��������

��ľ�ܳ����������

Esej bola inšpirovaná myšlienkou:: "��...uprostred tohto nevinného večera som bola po prvý raz pyšná a��úplne smelá, pretože som si myslela, že stačí urobiť zle hocikomu inému, a��hneď je človek dospelejší. Myslela som si to a��bolo to pre mňa ako temné zjavenie. "

��

Asi nikdy som nemal naivné idealistické predstavy o��dobrote tohto sveta. Možno len vtedy, keď som bol ešte malý chalan a začal chodiť do škôlky. Vlastne, aj tam to skončilo, keď mama odovzdala moju zasoplenú ručičku do suchej ruky vychovávateľky Oliny. Bola veľká, stará a��zamračená. Nikto ju nemal rád a ani ona nemala nikoho rada. Teraz to už viem. Ale vraj si nič z toho nemôžem pamätať. Nikto na svete nevie povedať, na čo si deti budú neskôr spomínať. Isté je iba jedno, že naše spomienky na detstvo sú závislé na tom, ako silno sa nás „dotkla“ situácia alebo konkrétny zážitok. Rozhodujúce je to, čo nás „vnútorne pohlo.“(IVANA MAJDOVÁ). Ako prvý opísal fenomén detského zabúdania Sigmund Freud. Odvtedy sa mnoho vedcov zaoberá záhadným miznutím myšlienok v prvých rokoch života. A��rodičia si naivne myslia, že je to tak dobre. Lenže ja som mal vtedy presne tri! A ak si dieťa pamätá niečo až od troch rokov, tak pre mňa to boli pľuzgiere. Presne ten moment, ako som s vreckom lízaniek v deň mojich tretích narodenín s nadšením dupotal vedľa mamy. A ako som sklamaný v��škaredých ortopedických topánkach, čo mi narobili pľuzgiere, lebo mi Olina neobula ponožky, naštvaná, že ich obúvanie ma mama nenaučila, uplakaný stál vedľa veľkej vychovávateľky, a��sledoval, ako jedovato trhá mojou rukou, a tak vysvetľuje mame, že prvý deň sa po dieťa do škôlky chodí po dvoch hodinách, nie až na obed. „A kde má šiltovku?! Prečo si nevie sám obuť ponožky?!“ Moje prvé pľuzgiere. Zostali na malej duši spolu s krivdou, že mi z tých lízaniek pre nových kamarátov Olina nedala ani jednu, len ich zvyšné, nerozdané, zašuchla do zásuvky stolíka. A šiltaňu som mal. Len v inej skrinke. A „noví kamaráti“ sa nekonali. Všetci tí krpci videli, ako to bolo a��ja som sa deň, čo deň cítil v��tej škôlke viac a��viac sám, lebo oni boli už hotová „partia malkáčov“ a��ja som nastúpil len na leto. Ale prežil som. Uveril mame, že z��toho vyrastiem a��v��novej škole sa mi bude páčiť.

A potom prišla škola. A s ňou nové pľuzgiere. A��nový mýtus, z��ktorého bolo treba len vyrásť: Šikanovanie je normálna súčasť detstva a dospievania. Šikanovanie nie je normálne a prijateľné správanie v akomkoľvek veku! Nežaloval som, veril mame len jej preventívne rady: „Buď neústupný a rozhodný: pozeraj sa tomu, kto ti ubližuje, rovno do očí a povedz, nech to nechá.“ Naivná mama. Predpokladala, ako mnoho iných, že spoločnosť od obetí očakáva, že budú schopní sa o seba samostatne postarať a��budú sa hanbiť priznať, že sú obeťou šikanovania. Myslela si, že k šikanovaniu dochádza iba vlastnou vinou. A je potrebné, aby obete boli schopné zvládnuť šikanovanie vlastnými silami alebo ho znášať.

Nebolo pekné počúvať urážky na vyučovaní, vonku, v družine alebo na obede. Po mnohých incidentoch sa moje sny o�� spolužiakoch vyparili ako hmla nad jazerom. Popraskali ako pľuzgiere a��voda, čo z��nich vytiekla, boli len tajné slzy po kútoch. Postupom času bolo jedovatých poznámok a fyzických útokov menej, ale nie preto, že ich to prestávalo baviť, ale preto, lebo možno videli, ako ma to posilňovalo v��silnejšiu, sebavedomejšiu osobu. Chcel som byť len sám sebou. A��uveriť, že z��toho vyrastiem a v novej škole sa mi bude páčiť.

A��potom prišla nová - stredná škola. Bol som o��dve hlavy vyšší ako spolužiaci a��posilňovňa zo mňa urobila skoro chlapa. Videl som v ich��očiach rešpekt. A��tak som to skúsil... Už som nepotreboval z��ničoho vyrastať. Mohol som buchnúť do stola, sotiť, udrieť, kričať, vyhrážať sa...

...bol som po prvý raz pyšný a��úplne smelý, pretože som si myslel, že stačí urobiť zle hocikomu inému, a��hneď je človek dospelejší. Myslel som si to a��bolo to pre mňa ako temné zjavenie.

Nie, nestal som sa dospelejším. Zostal som radšej sám sebou. Chcel som predsa kamarátov.

Som toho názoru, že ľudia, ktorí sú obeťami šikany a��odsudzovania inými, sa v��prvom rade musia stotožniť sami so sebou a��veriť v��seba samého, pretože ak nebudeš veriť v��seba, budeš len živoriť a večne trpieť. „Vzťahom sa nevyhneme. Vždy budeme chcieť, aby nás mal niekto rád a��aby sme mali my niekoho radi.“ (PETER POTHE)

Ku každému sa treba správať presne tak, ako si zaslúži? Oko za oko a zub za zub? Pľuzgier za pľuzgier? Nemyslím si. Tých pľuzgierov bolo mnoho. Niektoré boli bolestivé a��niektoré ešte horšie, niektoré som rozdal aj sám. Umenie je prekonať temnotu, nepoddať sa temnému zjaveniu, ale zostať človekom. Svet nie je len predstava plná ilúzií a��dúhy. Je to drsné miesto reality, ktoré ti dá kedykoľvek K.O. až padneš na kolená. V��tom momente sa ja, osobne, naň začnem sťažovať? A začnem sa mstiť? Treba si skôr z��toho vziať ponaučenie. Endorfíny sa začnú masívne uvoľňovať, čo posilňuje imunitný systém a zvyšuje pracovné výkony. Spomienka na našu minulosť tvorí tiež podstatnú časť našej osobnosti. Uchovanie príjemných aj nepríjemných zážitkov, pozitívnych i negatívnych pocitov z nás robí jedinečné osobnosti, podmieňuje charakterové vlastnosti a citlivosť vnímania.“(IVANA MAJDOVÁ) .

Viem, aké nepríjemné sú pľuzgiere. Viem, aké príjemné je mať kamarátov.

Esej hodnotí prozaička Soňa Uriková:

Oceňujem realistický prístup k zobrazeniu ambivalentnosti spoločnosti, v ktorej žijeme, už v úvodnej autorovej vete: „Asi nikdy som nemal naivné idealistické predstavy o dobrote tohto sveta.“. Adam Martiška však vo svojej eseji neskĺza k zbytočnému nihilizmu, ale ani k bezduchému pátosu, ktorými sa vyznačovali mnohé menej podarené práce v tejto súťaži. Harmónia vhľadu i neistoty, humoru aj vážnosti, či ďalších kontrapunktov, je prínosom tejto ocenenej eseje. Ako porota sme ocenili aj osobný vklad, autorovu úprimnosť voči sebe i nám (čitateľom), ktorú do textu preniesol, a ktorá povýšila filozofiu a úvahy na niečo z mäsa a kostí, nielen cez titulné pľuzgiere, s telesnosťou sa tu celkovo pracuje často, účelovo a efektívne. Autor priniesol do slov na papieri plasticitu ľudského tela a tak aj plasticitu našej existencie, a to urobil s ľahkosťou a nadhľadom.