ղľáԾ
Zbigniew Machej (1958) absolvoval štúdium poľštiny areligionistiky vKrakove, je poľský básnik, esejista aprekladateľ, bol aktivistom disidentskej Poľsko-česko-slovenskej solidarity, programovýmriaditeľom Poľského inštitútu vPrahe, neskôr riaditeľom Poľského inštitútu vBratislave. Čo ho priviedlo ktomu, aby sa zaoberal práve Tranosciom aHviezdoslavom, uviedol takto: „Musel som prežiť niekoľko rokov vBratislave, aby som objavil Tranoscia, ktorý sa narodil avyrástol vsliezskom Tešíne, kde teraz bývam. Amusel som zájsť na Oravu, aby som zistil, že Hviezdoslav používal slová, ktoré používala aj moja babička na tešínskom vidieku.“ (zo záložky knihy)
Machejovu publikáciu oTranosciovi aHviezdoslavovi editorsky (s bohatými informačnými textami na obálke ina záložkách obálky) pripravila Dana Podracká, odborne ju posúdil Ján Gavura (autor predslovu) aTimotea Vráblová. Vknihe nájdeme lexiku slovenskú, českú, nemeckú, latinskú, rôzne varianty oravských nárečí astým všetkým, popri preklade textov zpoľštiny, si výborne poradil prekladateľ Karol Chmel.
Kniha má dve kompozičné časti, pomenované ako názov publikácie, tie sa delia na kapitoly aspolu spredhovorom azoznamom použitej literatúry predstavujú 186 strán. Obidve kapitoly sa začínajú fotoportrétmi skúmaných autorov od Petra Procházku. Portréty sú urobené invenčne, svojím „zatemnením“ evokujú historickosť dôb, na ktoré sa Machej pozerá zpozície človeka 21. storočia.
Tranoscius a jeho doba
Jiřík Třanovský, na Slovensku Juraj Tranovský alebo Tranoscius sa narodil roku 1592 vTešíne, jeho rodným jazykom bola čeština, podpisoval sa však Gergius Tranoscius alebo Georg Tranosci. Od detstva prejavoval hudobné ajazykové nadanie. Ako 15-ročný začal študovať na univerzite vo Wittenbergu, Lutherovom meste, „najdôležitejšom intelektuálnom centre reformácie“. Kapitola Imitatio Lutheri obsahuje široké avýborné informácie ovýchove avzdelávaní vobdobí renesančného humanizmu, oškolstve, ktoré bolo na vysokej úrovni. „Vzdelanie sa vtedy nazývalo literné umenie (písmenné umenie! [...] Cieľom [...] bolo poznanie skutočnosti aj poznanie seba samého azároveň zdokonaľovanie vlastnej pozície vo svete, ktorý by bolo treba priblížiť kráľovstvu Božiemu.“ (s. 31)
Bolo to obdobie významných udalostí; napríklad Shakespeare vtedy napísal Hamleta, Monteverdi operu Orfeus, Kepler pozoroval Halleyovu kométu, Angličania založili vAmerike kolóniu Virginia atď. Z. Machej musel preštudovať množstvo archívnych materiálov (z nich aj cituje), uvádza podrobné dátumy rôznych udalostí avytvorenia rôznych literárnych diel.
To, sčím sa Tranovský počas štúdia aživota vôbec stretával, čo aukoho študoval, čo písal aako písal, to všetko Machej dokladá veľmi podrobnými údajmi zo širokého spektra vtedajšej kultúry.
Vari niet historickej udalosti, kultúrnej aliterárnej zaujímavosti, ktorú by Machej obišiel, keď opisuje záujmy, štúdium atvorbu Juraja Tranovského (toto meno sa používa až od 19. storočia). Možno priam hovoriť oepickej šírke textov tejto knihy. Napríklad na základe zachovaných kníh, ktoré Tranoscius evidentne adokázateľne študoval, lebo sú vnich jeho signatúry, emblémy, exlibrisy, sa dá usúdiť, čo ho zaujímalo, čo prípadne ovplyvnilo jeho tvorbu.
Metafyzický básnik v Citare svätých
„Pre Tranovského bola najdôležitejšou knihou, samozrejme, Biblia“ anajmä jej časť Knihy žalmov. „Kralická biblia bola pre Tranovského vzorom biblickej azároveň literárnej češtiny.“ (s. 22) Už na univerzite začal písať básne (po latinsky), zaujímala ho poetika apiesne. Po skončení univerzity sa vrátil do Tešína, včase reformácie ušiel pred prenasledovaním apobudol na Liptove aOrave, neskôr pôsobil vPrahe.
Spev chápal ako dokonalejšiu formu modlitby apodľa Lutherovho vzoru skladal piesne apísal texty. Z. Machej oňom hovorí ako ojednom „z najschopnejších anajlepšie vzdelaných Lutherových nasledovníkov [...], ktorý perfektne ovládal rétorické procedúry [...]. Opierajúc sa one, majstrovsky vybudoval svoje najzávažnejšie dielo – kancionál Cithara Sanctorum“. (s. 43)
Citara svätých vyšla tlačou v r. 1636 vtlačiarni Vavrinca Brewera vLevoči. Machej uvádza okolnosti názvu Tranovského kancionálu, ktorý sa pôvodne nazýval Písně Duchovní snadtitulom Cithara sanctorum Apocal V. Tranovský teda „uvádza presnú lokalizáciu fragmentu Biblie, na ktorý sa odvoláva“. (s. 69) Machej používa komparatívnu metódu, aby sledoval, kým aktorými textami sa autor inšpiroval vobsahu ivo forme. Podrobne rozoberá jednotlivé texty Tranovského piesní, ich pôvod, vznik, témy, poslanie, formu...
Vari najzaujímavejšia kapitola prvej časti knihy je ԳDzá ako metóda východiska zlabyrintu sveta. Viacerí myslitelia, ako píše Machej, uvádzajú, že čisto duchovný typ poézie bol postupne ovplyvňovaný Petrarcom ajeho ľúbostnou lyrikou, atak dochádzalo kpremene duchovného typu poézie na reflexívnu náboženskú lyriku apod jej vplyvom písal aj Tranovský. V19. storočí však „odstránili zCithary sanctorum erotický preklad Tranovského anahradili ho prekladom pozbaveným zmyselnosti“. (s. 75)
Rozhodne zaujímavá aveľmi aktuálna je kapitola Ukrytý metafyzický básnik, ktorá je výbornou esejou; vnej Z. Machej charakterizuje literatúru obdobia renesancie abaroka avtomto kontexte hodnotí tvorbu J. Tranovského. Kladie si aj otázku, akú má Tranovského dielo (vktorom nachádza isté spojivá aj sJ. S. Bachom) hodnotu zhľadiska teórie poézie. Pokladá za donkichotské úsilie vyskúmať originalitu či neoriginalitu textov básní – piesní obdobia renesancie abaroka, ateda itextov Juraja Tranovského.
„Zdráham sa označiť Georgia Tranoscia za autora kancionálu Cithara sanctorum“(s. 99), píše Machej atieto svoje slová odôvodňuje tým, že pre obdobie, keď Tranoscius žil atvoril, bolo príznačné napodobňovanie, preberanie, preklady, inšpirácie, neoriginálnosť aoriginálnosť zároveň, imitačné techniky, viacautorské publikácie či kolektívne autorstvo. Tranoscius neoznačoval svojím menom ani piesne, ktoré sám zložil a, pravdaže, ani tie preložené či prepísané. Tranovský sa vosvojom kancionáli akoby stráca, ale súčasne je vtextoch zašifrovaný ako metafyzický básnik. Tranovského dielo sa nezachovalo pôvodné, bolo mnohonásobne prekladané, upravované acenzurované. Vydania kancionálu vychádzali takmer vždy snejakými zmenami.
Z. Machej to aj dokladá na konkrétnych textoch básní. „V mnohých piesňach Juraja Tranovského, ako aj vjeho prekladoch nemeckých piesní, však nachádzame dojímavý záznam jeho utrpenia avýrazné echá jeho osobnej drámy.“ (s. 94) Aj preto sa Tranoscius pokladá za metafyzického básnika. Akeďže Zbygniew Machej je až nadmieru epický, poskytol nám rozhodne interesantné údaje zhistórie knižnej kultúry, keď napríklad už v17. storočí „bolo možné upadnúť do depresie znadmerného množstva kníh ainých tlačených publikácií“, že vo Frankfurte nad Mohanom sa organizovali prvé knižné trhy, že vznikali knižnice aobjemné knihy. Cithara sanctorum mala vyše 700 číslovaných strán aobsahovala 412 piesní, dočkala sa vyše 200 vydaní. Juraj Tranovský umrel (1637) niekoľko mesiacov po vydaní svojho kancionálu. Machej uvádza aj spôsob, kroky ačas, kedy akde vknižniciach, archívoch apod. sa našli, resp. on našiel dokumenty týkajúce sa života atvorby Tranoscia.
Hviezdoslav je moderný a svetový
Aj druhá časť tejto Machejovej knihy je epicky široká, prináša množstvo faktografického materiálu odobe, vktorej Hviezdoslav žil, iočasoch, literatúre aautoroch, ktorých sa mal možnosť „dotknúť“. Vprvom rade to bol Juraj Tranovský. Uvažuje však aj oPoliakoch – romantikoch, oGoethem, nachádza isté spojivá sJ. Kollárom, keď Hviezdoslava pokladá za jeho významného pokračovateľa vtvorbe sonetov. Zdôvodňuje napríklad, prečo si vybral pre dielo Krvavé sonety formu sonetu ako žánru. Veľmi zaujímavo, aktuálne, ale odmietavo sa však zmieňuje oKollárovej Slávy dcére avyššie hodnotí jeho Národnie spievanky ako „skutočné perly ľudovej poézie“. (s. 126)
Pozornosť venuje aj A. Bernolákovi aĽ. Štúrovi predovšetkým ako kodifikátorom jazyka avkapitole Protirečivé jazyky romantického ohňa píše ojazyku Hviezdoslavovej najmä počiatočnej tvorby. Mladého ho síce očarili Kollárove Národnie spievanky, ale Machej zdôrazňuje, že Hviezdoslav bol vychovaný na Tranosciovi.
Porovnávaním tvorby P. O. Hviezdoslava ainých básnikov jeho doby však prichádza kzáveru, že Hviezdoslav bol sám sebou; jeho diela sa nedostali kpríjemcovi vpravom čase, teda keď boli aktuálne; žil oddelene od spoločenstiev, vhorskej samote. Zdôrazňuje aj fakt, že sa ojeho poézii hovorí ako onáročnej, preto sa málo číta alebo vôbec nečíta – jeho verše odrádzajú „takzvaných normálnych, laických čitateľov“. Aďalej uvažuje: „Prehnal to sbásnickou dokonalosťou, apreto ho nečítajú, nerozumejú mu anie je populárny.“ (s. 160) Písal vjazyku ešte dostatočne neskodifikovanom, ktorý sa chápal ako slovanský dialekt, ale vytvoril literatúru vysokej úrovne, „pokračujúcu vduchu najlepšej európskej literárnej tradície“. Pokladal si priam za povinnosť pozdvihovať slovenský jazyk na úroveň, „v ktorej možno vyjadriť všetko tak ako viných európskych jazykoch [...]“. (s. 144)
Celá časť oHviezdoslavovi je originálna aunikátna vporovnaní stým, čo sa otomto autorovi ajeho dobe doteraz napísalo, ale itým, ako Machej fakty aktualizuje amnohé doterajšie vyvracia. Odmieta kultúrne klišé ako súradnice vlokalizáii literárneho diela vdejinách, odmieta škatuľkovanie, umelecké prúdy, smery („pseudovedné stereotypy“), ako sa to robí vučebniciach.
Zdá sa, že Z. Machej nám objavil Hviezdoslava, keď vo vynikajúcej eseji Hviezdna misia poézie uvádza, čo všetko oP. O. Hviezdoslavovi ešte nevieme a čo sme jeho tvorbe dlžní. Vposlednej kapitole (Ekofeministický básnik) prichádza napríklad stvrdením, že Hviezdoslavova báseň Zuzanka Hraškovie „je veľdielom svetovej poézie univerzálneho charakteru vzhľadom na tému domáceho násilia“ a „z prísne poetického hľadiska je to zaručene jedna znajkrajších básní napísaných v19. storočí“. (s. 169)
Pre Hviezdoslava je typický úžasný vzťah kprírode aMachej túto problematiku nachádza skoro vcelej jeho tvorbe. Pars pro toto verše: „Čul som raz divný vpoli plač./ Iskúmam, odokiaľ/ prichádza plač ten? Nuž, či viete -/ to vám tam háj plakal.// Ja pýtam sa ho, čo plače,/ nač´háju slzy liať mladému?/ Viete, čo mi riekol? Zajtra idú ma sťať...“ (s. 172)
Machej istým spôsobom – výkladovo iesejisticky – uvažuje opercepcii poézie, definuje, včom je jej poetická hodnota. Hviezdoslavovu poéziu hodnotí vysoko, je podľa neho univerzálna amá vlastnosti poézie modernej.
Výnimočná kniha
Autor vytvoril knihu ocharaktere literatúry najmä v17., čiastočne v18., dôsledne v19. storočí ado istej miery vstoročí 20., aktualizáciami sa dotýka aj 21. storočia. Do knihy nahromadil toľko informácií, zaujímavostí až kuriozít, že čitateľovi okrem úžitku poskytuje aj zážitok. Hľadá súvislosti, polemizuje, vyvracia mnohé, doteraz uznávané tvrdenia, nachádza silné súvislosti medzi tvorbou Tranovského aHviezdoslava. Zdôvodňuje, prečo Juraj Tranovský ajeho Citara svätých je jedným zo základných literárnych diel ačo bráni tomu, že Hviezdoslav nepatrí knajdôležitejším európskym básnikom, keďže jeho diela sú veľdielami.
Zbigniew Machej svoje názory na oboch autorov príjemcovi nevnucuje, jeho texty sú však plné takých dôležitých podrobností, že čitateľ si svoj názor doplní, upevní, prípadne zmení. Možno len súhlasiť svýrokom Jána Gavuru vpredhovore, že „Kniha Môj rodák Tranoscius, môj sused Hviezdoslav je výnimočná.“
Zbigniew Machej: Môj rodák Tranoscius, môj sused Hviezdoslav
Preklad: Karol Chmel
Bratislava: LIC, 2021
