ղľáԾ
Predkovia
Zakaždým sa chvejem, keď skúmam nite, vedúce kdávnym predkom, kzákopom starej vojny, to ja sám strieľam zťažkého kveru, usínam na zavšivenom lôžku, nevyberám si; vkláštornej záhrade vyznávam lásku svojej prababičke achodím svedrom na vodu.
Pozerám na svoje tetky, bujaré bakchantky skrásnymi prsiami ahlavami, rozjasanými listom viniča, do žíl si lejem víno ich úsmevov; zdiaľky prichádza otec, keď nad prahom mu láska kriví krok, počujem sladký adobrý matkin hlas včistučkej izbe vykúpanej vráne, chce sa mi zostať, odchádzam...
Ach, stále sa rozpukajú boky mladých dievčat, to iba ja nevládzem byť rovnaký; ruky mi necitlivejú, aby vydržali byť mostom pre druhých, alen dnu, vjaskyni, kde sa všetky dávne ozveny splietli vjeden naozajstný hlas, ja, unavený, ako zmora vyplavený Odysseus, na prahu novej mladosti, precitám túžbou zachytiť sa života, keď žičlivo mnou preteká.
