ղľáԾ
Podľa literárnej kritičky Gabriely Rakúsovej Mihalkovič nenápadne zakomponoval do textov nerozlúštiteľné zákonitosti, ktoré podnecujú úvahy. Človek sa vracia k prapodstate, vidí a cíti tradície pokolení, princípy prírody a celého vesmíru a to formuje jeho vedomie a svedomie. Mihalkovičov lyrický hrdina si uvedomuje skláňanie sa života za horizont, ale objavuje s láskou a porozumením prosté veci, odhodlanie nevzdávať sa v nijakej situácii. Záverečná rovnomenná báseň knihy je akousi sumarizáciou už vysloveného, koncové crescendo, finále o súžití človeka so všetkým živým, nad čím je Niečo mocnejšie.
