ղľáԾ
Zuzana Homolová: Francúzsky rok
Bratislava: Mladé topole, 2021
Neštandardná pesničkárka avýtvarníčka Zuzana Homolová, vlastným menom Dobromila Baloghová, je dnes už legendou slovenskej umeleckej society sprakticky nevyčerpateľným, ale diskrétne dávkovaným tvorivým potenciálom.
Hoci je Zuzana Homolová asi najväčšmi známa valternatívnych hudobných kruhoch, nezaostáva ani vo výtvarnej výchove, ktorú „roky rokúce“ popri svojej originálnej „dospelej“ tvorbe empaticky venuje najmä deťom. Jej umelecké línie formovalo navštevovanie Ľudovej školy umenia a bola aj členkou avantgardného amimoriadne ceneného Študentského divadla Karola Horáka pri Filozofickej fakulte UPJŠ vPrešove, kde študovala slovenský afrancúzsky jazyk. Rodená Ružomberčanka roky 1968 – 1969 strávila na francúzskej L’Université de Poitier v Tours. Od roku 1972 žije v Bratislave. V sezónach 1972 – 1975 pracovala na Krajskom osvetovom stredisku, od roku 1975 učí na výtvarnom odbore Ľudovej školy umenia vBratislave apopri tom vystupuje so svojimi pozoruhodnými piesňami individuálne alebo vrozličných zoskupeniach po celom Československu ablízkom zahraničí.
Silné balady
Na púti hudobným časom ju objavil český pesničkár Jaroslav Hutka asjej originálnymi prezentáciami priviedol do legendárneho zoskupenia špecifických folkových individualít 60. rokov – Šafrán. Po politicky vynútenom rozpade tohto združenia účinkovala Homolová vbratislavskom divadielku URolanda (s Jarom Filipom aPetrom Belanom), vydala svoj historicky prvý alegendárny singel Išlo dievča po vodu / Býval v horách jeden mlynár (1973), koncertovala a(síce obmedzene, ale predsa) nahrávala ako sólistka alebo spolu sosobnosťami folku (Slnovrat, Jednofázové kvasenie, Vladimír Merta, Jan Hrubý, Vlasta Redl, Samo Smetana), rocku (skupiny Tagore, Longital) a džezu (Jiří Stivín, Miloš Železňák). Pripravovala si však aj svoje vlastné kompozície so slovenskými textami – niečo na spôsob pesničkárok Joni Mitchell, Patty Griffin alebo Ricky Lee Jones. Tie ponúkala vo výraznejšej miere nahrávkami Čas odchádza zdomu (1989, 2011),Homolová & Sitvín (1991, 1996) a Medzi dvomi prázdnotami (2014).
Najsilnejšou položkou vjej diskografii sú však neustále objavované slovenské ľudové balady: Slovenské balady (1995, 1999), Tvojej duši zahynúť nedám (2005), Ňet vekšeho rozkošu (2013) a Keď vojačik narukoval (2018). Spolupracuje sviacerými osobnosťami alebo skupinami (1FQ, Martin Chrobák & Private Music, Jiří Pavlica, Jablkoň, Jan Burian, Ondřej Škoch) amá svoj vlastný projekt Trojka Zuzany Homolovej.
Magické ohromenie
Aktuálne sa však na scéne objavil aj iný rozmer jej poetickej duše, ktorý Homolová prezentuje vpodobe špecifických „memoárov“ – spomienkovou knižkou Francúzsky rok. Zuzana sa veľmi intímne a po viac ako 50 rokoch vracia k vyblednutým zážitkom a reminiscenciám na ročný študijný, ale aj „túlavý“ pobyt vo Francúzsku vobdobí rokov 1968/1969.
Akcent tu kladie nielen na rozpomienky z denníkových záznamov, ale vtrojitej línii aj na prepisy súkromnej rodinnej korešpondencie s popisom dramatickej situácie vnašej, vtedy Sovietmi okupovanej krajine as prezentáciou vývoja genetického stromu svojej famílie. Je to vlastne viacrozmerný dokument niekdajších časov sodtlačkami historických súvislostí.
Samotný francúzsky denník poukazuje na situáciu vtedajšej generácie (dnes už seniorov), ktorá sa premiérovo ocitla v úplne inom svete, než dovtedy poznala. Bolo to istým spôsobom „magické ohromenie“ zo zistenia, že normálne veci fungujú normálne, bez akýchkoľvek ideologických špecifík alimitov, aké boli samozrejmé vsocialistickom tábore.
Renesančný spôsob života
Hoci prvá časť roku 1968 unás signalizovala niečo pozitívne, realita vpodmienkach „západu“ sa predsa len blížila k takmer neuskutočniteľným snom. Cestovanie, kultúrne spektrum sprienikmi žánrov bez uzavretej diaspóry, iné životné štýly a kontakty, nový jazyk – to všetko hltali deti 60. rokov zo Slovenska obrovskými hltmi, netušiac, že bude trvať ďalších dvadsať rokov, kým si budú môcť ztohto pozoruhodného „pecňa slobody“ znova aopakovane odhryznúť. Vo Francúzsku sa tak významným spôsobom formovala Homolovej osobnosť ahĺbkou poznania aj spôsob perspektívnej umeleckej a osobnej existencie. Priniesla si nové výtvarné nápady, afinitu kfrancúzskej kultúre ajazyku, nezvyčajné, až „nedisciplinované“ vokálne frázovanie aj originálne hudobné inšpirácie, ktoré pretavila do prehĺbenia poznatkov vlastných muzikálnych koreňov zľudových balád.
To všetko prispelo kjej renesančnému spôsobu života ahudobných, pedagogických aj výtvarných prezentácií. Neopakovateľná avtedy ojedinelá skúsenosť (pre dnešné mladšie generácie „samozrejmosť“), je vknižke popísaná pútavým jazykom, ilustrovaná pohľadnicami afotografiami vpríjemnom „archívnom“ štýle spolu svlastnými autorskými ilustráciami. Línie rozprávania sú farebne odlíšené, čo spolu speknou adjustáciou knižky potencuje komplexnosť ich mozaiky. Stojí to za opakované prečítanie.
Pavel Malovič (1952)
Telovýchovný lekár, pesničkár apublicista. Od roku 1979 je členom pesničkárskeho združenia Slnovrat. Vydal dve zbierky poézie, Prírodný materiál (1998) a Tvar mojej tváre (2017), zborník recenzií Exkluzívne texty oknihách a hudbe (2020), o. . aj populárne publikácie zoblasti zdravovedy Ako si udržať mladosť (2015) čiBeh azranenia (2019). Pripravuje svoje profilové CD Bolo ako nebude.
