ (s. 380) Elisa mala spoločnú izbu s matkou až do 14 rokov a neskôr sa podobným spôsobom drží aj ďalších blízkych osôb. Chce sa chytiť auž nikdy nepustiť: „Bolo by pekné, keby sme ostali navždy v T a nedokončili ani školu. Keby sme túto noc obe otehotneli a oni by si nás vzali, žili by sme celý život vedľa seba, ty v byte nad nami a ja pod vami alebo naopak. Neodísť, nepísať, nepokúsiť sa o žiadny projekt. Naše deti, ktoré spolu vyrastajú ako súrodenci, a my doma, kde celý deň nič nerobíme. Nerozlučné či ešte viac: rovnaké.“ (s. 208)
Podobnosť s Ferrante
Autorka sa otvorene hlási k dvom dámam talianskej prózy: Else Morante a Elene Ferrante. Morantin román Lož a čary sprevádza Elisu na ceste dospievania, ale aj v dospelosti. Je to kniha zviazaná s detstvom v Bielle (nikdy ju nevrátila do tamojšej knižnice). Pasážami z tejto knihy sa inšpiruje pri písaní listu Lorenzovi. Pri ich neskoršej e-mailovej komunikácii si vypožičia autorkino priezvisko ako pseudonym a mesiace si s Lorenzom píšu ako Morante a Moravia – známy spisovateľský manželský pár. Po tridsiatke prednáša o románe Lož a čary na univerzite a snaží sa jeho čaro priblížiť mladým poslucháčkam, visiacim na mobilných telefónoch a sledujúcim Beatricin blog. Prepojenie s Elenou Ferrante je votkané priamo do dejovej línie a ústredných postáv. Elisa a Beatrice už na prvý pohľad pripomínajú Elenu a Lilu z Geniálnej priateľky: jedna je nenápadná a introvertná a druhá je svojská a rebelantská. Stane sa z nich nerozlučná dvojica spojená osudovým priateľstvom. A podobne ako priateľstvo Eleny a Lily, aj Elisino a Beino prežíva vzlety a pády, aj keď v inom čase a za iných okolností. Elena sa na sklonku života snaží zachytiť a zvečniť minulosť a vzťah s Lilou písaním, čím chce zmariť jej snahu zmiznúť, vymazať sa. V podstate to isté robí aj Elisa, no len s odstupom trinástich rokov – zaznamenáva, čo Beatrice zakrýva (utajuje pred médiami): svoje dospievanie, matku a priateľstvo s Elisou.
Podobností s Geniálnou priateľkou je trochu veľa a mohli by vyvolať podozrenie, že sa Avallone snaží „zviezť“ na popularite Ferrante a použiť osvedčenú „schému“. Tohto pocitu som sa pri čítaní nevedela celkom zbaviť, ale napriek tomu sa mi javil Avallonin román presvedčivý a obohacujúci. Pretože na druhej strane: má azda Ferrante patent na písanie o silnom ženskom priateľstve, akokoľvek bravúrne sa jej to už podarilo? Určitý posun možno u Avallone vidieť v zasadení do odlišného časového rámca, ktorý umožňuje klásť nové otázky: Ako internet vplýva na budovanie obrazu, aký o sebe vytvárame a na možnosť vymazať sa? Ako zabudnúť a pohnúť sa ďalej, keď si môžeme kedykoľvek vyhľadávať informácie o bývalých partneroch a priateľkách na sociálnych sieťach a napísať im smsku? A v neposlednom rade mi pripadá, že ʰٱľٱ je paradoxne viac románom o vzťahu k matke a o vplyve primárnych vzťahov na všetky ďalšie, než o priateľstve. Vytknúť by som mohla úplný záver románu, ktorý sa mi zdá neuspokojivý a splošťujúci, dokonca trochu moralizujúci. Zbytočne zjednodušuje to, čo predtým na štyristo stranách rozvíjal a otváral viacerými smermi.
Katarína Gecelovská (1988)
Vyštudovala slovenský jazyk a literatúru a estetiku, učila v Košiciach. V súčasnosti pôsobí ako doktorandka na Masarykovej univerzite v Brne (odbor literárna komparatistika). Je členkou Spišského literárneho klubu, píše poviedky a publikuje recenzie v časopisoch á, ұDzDZá a na portáli Knihy na dosah.
Silvia Avallone: ʰٱľٱ
Preklad: Ivana Dobrakovová
Bratislava: Inaque, 2022
Zdroj foto: Wikimedia / Tiresia 19
