ղľáԾ
Hodnotenie. Nedebutová próza 2020
Ako priamo, bez teoretického úvodu vykročiť v ústrety prozaickej rozmanitosti jedného vydavateľského roka? Zvolil som si vtejto situácii princíp vlastnej čitateľskej zvedavosti.
Prvý sledovaný okruh nedebutových próz tvoria finalisti Anasoft litera. Vskupine však chýbajú dva debuty. Zvyšné okruhy kníh sú výsledkom snahy oich elementárnu stratifikáciu. Otázkou zostáva, či to všetko dáva zmysel.
Finalisti Anasoft litera 2021...
Vprípade knihy Etely Farkašovej Záchrana sveta podľa G. (Vydavateľstvo SSS) je potrebné úvodné spresnenie. Novela srovnomenným názvom bola po prvý raz publikovaná už vroku 2002. Nová verzia nie je iba jej pasívnou reedíciou, vtedajším čitateľom sľubuje aktualizáciu, ktorá sa dotýka aj hlavnej protagonistky. Ak by som pokračoval trochu formálne, jej základná charakteristika by bola pomerne jednoduchá. Hrdinka, vystupujúca pod skratkou G., predstavuje psychicky chorú ženu. Presnejšia diagnóza by hovorila asi oobsedantno-kompulzívnej poruche kombinovanej sautizmom. Vpróze okrem toho dominuje spoločenská kritika, pričom hlavným účtovateľom so všetkým negatívnym je samotná hlavná hrdinka. Napriek tomu sa čitateľ nemusí hanbiť za svoj úsmev, či dokonca smiech, ktorým občas reaguje na konfrontácie postavy G. s nepravidelnosťami vonkajšieho sveta. Vo viacerých sa totiž vieme sprehľadom ocitnúť aj my: „Matka sa nezdržala aepizódu zelektričky vykrámila autoriťákovi, G. sa jej nelojálnosť veľmi dotkla, čo na tom, že ju pri lepení koženky sedadla prichytil revízor azačal jej nadávať, nerobí predsa nič zlé, nedopúšťa sa nijakých priestupkov, nekoná protizákonne, naopak, bojuje zo všetkých síl aza každých okolností proti jestvujúcemu arozrastajúcemu sa zlu, tak jej prikazuje svedomie, teda, aby sa presnejšie vyjadrila, tak jej našepkávajú vnútorné hlasy, aona ich počúva, vie, že sú to dobré, múdre hlasy. Pokúsila sa chlapíkovi, čo sa na ňu pre nič za nič rozkričal, vysvetliť podstatu svojich záchranných prác anaznačila aj čosi opokynoch, ktoré dostáva, ale naozaj len naznačila, nechcela to pred ním podrobnejšie rozvádzať, aj tak by nepochopil, čo za hlasy, aké hlasy, napokon, aby sa onich dozvedel, pokúsila sa len tak vnáznakoch objasniť svoje pohnútky, aten blázon sa rozčúlil ešte väčšmi, celkom sa rozzúril.“ (s. 117 – 118) Aj ztejto ukážky vyplýva, že kľúčovým motívom je márne úsilie hrdinky G. ozáchranu sveta, včom napriek opakovanému neúspechu aneporozumeniu zo strany okolia vidí zmysel svojho života. Problémom zostáva jej pohľad do systému uvažovania „normálnej“ väčšiny. Práve sňou sa dostáva do permanentných stretov, viaceré znich však pripomínajú citlivo komické grotesky. Vďaka nim sa však dá nakoniec úspešne šťúrať do významu pojmu „normálnosť“, ktorého vychýlenia sú voptike protagonistky sdiagnózami čarovne rozhegané. Výsledkom je kopa exponovaných predstáv asnov, čo sa ukazuje už vprvej scéne sprebúdzajúcou sa G. Nechcem mudrovať osnoch apredstavách ako onáplastiach za „skutočnosť“, keďže podobné procesy necharakterizujú iba život psychicky chorej hrdinky. Vprípade tohto diela nám táto jej charakteristická črta odhaľuje rozvinutú psychologickú kresbu, ktorej obraz sa nevytvára iba prostredníctvom konfrontácií sinými. Na druhej sa strane sa môžeme pýtať, čo by zostalo zhrdinky, nebyť jej stretov so spoločenskou entropiou ajej krásami.
Tematickou alfou aomegou zbierky poviedok Ivany Gibovej Eklektik Bastard (Vlna/ Drewo asrd) je obraz súčasnosti, zktorého vystupujú do popredia témy starnutia, samoty anerealizovaných vzťahov. Mohlo by sa preto zdať, že sa čitateľ dostáva kzásadnej generačnej výpovedi. Vážnosť takéhoto autorského zámeru však atakuje samotná prozaička, ktorá svoje prózy tieňuje do značne ironických farieb. Ani tento moment by neznižoval dôležitosť hlasu generácie, no vtomto prípade je asi dôležitejšia snaha tvorcu napísať niečo emocionálne živé. Protagonistku/y vystavuje od prvej poviedky takýmto výzvam: „Už vprvý deň po tridsiatke príčetnej žene dôjde, že mala viac sporiť na botox, menej žrať, preventívne si natierať ksicht krémom proti vráskam apredpokladať výskyt celutitídy. Na ďalší deň jej dôjde, že ho musí, proste musí celý stráviť tým, že si bude gúgliť procedúry od bielenia zubov až po placentovú omladzovaciu terapiu aže ich musí, proste musí všetky kúpiť aabsolvovať, musí zo stravy vylúčiť cukor, lepok, živočíšne tuky, mliečne výrobky aalkohol, ibaže keď vylúčiť alkohol, aká jej ostane radosť na svete, to už čo je za život, no ale keď musí, tak musí, aokrem toho sa ešte musí objednať kpsychoterapeutke; lebo všetky ženy po tridsiatke musia, proste musia mať terapeutku; žena po tridsiatke bez terapeutky skrátka neprežije (...).“ (s. 7) Táto dvojcestná perspektíva próz sa prejavuje najmä pri stvárňovaní postáv. Gibová vytvára na jednej strane typovo jednoznačné hrdinky, ktoré zachytáva vkonkrétnom psychickom rozpoložení. Vtomto smere sú ich charakteristiky skôr uzavreté. Na druhej strane ich posúva do situácií, kde sa prejavujú opačne: nedotvorene avnestálom pohybe, vktorom dominujú často falošné zvraty asmerovania kiným životným alternatívam. Vterminológii Daniely Hodrovej sú jej protagonistky súčasne postavami definíciami aj postavami hypotézami. Výsledkom je akási typologická všehochuť, ktorej sa však čitatelia môžu prejesť. Autorka sa to snaží vykompenzovať najmä prostredníctvom humoru, jeho frekvencia je však občas na hrane stráviteľnosti. Zbierka próz spĺňa rámec nekompromisného literárneho rozprávania, prekračovanie noriem je vtých najsvetlejších okamihoch umelecky svieže. Celkový dojem nekazí ani jej hravosť.
Na začiatku prózy Jany Juráňovej ԾčǻԾ (Aspekt) nájdeme tieto slová: „Sedí pri kávovare. Opuchnuté nohy jej pretekajú cez jednoduché ľahké čierne mokasíny so zošliapnutými podpätkami, tmavofialové legíny siahajú do pol lýtok, nad nylonovými ponožkami vytŕča kúsok holej vysušenej pokožky so vzorom pokrútenej kŕčovej žily vtvare mŕtvej dážďovky. Ľahká chrómová stolička pri stolíku zrovnakého materiálu vo vstupnej hale do polikliniky je nepohodlná, tvrdá, ale má opierky na ruky, takže Ľudmila sa pri vstávaní má očo prichytiť. Štvorkolieskový vozík, oporný rám smalou sedačkou akošíkom plným igelitiek, je zaparkovaný pri stene. Ak by sa ho pri vstávaní zo stoličky chcela chytiť, mohol by sa pošmyknúť, zabrzdenie už veľmi nefunguje.“ (s. 11) Úvodný opis situácie dáva tušiť, že sa vpriebehu čítania asi nedozvieme nič onavoňanom živote súčasníka. Namiesto toho sa dotkneme exponovaného zúfalstva, tvoriaceho jednu zideových dominánt rozprávania. Ak by sme to zobrali poporiadku, prvé sa nám predstavuje pásmo opustenej starej ženy Ľudmily, ktorá si vytvára alternatívny domov na chodbách polikliniky. Okrem provizórnej starostlivosti ovlastnú hygienu sa usiluje najmä osplynutie stýmto heterotopným priestorom, čo sa jej nie vždy darí. Vizuálnu stránku jej existencie vystihuje už predchádzajúci citát, ktorý determinuje celú prózu. Autorka sa vtejto súvislosti neobmedzuje iba na Ľudmilinu príbehovú líniu, hoci sa knej pravidelne vracia. Postupne sa však predstavuje defilé ďalších postáv, zktorých ani jedna nepohrdne zúfalstvom. Spojenie sekvencií textu, ktoré uvádzajú mená týchto protagonistov, nie je také náhodné, ako by mohlo zdať. Práve naopak, oniečo voľnejšie narábanie snáhodnosťou by som ako čitateľ privítal, hoci ovplyvňovať autorský zámer takejto sociálne angažovanej prózy nechcem. Do rozprávania postupne vstupuje frustrovaný, no zároveň freneticky aktívny novinár Miloš, emočne otupený lekár Igor, submisívnejšia Dorota ajej manžel, kedysi vrcholový politik, či snaživá Linda. Autorka prostredníctvom ich angažovanosti rozvíja motívy ochrany starých aopustených, čo sa dá ale čítať aj ako hľadanie náhradného životného plánu vmomente, keď ten pôvodný hrdinom jednoducho nevychádza. Napriek odlišnostiam sú najmä ženské osudy vo viacerých ohľadoch identické, charakterizuje ich primárne život smužmi. Tento rozmer diela vprípade autorky neprekvapuje. Próze však trochu chýba dynamika, pomerne skoro sa vnej odkryjú tematické uzly ačitateľ len pasívne sleduje prácu literárnej tvorkyne. Napriek aktuálnosti spracovaného problému aprecíznemu písaniu knihe niečo dôležité chýba. Absencia emocionálneho náboja môže ísť na vrub čitateľských kompetencií pisateľa týchto riadkov, no napriek tomu by knihe väčší zápal asi pomohol. Vtomto prípade ide skôr ourčitú správu, ktorá nechce byť ani sugestívne stvárneným dokumentom. Práve ten by mohol jasnejšie odhaliť estetické špecifiká autorky, ktorá má čo ponúknuť.
Poviedková kniha Laca Keratu Na okraji mojej hory (KK Bagala) sa ani vjednom momente nesnaží zakrývať jeden zprofesionálnych domicilov autora, ktorý je okrem prozaika aj absolventom divadelnej réžie na Vysokej škole múzických umení. Aktívne píše avyžíva sa vrôznych, neraz bizarných literárnych adramatických formách. Vplnej miere sa toto „pohrávanie“ so spôsobmi rozprávania odkrýva aj vjeho nateraz poslednom literárnom kuse. Rozprávačom ahlavným protagonistom prepájajúcim jednotlivé príbehy je detský hrdina Dodo, hoci aj táto literárna kategória, aby som aspoň občas použil korektnejší literárnokritický slovník, občas mení svoju identitu. Autoreferenčne to táto postava priznáva aj pri predstavovaní sa vpoviedke Keď som bol lump: „Volám sa Dodo. To nie je pekné meno. Viem. Po správnosti sa volám Miro, teda Mirec. Ale napriek tomu ma všetci volajú Dodo, nepomôžem si. Poznám unás vmestečku ešte jedného Doda, ale ten sa vskutočnosti volá Jožo. Jožo Cupo. To je dokopy ešte oveľa škaredšie meno. Možno som Dodom pre nejaký obrovský omyl. Volajú ma tak aj všetci kamoši znašej chemickej štvrte aminulý týždeň ma tak oslovil aj Arpino Kiš zvedľajšej baníckej štvrte. Zvláštne bolo, že ma oslovil, akoby sme my boli nejakí starí dobrí kamaráti. Asi preto, lebo nachvíľu zabudol, že som zchemickej aon zbaníckej štvrte.“ (s. 7) Autor bez naratívnych fígľov predstavuje detského rozprávača, na ktorom však niečo nesedí. Toto konštatovanie nie je myslené ako výčitka, skôr poznámka, ktorá upozorňuje na vcelku funkčné využitie detskej, resp. mládežníckej rozprávačskej optiky. Ako taká totiž predstavuje dokonalého nedôveryhodného rozprávača avtejto perspektíve by sa mu nemalo nič vyčítať. No vtomto prípade si Kerata takéto symbolické pohodlie neužíva. Pohľad dieťaťa celkom vedome krstí pohľadom dospelého, čo robí zjeho zdanlivo jednoznačných literárnych momentiek ostupeň sofistikovanejšie predstavenie. Aby to na druhej strane nikoho nemýlilo, autor nerobí zliteratúry vedu, no pristupuje knej s pokorou. Ani on totiž neodmieta kus autobiografickosti, na čo odkazujú viaceré indície. Dotýkajú sa napríklad prozaikovho vyrastania vNovákoch vjeho baníckych achemických prienikoch. Kerata sa vo svojich spomienkach neplahočí, hoci sentimentálna rovina sa knihe uprieť nedá. Zvláštny nádych dodáva tomuto tvrdeniu kontext „socialistického“ vyrastania vpriemyselnom meste, ktoré je na hony vzdialené literárne idealizovanému obrazu slovenských malomiest zich špecifickou atmosférou, na ktoré je slovenská literatúra 20. storočia expertom. Hlavný hrdina napriek implicitnej autorskej kritike predchádzajúcej doby neprichádza oskutočné chlapčenské vyrastanie, všetko podstatné sa tu odohráva vpresne zadefinovanom priestore, konkretizovanom prostredníctvom mesta, štvrte či ulice. Jednotlivé situácie do seba zapadajú avysvetľujú fungovanie literárneho sveta, ktoré má šancu zaujať.
Uvažovanie ozbierke próz Richarda Pupalu Ženy aj muži, zvieratá (Lindeni) by sa mohlo začať aj tézou, že autorovou literárnou doménou sú banálne azároveň neočakávané životné momenty adrobné výseky. Viem, toto tvrdenie znie banálne avšeobecne, keďže podobná charakteristika platí pre množstvo nielen slovenských prozaikov. Vtomto prípade sa však ponúka jeden ospravedlňujúci argument, hovoriaci vprospech úvodnej definície. Autorova efektívna práca sdrobnosťami života je plne súčinná so žánrom poviedky apredovšetkým sjej kľúčovými hodnotami, ku ktorým patrí podľa klasických charakteristík nedopovedanosť ažánrová uvoľnenosť. Jednotlivé poviedky majú zpohľadu témy realistické východiská. Pupala knim vcelku remeselne pripája iracionálne formované príbehy a tým nechýba napríklad mysterióznosť. Nemenej dôležité je vprípade knihy aj spomínanie. Okrem vysvetľovania dávnych epizód predstavuje proces návratu do minulosti jednoduchý pohyb včase, ktorý udalosti nespresňuje, práve naopak, do popredia vynáša moment zabudnutia a zahmlievania, čo je viditeľné napríklad vpoviedke Deľba: „Keď som si príbeh nášho odchodu neskôr poskladal, sprekvapením som zistil, že si na otca, svýnimkou nášho rozhovoru vaute, ktorým sa všetko začalo, vôbec nepamätám. Nevidím ho vkuchyni tety Mariky, vžulovej hale ani vškôlke, kam po mňa musel chodiť. Hoci je hlavnou postavou, jeho obraz nenávratne zmizol. Súčasťou príbehu sa však stalo mamino rozprávanie aja vpredstave kráčam ulicou po zotmení avidím jej postavu, črtajúcu sa vrozsvietenom okne na prízemí. (...) Kspomienke sa časom pripojila ešte jedna. Spríbehom nesúvisí, aj keď ho istým spôsobom uzatvára. Ponúkla sa mi aja som ju prijal. Stojíme sbratom pri okne avonku husto sneží.“ (s. 124) Funkciu presného tematického kompasu plní vzbierke jej samotný titul. Vpoviedkach sa so ženami, mužmi azvieratami naozaj stretneme. Prozaik ich zachytáva vsituáciách „vykĺbených“ zo spoločenských konvencií, čo sa najčastejšie prejavuje vich nevhodnom správaní. Príbehy často necúvnu ani pred vyhrotenými abizarnými situáciami, ktoré majú často blízko khororu. Nespolieha sa tu však iba na moment hrôzy, oveľa intenzívnejšie pracuje snenápadným, no intenzívnym napätím. Šikovne narába sjeho stupňovaním, keďže každé očakávanie posunov vdeji vyžaduje ďalšie očakávania, ktoré budú ešte výraznejšie. Vjednotlivých poviedkach je výrazná aj bezmocnosť postáv. Vyrovnávajú sa snepriaznivou situáciou po svojom. Čelia existenciálnym, existenčným apartnerským krízam, sktorými veľakrát nedokážu pohnúť. Napriek tomu je prednosťou celej zbierky autorovo citlivé vnímanie všetkých „ľudských“ odrazov „skutočnosti“. Asi aj preto je spôsob tohto literárneho zobrazovania zrozumiteľný ajasný.
Vknihe Tremolo ostinato – neromán (Slovart) nás Veronika Šikulová virtuálnym spôsobom pozýva ksebe do pracovne. Nie je prvou hostiteľkou vdejinách slovenskej literatúry, no spomenúť som to musel. Dôvodom je totiž finálna verzia jej aktuálnej prózy, ktorá okrem umeleckých ambícií exponuje samotný proces písania. Dielu chýba rozprávačská uhladenosť, namiesto toho predstavuje akýsi trenažér, poskytujúci tvorcovi dostatok miesta na skúšanie toho, čo mu povolí jazyk. Ten je vtomto prípade ozajstný liberál. Próza aj vďaka tomu pripomína poznámkový materiál, vktorom sa nepohŕda súbojom medzi vysokým anízkym, spisovným a nárečovým, patetickým asurovo nocionálnym, infantilným adospelo vyzretým. Aj vtejto prozaičkinej knihe prevažujú spomienky, no súčasnosť vnej nestráca svoju relevantnosť. Týmto spôsobom komunikuje Šikulová sčitateľmi apravdepodobne počíta stým, že sú na jej fragmenty pripravení. Proces harmonizácie im však až tak úplne nezveruje, úlohu syntézy preberajú obrazovo najsilnejšie momenty, vktorých sa napríklad až detsky radostná optika preklápa kpochmúrnosti asmútku. Vintenciách tohto uvažovania si autorka nenecháva odstup od textu, naopak, je sním zžitá: „Ja mám rada cirkus, dramatické šaty, príchody aodchody, keby som mala koňa, zodvihnem ho na ruky, na návšteve sypem cukor po zemi ažeriem čerešne ztort, keby som mala slúžku, volala by sa Malin ahrýzli by sme sa do nôh (...) Písaný text je úkaz, niekedy kopec, otrasná skúsenosť, krajina, ktorá nemá mapu, odbočeniami sú metafory, skratkou trebárs rým, zavše nastavuje nohu, akeď si myslíte, že ste stratení, prišli ste do cieľa. Text je ulička, ktorou vás navigujem, aby som vás vyviedla bez rebríka na pôjd, je radosť zreči, stromov, trávy, konfrontácia so sebou samým azúčtovanie so svetom, niekedy namaľovaný ainokedy príde ako zvuk, je radosť, je všetko, čo neviete povedať, amožno do nej vedie ulička, čo sa volá trebárs kalambúr. Ľahko sa mudruje opísaní ... Akákoľvek kalkulácia vedľa seba poskladaných textov devalvuje princíp zužovania významov..“ (s. 229) Próza odkrýva autorkinu rozprávačskú zanietenosť, spájajúcu viaceré sprvoti nesúrodé vonkajšie podnety smomentálnymi náladami, za ktorými sa skrývajú často krivdy, bolesti, smútky, no občas nás dokáže rozosmiať. Kvšadeprítomnej každodennosti pristupuje Šikulová súctou, všíma si maličkosti. Špecifický je najmä jej pohyb medzi opakovanými motívmi, sprvoti chaotický, no zdanie skôr klame. Sjednoznačným zámerom vyrozprávať sa otvára otázky rodiny, otca či domova. Samotná próza sa saktuálnymi odpoveďami trochu ponáhľa, čo sa prejavuje už pri spomenutom zdanlivo chaotickom striedaní tém aspracovaných podnetov. Zvýšenú presvedčivosť jej dodávajú spomalené pasáže. Zachytená každodennosť má aj vďaka týmto momentom sviatočnejší charakter, hoci jej nechýba civilnosť. Práve vtýchto miestach je autorkina kniha suverénna atriafa jej osobné aosobité videnie sveta, ktoré však celkom určite potrebuje disponovaného čitateľa.
Aktuálny svet môžeme literárne zobrazovať naozaj rozlične, ide iba oto, aby výsledný obrázok nenudil. Ozachytenie jeho výseku, ktorému však nechýba ambicióznosť synekdochy, sa usiluje vpróze Nič sa nestalo (Marenčin PT) Zuzana Šmatláková. Hneď na úvod si dovolím povedať, že jej pokus nie je zbytočný. Autorka sa vo svojej trochu autoreferenčnej výpovedi zameriava na viaceré spôsoby dnešnej komunikácie, čo sa prejavuje aj na úrovni kompozície. Próza má podobu monodrámy, zodpovedajúcej dlhodobo pertraktovanej monologickosti spolužitia súčasníkov. Vtomto prípade je zároveň jej súčasťou partnerský dialóg medzi performerkou ajej bývalým milencom sediacim vhľadisku. Aj týmto spôsobom sa dajú nakoniec dopovedať predtým zamlčané slová, vkoncentrovanej podobe sa vňom vynímajú aj skôr potlačené emócie. Stávajú sa súčasťou intenzívnej sebavýpovede, ktorá sa dá umiestniť do škály medzi hru na rozprávanie sa oveciach aterapeutickým vyrozprávaním sa zo všetkého: „Oprie sa lakťami okolená. Znova zamračený pohľad na mobil. ‚Tlačkaj ešte,‘ povie nosovo, ‚skúšaj ešte, mamina počká.‘ Obyčajným hlasom, spohľadom do publika: ‚Chcete sa niečím oškriabať, zabudnúť, striasť to zo seba.‘ (nosovo stvárou na stranu) ‚Už ti nejde? Utrieme zadoček.‘ Znova pozerá do mobilu. ‚Proste ani len Ahoj.‘ Pohľad pred seba. ‚Zrazu tá neutíchajúca potreba ukázať, že všetko vo vašom živote je tak, ako má byť.‘ (pauza) ‚Dať to najavo verejne.‘ Zatvári sa pobavene. ‚Čo zavesiť na Facebook? Také, aby mu došlo, že ste vpohode. Fotka smužom alebo smalou – to by neprešlo. Manžel si totiž vyslovene neželá, aby boli na internete fotky vašej rodiny, pretože trpí stihomamom alebo čím; fotky rodiny nikdy aza žiadnych okolností.‘“ (s. 61 – 62). Citát odkazuje na tematické konkrétnosti Šmatlákovej prózy. Všíma si manželské, resp. mimomanželské, vzťahy asnaží sa snimi vyrovnať. Práve monodramatickosť ponúka protagonistke možnosť odprezentovať viaceré spoločenské symptómy dneška. Vtomto smere sa nesnaží ohľadanie exkluzivity, explicitne sa dotýka povrchných vzťahov. Snimi súvisí aj autorské pokukávanie po definovaní identity žien amužov, čo sa ukazuje už vsamotnom ženskom stvárnení mužského príbehu, ktorý funguje vpróze ako východisko rozprávania. Divadelné predstavenie jednej hrdinky sprevádza okrem slov aj intenzívne využívanie tela: „Položí si hlavu na zem, medzi ruky. Kolená odlepí od podlahy azadok vystrčí dohora. Vykopne pravou nohou anato rýchlo ľavou, vyšvihne ich však slabo anohy sdunením dopadnú na drevené dosky. Zopakuje to ešte raz, potom znovu, niekto vrade za mnou sa zasmeje – ale hrobové ticho, ktoré vsále panuje, ho umlčí.“ (s. 103) Napriek telesnosti si autorka drží od svojich postáv odstup. Ukazuje ich všpecifických životných epizódach, neprekračuje každodennosť, ktorá nie je vzorová. Na rozdiel od názvu sa vnej totiž ukazuje, že sa predsa len niečo stalo.
O knihe Alty Vášovej Odlety (F. R. & G.) by sa dalo zjednodušenie povedať, že tematizuje vlastný názov vkaždej sentencii, čo sa prejavuje aj pri istom spomaľovaní tempa rozprávania. Téma odlietania bez istoty návratu má vsebe veľa univerzálnych životných zistení, no autorka aj vtomto všeobecnejšom móde nachádza svoj špecifický pohľad. Ten je vyskladaný zmnožstva fragmentov, zktorých nie sú všetky iba elementárnymi pravdami. Rovnakú pozornosť venuje aj vysloveným domnienkam, no obe polohy spája jej jednoznačný postoj kpravde aistej racionalite. Zachytáva množstvo pohľadov apostojov, no kľúčový je stav jej vnútra ajej harmónia či naopak rozrušenosť. Aj ztohto dôvodu jej kniha predstiera psychologickú štúdiu oosamelosti subjektu, čo však napriek viacerým potvrdzujúcim symptómom nie je pravda. Svervou aktívneho jednotlivca, ktorý osvojom životnom zápale nepotrebuje príliš dlho rozprávať, odhaľuje inak subjektívny proces upratovania vo svojich spomienkach. Tie drží pokope vnútorná niť, takže nezáleží na tom, kde začneme čítať. Kľúčový je autorkin dotyk sokruhom jej rodiny arozptýlených známych: „Po operácii – Peter sa nezastavil ani na minútu. Pokračuje, číta, píše apoctivo si kvapká do očí: vôbec sa neľutuje, len občas hlási, ako mu skáče videnie. Pohybuje sa po byte azhľadúva knihy ako hríby vhúštine. Tvoj obdiv astrach: toto nepoznáš. Riadiš sa telom, robíš to, čo môže achce: píšeš, nepíšeš, chodíš, nechodíš. Keď zabolí, pokorne čakáš.“ (s. 83)
„Je autobiografickosť len pokusom opretrvanie, dá sa až natoľko zredukovať? Alebo si úprimná aj za iných? Si vôbec úprimná? Aj keď ukrytá za clonou ostychu? Aneodomkneš všetko? Zaklínajú sa minulosťou, tým, čo mali aočo prišli, nevernými partnermi, ktorí ich vylúčili zo svojho života, zlými priateľmi, tým, čo znamenali akým boli kedysi, štátom, ktorý sa nepostaral oprácu, obživu, bývanie adávky, vzdelaním, ktoré im je odrazu na nič... Neoddeliteľní od túlavých psov amačiek, spoločníkov na púti od kontajnerov ku kontajneru.“ (s. 152 – 153) Podobne milo rozšafné je to aj vprípade využitých žánrových variácií krátkych textov. Viaceré sa ponášajú na básne, ďalšie pripomínajú filozofickú literatúru. Prednosťou knihy je Vášovej tolerancia ktakmer všetkému, čo vjej poznámkach protagonisti hovoria. Nesúdi ich ani necharakterizuje, vkladá ich do širších spoločenských kontextov, čo robí zjej písania okus uveriteľnejší literárny materiál. Knihe však nechýba názorová ostrosť ajednoznačnosť, ktorá je viditeľná pri väčšine reflexií. Viditeľné je to aj vprípade autorkinho uvažovania ojej vlastnej literárnej tvorbe. Týmto spôsobom nás sprevádza po etapách vzniku jednotlivých prozaických kníh. Nielen preto však čítame Odlety ako správu vyrovnaného azrelého človeka, hlboko vrasteného do spoločnosti. Spôsob komunikácie je často jemný až nepatrný aprezrádza úctu kživotu. Ten individuálny zasadzuje do spoločenských adobových vzťahov, no sama autorka disponuje nezávislosťou, ktorá posilňuje subjektívnosť rozprávania.
Prózy, ktoré zaujmú...
„Žil som sám. Iba raz som mal vážnejšiu adlhšiu známosť, to mi nebolo ešte tridsať. Dôvody boli fyzické iduševné. Po určitom čase pohlavného spolužitia sjednou ženou sa umňa začala prejavovať impotencia. Erotika vymizla anastala rutina, ktorú som nedokázal nikdy prebiť. Poznal som každý kút azáhyb tela svojej partnerky, všetky jej prejavy, vzdychy, gestá, reakcie – aj tie milé aláskavé. Všetko som objavil, nič ma neprekvapilo. Úradnícky život, život práv apovinností, nemôže predsa vzrušovať. Zostal len pohyb tam aspäť, sem atam: pohyby aktu rozmnožovania. Byť verný jednej žene, to je more zbytočných slov. Astále one treba dbať, dávať im význam adôležitosť aneustále ich prežúvať.“ (s. 8 – 9) Toto sú slová asi atraktívneho acharizmatického vysokoškolského pedagóga Tomáša, ktorý je ústredným protagonistom prózy Igora Daniša Smiešna maska identity (Marenčin PT). Kpodobnej charakteristike prichádza vprvom rade sám avdruhom rade na základe „ohlasov“ ženského okolia. Všetko podstatné v próze sa odohráva vBratislave. Hrdina nás sprevádza zákutiami vysokoškolského prostredia. Zameriava sa na všetky výhody anajmä komplexné frustrácie dnešnej domácej vedeckej prevádzky. Vtomto smere vytvára portrét prostredia, ktorý poznajú už aj mierne zainteresovaní súčasníci. Rámce obligátnych informácií o tejto téme autor neprekračuje aasi to nebola ani jeho ambícia. Oveľa väčšiu pozornosť venuje naopak rúcaniu dovtedy „harmonického“ sveta hlavného protagonistu. Aj týmto spôsobom sa dá nakoniec preverovať identita akejkoľvek postavy. Tu je formovaná na pozadí autorského kritického pohľadu na súčasné postavenie spoločenskovedného výskumu nielen unás. Viditeľná je vtomto smere snaha tvorcu zachytiť samostatne aoriginálne mysliaceho jednotlivca. Protagonista sa zaoberá svetom ajeho miestom vňom. Vtomto prozaikovom literárnom úsilí sa odkrývajú dve paralelné tendencie. Trochu mimo systému autor zachytáva mysliaceho človeka na jednej strane ako tému, ku ktorej pridáva kus satiry. Na takéhoto hrdinu nazerá zvonku avyužíva ho ako materiál na vlastné rozprávanie. Vonkajší pohľad je však skôr implicitný, keďže ho maskuje priamy prehovor protagonistu. Prozaik vtomto smere počíta sistým čitateľským problematickým identifikovaním sa spostavami. Tomášovi venuje maximálny priestor, no jeho reflexiu ovplyvňujú iba plocho zachytené zvyšné postavy. Čitateľ aj vďaka tomu občas stráca možnosť vystupovať ako garant zobrazeného sveta, čo však nie je problém, veď čítanie modernej prózy od nikoho žiadne istoty nevyžaduje. Týka sa to práve hlavného hrdinu, ktorý napriek istému vylúčeniu zakademického prostredia vňom aj tak dlhodobo zotrváva. Jeho sebapozorovanie má vo viacerých ohľadoch podobu filozofického jazyka, ktorý je vkontraste skľúčovým motívom príbehu. Predstavuje opakovaný vzťah vysokoškolského pedagóga so študentkou. Obe tematické línie dnes patria kliterárnej klasike. Zostáva nám možno naivne veriť, že vtomto smere nešlo uautora iba ošpekuláciu soverenými motivickými komponentmi.
Čítanie románu Denisy Fulmekovej áٲ (Slovart) ma opätovne prinútilo zamyslieť sa nad rozdielom medzi činnosťou historiografa arománopisca. Spomenul som si na knihu francúzskeho hermeneuta Paula Ricoeura, ktorý sa touto otázkou zaoberal vknihe La mémoire, l'his- toire, l'oubli (r. 2000, Pamäť, dejiny, zabudnutie ). Na základe jeho téz sa dá uvažovať otrojakom spôsobe reprezentovania minulosti. Vprvom rade teoretik pripomína pamäť, vytvárajúcu obraz toho, čo si osvojila ľudská myseľ, po druhé je to fikcia, doplňujúca pamäťový obraz minulosti imagináciou, apo tretie je to historiografická re-konštrukcia pracujúca sarchívnymi prameňmi, ktoré nám poskytujú fragmentarizované svedectvo onenávratnej celistvosti minulosti. Podľa tohto spôsobu uvažovania existujú medzi zámermi historiografického a románového diela isté prieniky. Je viac ako isté, že oba rozprávačské postupy pracujú zpredstavivosťou. Rozdiel medzi románovou fikciou ahistorickou prácou vidí Ricoeur vmiere kontroly predstavivosti. Nie je to jediný rozlišovací rys, no zvyšným sa venovať nechcem.
Podľa autorskej poznámky nie je príbeh oAgáte čistou fikciou. Tematizuje sa vňom osud čarodejnice pochádzajúcej zdnešných Podunajských Biskupíc, čo prezrádza aj názov vtedy samostatného mestečka Pyspeky. Celý príbeh je od samotného začiatku postavený na rekonštrukcii komplikovaných vzťahov hlavnej protagonistky so svojím okolím alepšiu pozíciu nemá ani vrodine. Pri troche cynizmu by sa dalo konštatovať, že tragický osud vtomto príbehu nikoho neprekvapí. Potvrdením predtuchy je aj samotný záver: „Keď prešli popod Michalskú bránu aj cez most ponad vodnú priekopu, uvidela áٲ popravisko ana ňom už nachystaného kata. Nerozumela prečo, ale katova prítomnosť ju upokojila. Bola by ho poprosila, aby jej najprv odťal hlavu mečom, ale tušila, že ak to nestálo vrozsudku – abola by to od súdu milosť –, kat to nesmie spraviť inak, než ju zapáliť zaživa. Agátu zovrel strach, strach zbolesti iztoho, že bude naživo pridlho. Naokolo stálo obrovské množstvo ľudí azdavu počula vykrikovať svoje meno aj sďalšími nadávkami. Tváre jej splynuli vjednoliatu masu, tak ako si bola vedomá toho, že aj ona splynie so zločincami aozajstnými vrahmi anikto sa nikdy nedozvie, že nebola čarodejnicou, ale iba obyčajnou ženou. (...) Do doráňaných chodidiel ju pichali kusy chrastia, otiepky slamy inadrvené polená, ktoré boli nazhŕňané vôkol stĺpa. Obďaleč stál shoriacou fakľou kat Peter Henker.“ (s. 138) Príčiny tejto ľudskej tragédie celkom jasné však nie sú, teda aspoň vprípade, že za hlavný argument by sme považovali historické okolnosti začiatku sedemnásteho storočia. Autorka síce väčšinu času všetko vysvetľuje, no význam týchto informácií je argumentačne značne plochý. Výsledkom je fikcionalizácia, ktorej trochu chýba umelecká pôsobnosť. Hodnoty histórie vďaka tomuto dielu preto asi až tak výrazne neprežívame. So spomenutoumierou predstavivosti sa musí rovnako vyrovnať každý sám.
Čitateľskú pozornosť si celkom určite zaslúži nové vydanie prvej časti pôvodnej románovej trilógie Ivana Habaja Kolonisti I. (Vlna/ Drewo asrd). Príbeh/y sa odohráva/jú na slovensko-maďarskom pomedzí, čo dodáva špecifickú vôňu afarby. Dôležitú úlohu plní aj blízkosť Dunaja. Autor ťaží zatmosféry slovenského juhu, ktorého pôvaby vniesla do našej literatúry splnou vážnosťou predovšetkým palánska trilógia Ladislava Balleka. Habajovo rozprávanie sa krúti okolo roľníkov, ktorí po vzniku Československa opustili severné ahornaté časti Slovenska aMoravy azakladali osady na Žitnom ostrove. Ich spojivom bola dôvera voči novému štátu ajeho predsavzatiu garantovať im ich majetok. Miesto ich nového života je charakterizované takto: „Južné slovenské pohraničie, územie tesne nad Dunajom, cestovný uzol, vktorom sa od vekov stretávajú prúdenia rozličných kultúr, ale súčasne zem od stáročí nepokojná, búrlivá, neistá, presiaknutá krvou mnohých ľudských generácií, miesto vojnových stretnutí rozličných proti sebe idúcich mocenských útvarov, územie, na ktorom odjakživa bolo málo pokoja, kde usadlíci ustavične museli skýmsi bojovať, húževnato si brániť holé životy askromné chalupy, odrážať útoky, prepady, plienenie, nájazdy. Tu, na križovatke ciest azáujmov, chodili ľudia po trasľavej zemi, vždy komusi zavadzali či stáli vceste, vždy ich ktosi vytláčal zúrodnej nížiny do úzkych dolín hornatého priestoru na severe.“ (s. 29) Samotné rozprávanie sa začína vhistoricky inkriminovanom roku 1938, zachytáva teda tragédiu Viedenskej arbitráže, ktorá roľníkom berie istoty sľúbené pri ich sťahovaní na nové územie. Prednosťou Habajovho románu je aj to, že samotnú tému zachytáva tak, že tvorí prepracovaný celok. Dômyselne sa vňom prepletá retrospektívne rozprávanie zintrospekciami protagonistov. Próza je empiricky dôveryhodná avtejto súvislosti aj čitateľsky zaujímavá. Predstavuje podarený pokus spojiť román sdejinami apamäťou. História sa tu síce stará ozáklad príbehu, no autor prostredníctvom neho analyticky skúma viaceré nepreskúmané medzery, ktoré stoja o pozornosť čitateľov.
Knižka nebohého Petra Krištúfka Ѵǰáٲ (Artforum) si vmojich čitateľských očiach zaslúži dvojitú pozornosť. Vprvom rade púta jej žánrová vyhranenosť, keďže titul prezrádza hrôzostrašné historky. Otázne je, či takéto literárne rozprávanie dokáže vintenciách definície prostredníctvom emotívnych príbehov vyvolávať pocit strachu, napätia azdesenia. Takéto očakávania majú totiž občas podobu provinčného strašenia mentálne nestabilných jedincov, ktorých konfrontujú sniekoľkokrát prepratými motívmi. Druhý dôvod pozornosti je oniečo prozaickejší asúvisí sošpecifickým vydavateľským charakterom útlej publikácie. Jednotlivé texty pochádzajú zpozostalosti, čo sa však náhodný amenej informovaný čitateľ asi nedozvie, keďže takáto poznámka chýba. Až vzávere nájdeme krátky doslov grafického dizajnéra Pala Bálika avysvetlenie otype písma využitého vknihe na počesť autora. Striktnosť vprístupe kvydavateľskej praxi ďalej nerozvíjam, oveľa dôležitejšie je samotné využívanie žánrového vymedzenia jednotlivých próz. Tie sa skutočne snažia využívať priestor pre tušenie anáznaky. Občas sa ktomu celému pripája aj atmosféra dvojznačnosti. Paradoxne ju len čiastočne vidíme aj vasi najzaujímavejšom azároveň najmenej žánrovo vyhranenom texte Koniec letného času. Rozpráva ho vojak čakajúci počas prvej svetovej vojny vzákope, ktorý číta zápisník mŕtveho desiatnika. Dvojznačnosťanejednoznačnosť bytia autor zakomponoval najmä do záveru: „Dvakrát bol ranený, čas bol pre neho rovnako dlhý ako pre mňa... Ale popritom všetkom – podobne ako ja – cítil úľavu, vyslobodenie ztranzu bežných dní, zupachtenej každodennosti civilného života. To je niečo, čo som rozhodne nepredvídal, aznovu ma to prekvapuje. Zrazu sa ozve streľba. Po dlhých dňoch ticha nový útok. Ak prežijem, zasa tu budem čakať asledovať, ako napadne aroztopí sa sneh. Do prednej línie ktosi prinesie horiaci vianočný stromček atí, do ktorých teraz strieľame, bez strachu vystrčia hlavy apodajú nám ruky so spomienkou na toho utrápeného muža, čo umrel za naše hriechy pred stovkami rokov kdesi na východnom pobreží neďalekého mora. Kto by to kedy čakal? Kto by to čakal, že život bude mať predvídateľné pravidlá, je blázon.“ (s. 48 – 49) Vo zvyšných príbehoch odkrývame stopy mágie, mystiky či baladické motívy. Nie všetky texty sú dotiahnuté dokonca, no aj vtejto nie vždy prepracovanej štruktúre dokážu čitateľov zaujať. Prozaik na to nepotrebuje ani zvlášť inovatívne prvky, strochou cynizmu sa dá konštatovať, že finále morytátov je vlastne drvivo monotematickým javom. Smrť aj vtomto prípade mení akúkoľvek neistotu bytia na istotu. Aj vtomto prípade je rozprávanie veľmi často zmesou racionálnosti apsychologickej nepravdepodobnosti, sprevádzanú oslabenou kauzalitou, keďže nie vždy do seba všetko zapadá. Pomôckou nemusí byť ani metafyzická podoba smrti, ktorá so zbierky vytŕča atvorí isté spojivo. Pri tejto „pozbieranej“ zbierke próz to však nemusí byť interpretačná chyba.
Ak by som mal načrtnúť svoje literárne pozorovanie opačne, smerom od všeobecnej charakteristiky knáslednému pokusu dotknúť sa niektorých čŕt prózy Petra Macsovszkého Čínske kino (Vlna/ Drewo asrd), povedal by som, že rubom literárneho potenciálu diel tohto autora je elementárna otázka, akým spôsobom by sme ich mali čítať. Povedané inak, hľadanie zmyslu literárnej výpovede je neraz vykupované organizáciou privátnych „interpretačných sympózií“, ktoré stoja vždy o krok pred aktom individuálneho čitateľského porozumenia. Teraz trochu konkrétne. Prozaickú knihu Čínske kino tvoria poviedky. Vintenciách dnešných metodologických príručiek už len v nepatrnom rozpore svlastnou žánrovou definíciou vnich nájdeme oslabený príbeh, ktorého medzery vypĺňa reflexívnosť, čo sa ukazuje už vpozvoľnejšom tempe rozprávania. Základná téma je vČínskom kine odhalená už vsamotnom titule. Niekoľko naivných anedôveryhodných rozprávačov oboznamuje čitateľov sich trochu zvláštnym atajomným vzťahom kČíne. Väčšinou si všímajú jej minulosť. Zameriavajú sa na prekvapujúce, ale aj známejšie historické epizódy či len bazálne životné momenty. Rozprávači ich obohacujú osúvislosti, fakty anajmä interpretácie. Obraz Číny vnich pripomína mýtickú krajinu, priťahujúcu ľudí naprieč všetkými spoločenskými vrstvami aprofesiami. Ztohto uhla pohľadu kniha predstavuje akúsi príťažlivú vnútornú ríšu, ktorá je prítomná vo viacerých svojich verziách, často aj ironických. Práve vnich je tematizovaný rozpor medzi predstavami oČíne a„realitou“: „O veľkej Číne, omaterskej Číne – Mainland China – nemá Melisa dobrý úsudok. Podľa nej sú Číňania neslušní aprefíkaní. Apomstychtiví. Človek žasne, aká dokáže byť Čína rozmanitá. Čína nie je len to, čo je na území Číny. Mnohí Číňania, ktorí sa nenarodili vČíne, ale vázijských diaspórach starých niekoľko storočí, žijú vo vlastnej Číne apovažujú tú svoju Čínu za lepšiu Čínu ako skutočnú, ústrednú Čínu, Ríšu stredu.“ (s. 49) Iné zpoužitých rozprávaní tematizuje, hoci len nepatrne, dejinne overiteľné úsilia svetových mocností opodmanenie si Číny prostredníctvom ópia. Samostatná pozornosť je venovaná súčasnej pandémii. Iba naoko odlišné je rozprávanie oputovaní cestovateľa – pútnika do Perzie. Predpokladané spojenie so starou iránskou kultúrou je totiž vknihe prezentované ako spoľahlivá cesta kpochopeniu viacerých stránok čínskej civilizácie.
Vjednotlivých prózach prevláda zpohľadu deskripcie prerušovaná dokumentárnosť. Umožňuje autorovi roztvoriť jeho obľúbené hry možností, určitých neurčitostí. Nie prvýkrát sa vo svojich prózach totiž Macsovszky ztohto kĺzania po významoch, možno trochu paradoxne, vyvlieka. VČínskom kine sa spôsob jeho rozprávania zastavuje vtakmer jednotnej nálade, ktorá sa predlžuje aj preto, aby sa mohla dostať pod kožu každej interpretácii, snažiacej sa prehrýzť cez meandrujúce myšlienky.
Ani takéto odľahčovanie rozprávania však nezbavuje knihu autorskej apriórnosti, ktorá však nemusí byť vždy presvedčivá. V prípadetýchto poviedok, zamyslení, trúfalých ačasto provokatívnych fantázií totiž dochádza kzjavnej snahe ostieranie hranice medzi rozprávaním aakousi „diskurzivitou“, medzi oboma pozíciami však zostáva prázdne miesto, ktoré čitateľ väčšinou nedokáže zmysluplne vyplniť. Autor mu vtomto úsilí napriek viacerým pozitívam svojho rozsiahlejšieho rozprávania takmer nepomáha, čo vneposlednom rade dokazuje aj toto na hlavu postavené literárne pozorovanie.
Čítanie knihy Vandy Rozenbergovej Spoločný nočný mier (Slovart) celkom určite nevyvolá „koherentný“ čitateľský zážitok. Túto ambíciu nemá asi žiadne literárne dielo, no vtomto prípade som neodolal nutkaniu vysloviť to. Takmer všetko je vjej kompozícii zámerne domotané, takže sa nám môže stať, že do poslednej strany vlastne ani nevieme, čo to vlastne celé je. Začína sa to však celkom nenápadne. Autorka nás zoznamuje sosadenstvom tradičnej krčmy, takže vintenciách slovenskej literatúry triafa do čierneho. Využíva ju ako prirodzený priestor, kde sa miesia rôznorodé osudy, pričom nemá snahu autorsky toto klbko rozpletať. Tvorí ho viacero príbehov adrobných udalostí, ktoré chápeme, hoci im nemusíme rozumieť. Vjednej chvíli sa ocitáme vpohostinstve vDolnom Vale, neskôr sa tí istí protagonisti nachádzajú vDelfte, kde si niektoré zpostáv, ktorých je vpróze množstvo, užívajú svoje príbuzenstvo sJanom Vermeerom. Napriek tomu sa srozprávaním príbehov vknihe nikto neponáhľa, čo len dotvára trochu malomestskú atmosféru. Vtakomto tempe sa bizarné situácie dajú užiť dôslednejšie, hoci neželaným produktom je často strata napätia. Pomerne dôsledné sú vtexte vstupné charakteristiky hrdinov, ani tie však neznižujú komplikovanosť rozprávania: „Raz za týždeň do svätostánku dorazí Mago. Od decka mu hovoria Magor, ale on si ztoho sám od seba ponechal Mago, ja som Mago, predstavuje sa dievčatám, akože magický. Mago sa vrátil pred dvadsiatimi rokmi, vroku 1982 emigroval do Švajčiarska aodtiaľ do Austrálie. Zarobil pekné peniaze acelý čas mu boli motiváciou jeho rodičia. Otec – baník, robil na tri zmeny vBani Milica asi štyridsať kilometrov od Dolného Valu avydrel si pľúca, mama bola pomocná kuchárka, tiež na bani, nemali sa zle, baníci sa nikdy nemali zle. Umierali síce pomerne rýchlo, nie všetci, pravdaže, ale tí zas nemali ruku alebo nohu ačasť toho zvyšku, ktorý neumrel amal končatiny, plnil po dosiahnutí dôchodkového veku protialkoholické liečebne.“ (s. 39) Vpróze Spoločný nočný mier autorka poskytuje miesto predovšetkým postavám. Ich naratívne vystúpenie by sa dalo čítať ako istý nesúlad medzi prístupom zhora, teda pohľadom tvorcu, azdola, odzrkadľujúci intenciu hrdinov. Próze chýba súdržnosť medzi nimi, čo je prednosťou, ale aj kazom celého diela. Disharmónia vychádza zkonania protagonistov, ktorých autorka neovláda. Hovoria často skôr preto, že si vlastne nemajú čo povedať. Hrdinovia ani nepoužívajú reč na to, aby zrkadlila ich sociálnu rolu, ale skôr preto, aby boli vôbec do nejakej roly vtiahnutí. Próze do istej miery chýba rozprávačská racionalita, ktorá by bola garantom súdržnosti. Stvárnený svet je síce vedomým autorkiným produktom, no ona sama ho nemá pod veľmi pevnou kontrolou. Aj týmto spôsobom sa dá asi ukázať krehkosť života ajeho nejasnosť ainterpretačná neúplnosť. Protagonisti túžia po láske apokoji ado tohto snaženia vkladajú svoje nádeje. Je veľmi pravdepodobné, že spoločný mier nedosiahnu. Môžem sa však mýliť.
Kniha Eugena Gindla Zaživa vTramtárii (F. R. & G.) je trochu zvláštnym cestopisom. Nie je však výrazom autorskej nedôvery voči fikcii, práve naopak, na úkor vecnosti je otvorená literárnej tradícii, čo potvrdzuje aj intertextová kooperácia s Bajzovým dobrodružným románom René mládenca príhody askúsenosti, zktorého si autor berie na hosťovanie časť protagonistov. Vpredstihu prezrádzam, že ich vandrovka po historických župách vtedajšieho Horného Uhorska sa končí kdesi pri Humennom. Vporovnaní so slovenskou klasikou je všetko vpríbehu aktualizované, asi aj preto, aby sa doň dalo prepašovať to podstatné zdneška. Komisár Európskej komisie je vtejto súvislosti len ovocím na naratívnej torte. Oveľa menej čitateľskej slasti prináša vknihe kritickosť voči samotným Slovákom. Podobný postoj však ktomuto žánru asi patrí, veď, načo by nám bol medový motúz na obraze našej dnešnej identity? Tejto knihe navyše nechýba humor, vďaka ktorému sú autentické postrehy autora stráviteľné.
Prózy, ktoré môžu zaujať...
Michal Hvorecký vpoviedkovej zbierke Čierny lev (Marenčin PT) otvára hromadu spoločenských problémov. Ako sme si už pri jeho rukopise zvykli, časť textov má blízko kpodobám sci-fi. Tematický raster próz obsahuje úvahy opodstate totalít, korporátov, nechýbajú ani distopické vízie. Aj drobné epizódy spája ich globálny presah, vktorom nechýba extrémizmus, politika, pandémia, migrácia, ekológia, digitálne technológie atď. Knim tvorca organicky pripája tému osamelosti, odcudzenia aizolácie. So žánrami je to vzbierke celkom prievan. Trochu zdetektívky, niečo zgrotesky, štipku zhororu, kus alternatívnej histórie či intertextuálnej hry. Autor vyťahuje overený arzenál, ktorým chce občas šokovať či dosiahnuť odmietavú reakciu. Vylúčené nie sú zhry ani nepríjemné otázky. Pri tom všetkom by sme sa však mohli aj trochu zabaviť alebo aspoň pousmiať. Napríklad ako v prípade večne opitej Rusky Nataše vpoviedke Čierny lev, tematizujúcej alternatívne dejiny Československa: „Prahu sme beznádejne stratili, preto sme sNatašou vlakom zamierili do Bratislavy. Prestupná stanica na dlhej ceste domov. Tam krátko po príchode vznikla fotka, ktorá obletela svet astala sa symbolom invázie. Ladislav Bielik odfotil Natašu pred Právnickou fakultou, priamo pred hlavňou amerického tanku, ktorý zastavila vlastným telom. Na náš protest proti NATO, žiaľ, prišlo iba pätnásť ľudí. Nataša si rozhrnula košeľu a, povzbudená alkoholom, introvertná vosvojich možnostiach aextrovertná vosvojej bezmocnosti, odhalila krásne prsia. Ešte aj dnes, opäťdesiat rokov neskôr, ju milujem bezhlavou láskou. Ako svoju vlasť. Užívam si výsluhový dôchodok, ale rád ešte kde-tu poradím, keď ma potrebujú. Prehra vPrahe ma stále mrzí, pretože odštartovala rozpad Sovietskeho zväzu, najväčšiu geopolitickú tragédiu dvadsiateho storočia.“ (s. 28) Hvoreckého rozprávanie príbehov, aké prezentuje vtejto zbierke, je ďalším autorským pokusom zachytiť vintenciách rozumu zložitosti moderného sveta. Vprípade tejto zbierky má však rozprávanie základný problém. Napriek odkazom na vonkajší svet spotrebúva väčšinu energie na seba. Nejde tu orafinované autoreferenčné variácie moderného písania. Zachytené témy zostávajú akoby nevykúpené zvlastnej závažnosti, asi aj preto je ich stvárnenie trochu lacné, resp. nadmieru opisné. Nechcem vžiadnom prípade hovoriť oautorskej falošnosti anaivite, no tvorca by si na to mal dať vbudúcnosti pozor. Podobný spôsob rozprávania sa totiž už veľmi dávno presťahoval do kina alebo ešte presnejšie do komerčnejších televíznych kanálov. Hvorecký zatiaľ stojí kúsok nad touto úrovňou. Vrôznych variáciách sa jeho prózy usilujú ostatus trezoru pamäti, ktorú prozaik kombinuje svíziou budúcnosti. Občas sa celkom nezámerne dotýka určitej pra-situácie ľudstva, no práve vtýchto momentoch sa nedarí vždy udržať čitateľskú pozornosť. Nie je vtomto smere potrebné spochybňovať informačnú kompetentnosť tvorcu, ktorú pravdepodobne ocenia najmä už presvedčení čitatelia. Ostatní si na zaujímavejšie dielo asi ešte chvíľu počkajú.
Ak by som sa pokúsil charakterizovať súbor poviedok Blízka budúcnosť (KK Bagala) autorky Anny Kiliánovej, asi by mi chýbalo jednoznačné spojivo. Prvotný postreh však nevnímam ako kritiku, skôr si vytváram priestor, možno jemne alibistický, na to, aby som oknihe uvažoval trochu voľnejšie. Veď podobnú taktiku si vyberá samotná autorka. Umeleckosť zbierky zakladá predovšetkým na rôznych fikciách, pri ktorých často nezáleží na tom, čo je, ale čo by mohlo byť. Alternatívnosť auvažovanie omožnostiach budúcnosti je napokon uložená vsamotnom titule. Zobrazovanému svetu vlastne nemusíme ani rozumieť, najmä keď si uvedomíme pôvaby absurdity, iracionálnosti či miestami kúsok straty hodnotového ukotvenia protagonistov. Pod povrchom prežívajú neraz harmonické okamihy, no ani vtýchto momentoch zrozprávania nemizne akási neistota aznepokojenie. Niečo ich životy kazí, koho by to ale prekvapovalo? Autorka naoko dôveruje príbehom, čo potvrdzuje aj tým, že dotyk sživotnou entropiu nerozkladajú inak obľúbené reflexie, odbočenia či rôzne lyrizácie. Všetko je tu podriadené fabulácii. Aktuálna skutočnosť má podobu východiska pre projekcie budúcnosti. Tento spôsob využíva autorka aj celkom implicitne vnepatrných, no zároveň fatálnych momentoch, ako napríklad vtexte Blízka budúcnosť: „Idem za nimi, vprítmí sledujem pohyb na vykamienkovanej ploche. Jana nasadne do auta ako prvá. On ešte raz potiahne zcigarety azahasína ju špičkou topánky. Otvára dvere, počuje zvuky vkríkoch. Otočí sa, ale nevidí nič. Pustí to zhlavy asadá na sedadlo vodiča. Stále mám pred očami mŕtve telá. Iná budúcnosť nie je, pretože nič neurobím. Auto odchádza. Počúvam zvuky kolies na štrkovej ceste ahmyz, keď sa auto stratí zdohľadu. Prichádza Irma. Pýta sa ma, prečo tam stojím ači má zavolať taxík. Nepočúvam ju, viem, že opár hodín ma zobudí telefón avňom sa ozve jej hlas, že Jana ajej snúbenec sú mŕtvi.“ (s. 122) Vtakýchto prózach sa vzťah aktualizovanej skutočnosti sbudúcnosťou realizuje vintímnejšej aindividuálnejšej rovine. Iný prípad predstavuje otvorené vzývanie kozmu, čo dokazuje poviedka Cesta do vesmíru: „Britská Vedecká spoločnosť vyhlásila stav blízky utópii. Vspoločnosti ako takej vznikla silná potreba novej filozofie, ktorá by ľudstvo odvrátila od istej apatie. Odpoveďou na novú situáciu sa stal projekt takzvaného ‚Vírového Cestovania Univerzom‘, ďalej už len VCU.“ (s. 52) Obe polohy odkrývajú autorkino manipulovanie sontológiou. Všetko je vjej prípade možné, resp. nič nie je vjej fikciách nemožné. Aj preto je legitímne, že sa prózy nevyhýbajú groteske, absurdite či hyperbolám. Podľa viacerých indícií by sa toto celé literárne úsilie mohlo kedykoľvek zrútiť, keďže to celé dohromady tvorí zvláštne heterogénny celok. Ono sa to však celé akosi nerúca, hoci morálka, city arozum sú tu využité dosť nejasne. Prózam sa totiž nedá uprieť istá podmanivosť, iracionálnosť jej rozprávania je predovšetkým konkrétna aaj ztoho dôvodu čitateľná pre čitateľov.
Kniha Martiny Sľúkovej Synchroironizovaný muž (Brak) je všetkým možným, len nie obyčajnou publikáciou. Tento úvod ešte neznamená, že sa vjej prípade budeme rozprávať iba oliterárnej kvalite, keďže status netradičnosti, resp. „zaujímavosti“ sa dá pripísať čomukoľvek, čo aspoň ochlp prekračuje zabehané cesty umelcov, vrátane literátov. Vtomto prípade zaujmú hneď na začiatku dve veci. Kniha je totiž obrazovou atextovou kolážou, pričom toto spojenie dvoch síce spolupracujúcich, no predsa len konkurenčných umeleckých druhov pôsobí synchronizovane. Slovnú polovicu publikácie tvoria drobné poviedky, hoci napĺňanie aspoň minima ztohto žánru stíha kniha iba ochlp. Autorke to však pravdepodobne neprekáža, hravo prechádza od krátkych poznámok kspomienkam či iným väčšinou presným postrehom. Ako druhá asi zaujme slovensko-česká realizácia textov, čo môže nepriamo signalizovať vyrovnávanie sa slovenskej autorky sčeským prostredím, vktorom žije. Prednosťou knihy je aj humor, ktorý sa týka aj občasného jemne autoreferenčného glosovania umeleckej scény: „Festivalové minúty: šٰ neuveriteľne silné osobnosti si uvarili kaktus azjedli ho smajonézou. Cudzími jazykmi si navzájom povyberali zhrdla pichliače. Pinzetou zašili otvorené zeleniny. Na čelách sa im vytvorili kropaje krvi, utreli si do kravát drobky zjednohubky ana manžety zapísali telefónne čísla rúžom krásnych úst. Niektoré to prežili aorok priniesli nové audiovizuálne diela. Aniektoré nestihli nič, iba opájať sa vlastnými vlastnosťami.“ (s. 33) Sľúková je vorganizácii svojej knihy pomerne rozšafná. Vyžíva sa vstriedaní literárnych štýlov, ktorým prispôsobuje aj jazyk. Občas je jej štýl uzemnený, chvíľami ide vyskočiť zkože. Slová je schopná napĺňať takmer prvotnou energiou, pri ktorej nie je rozdiel medzi vážnym akomickým. Napriek tomu sa to oplatí po kúskoch skúmať, hoci aj synchronizovane.
Tretí román Arpáda Soltésza Hnev (Ikar) je autorským návratom kjeho čitateľsky úspešnej próze ä (Ikar, 2017), vktorej tematizuje koniec deväťdesiatych rokov na Slovensku. Prím hrá vjeho rozprávaní podsvetie východného Slovenska, no politický kontext zneho robí synekdochu celej krajiny, za ktorú ste sa vzahraničí mohli legitímne hanbiť, teda vprípade, že vám vspálni nemútila rozum slovenská vlajka aportréty potentátov zobdobia druhej svetovej vojny. Aj vprípade Hnevu si tvorca vyberá kriminálne prostredie východu amusím dodať, že ho tematicky žmýka do poslednej kvapky mafiánskej krvi. Využíva na to viaceré barličky populárnej literatúry, prekryté snahou o žurnalistickú dynamiku písania. Aj ztohto dôvodu je evidentná snaha rozprávať silný príbeh, odkrývajúci systém fungovania politických ainých mocenských štruktúr inak malebnej krajiny pod Kriváňom. Autor nás vtýchto intenciách zoznamuje zplejádou kriminalistov akriminálnikov. Identifikuje nosičov vody aj biele goliere. Prózu však nemáme čítať iba ako špecifický dokument, hoci vynechať túto determináciu vonkajším prostredím asi nemôžeme. Priemerne informovaný čitateľ poľahky identifikuje reálne predobrazy ainšpirácie, no nemali by sme zabúdať na ambíciu prozaika písať beletriu. Poukazuje na to aj priamočiarejšie písanie, hľadajúce pointy ahneď vúvode aj už vslovenskej próze obligátna informácia otom, že máte vrukách román anie literatúru faktu či memoáre. Za dôsledky pamäti však autor neručí. Sémanticky priamočiary je už začiatok prológu: „Slovan je neutrálne územie. Najlepší podnik vmeste. Chodia sem všetci – mafiáni, siskári, sudcovia, novinári, policajti, podnikatelia, politici, právnici aj tunelári. Môžu sa navzájom ignorovať alebo si nenápadne kývnuť na pozdrav. Pomiešať spolu kávu. Urovnať staré spory alebo začať nové. Urobiť podvod alebo ho vymyslieť.“ (s. 7) Ako slabina sa ukazuje súdržnosť príbehu aobhajoba spracovaných motívov. Nič proti literárnym fragmentom, no vtomto prípade občas autorská rekognoskácia prostredia predbieha spôsob jeho literárneho spracovania. Otázna je vtomto kontexte úloha spisovateľa vtýchto „moderných“ časoch. Napriek pretlaku vonkajších okolností sa hrdinovia, ich skutky azážitky, dej ajednotlivé zápletky zbiehajú usamotného tvorcu. Autor je totiž stvoriteľom všetkého, navzdory pocitu, že všetko za neho vlastne odpracovali špecifické životné okolnosti. Autor ani náhodou nie je archivárom, resp. zapisovateľom udalostí. Je to trochu paradox, keďže samotné príbehy „písala“ slovenská spoločnosť. Asi to vtomto prípade vyzerá na remízu. Na prvý pohľad by to mohlo vyzerať na víťazstvo dokumentu, no vistých momentoch stojí autor na pozícii moderného rozrušovania príbehu. My mu však chceme veriť, že si svoje nejasné príbehy nevymýšľa, keďže jeho rozprávaniu by unás uveril hocikto. Tvorca ich však na škodu veci nevracia do prvotnej podoby, preto čitateľa asi nemusí literárne presvedčiť.
Na okraj pripomínam, že zaujať by mohla kniha Slovensko NOIR (Ezopo) spájajúca viacerých slovenských autorov aich príbehy onašej súčasnosti. Rozprávanie spojené svýraznými ilustráciami vytvára multimediálny artefakt, vktorom si rôzne druhy umenia zbytočne nekonkurujú. Za pozornosť možno stojí aj osobný zápisník Zuzany Cigánovej Všetko, čo viem (Vydavateľstvo SSS).
Osobný dialóg sdejinami Slovenska...
Kvydavateľskému roku 2020 patrí aj beletria písaná s výrazným memoárovým presahom anajmä vôľou dotýkať sa vývoja slovenskej spoločnosti po roku 1989 či krátko pred tým. Prózy do značnej miery spája pretlak osobných skúseností, ktoré často krívajú za formou ich spracovania. Domnievam sa však, že oinovatívnejšie spôsoby rozprávania tu až tak nejde, oveľa výraznejšie sa vnich presadzuje realizmus ajeho variácie. Konfrontácia socializmu sporevolučným obdobím je vtejto súvislosti kľúčová vknihe Ivana Čarnogurského Kupredu hurááá – Ako sme budovali socializmus (Marenčin PT) zo subjektívneho hľadiska reflektuje autor aj neskorší vývoj slovenskej spoločnosti, vtomto kontexte uvažuje onárodnom charaktere obyvateľov Slovenska. Vzťah kfilozofickým otázkam kombinovaný sreflexiou politickej asociálnej situácie je prítomný vsymptomaticky nazvanom diele Alexandra Halvoníka ұԱčí (Vydavateľstvo SSS). Generačný rámec dodáva knihe aj charakter jej vzniku, tvoria ju totiž prózy napísané vrokoch 1990 – 2020, takže spoločenský kontext nevychádza iba ztémy, ešte výraznejšie sa vnej prejavuje spoločenský kontext exponovaného obdobia slovenských dejín. Autor však nestojí iba opozíciu glosátora diania, svoj pohľad korení iróniou asnahou onekonvenčný uhol pohľadu. Historický kontext novembra 1989 nachádzame aj vpróze Jaroslava Klusa óٲ (Vydavateľstvo SSS). Prozaik tematizuje snahu mladého umelca uspieť, hoci tradične neobchádza ani snahu oharmonizáciu tvorivej sebarealizácie srodinným životom. Nadosobný kontext dopĺňa aktualizovaný portrét slovenského literárneho života, ktorý stratifikuje podľa geografického kľúča na bratislavský, košický, banskobystrický, zvolenský apredovšetkým čadčiansky. Knihu neobchádzajú otázky náboženstva, Boha akatolíckej cirkvi. Satira agroteska nechýbajú ani obrazu zachytávajúcemu obdobie od začiatku 90. rokov po súčasnosť, ktorý nájdeme vrománe Bystríka Šikulu Kvet medzi priepasťami (Perfekt). Spoločenský kontext však tvorca prekrýva osobným príbehom pedagóga, resp. vdruhej časti prózy redaktorom literárneho časopisu. Knim sa vtretej časti pripája sonda do života manželov atéma autizmu. Pád socializmu rezonuje napokon aj vpróze Balada opolárii (Vydavateľstvo SSS). Ján Fekete-Apolkin sa vnej zameriava na predchádzajúce obdobie 80. rokov avyužíva optiku mladého muža. Zobrazenie jeho ľúbostného života dodáva príbehu oniečo univerzálnejší charakter.
Otázky bytia vpasci rozprávania...
Špekulatívne uvažovanie oalternatívnom vývoji Homo sapiens vystihuje knihu Jána Babaríka Triplovia (Marenčin PT). Autor sa dotýka koreňov ľudskej civilizácie, no vzákryte za týmito zdanlivo všeobecnými tézami otvára otázky rasizmu, xenofóbie, násilia azároveň lásky. Téma rasizmu je okatá aj vpríbehu syna indického psychiatra zViedne, vyrastajúceho so slovenskou matkou neďaleko Bratislavy, ktorú zachytáva próza Zdenky Beckerovej Samy. Migrant vo vlastnej krajine (Trio Publishing). Sugestívnosť rozprávania je umocnená osobným príbehom hrdinu. Rovnako dôležitý je aj katastrofálne neúčinný dobový kontext. Špecifické videnie sveta, vktorom dochádza kestetizácii každodenných situácií prostredníctvom tridsiatich krátkych textov, nájdeme vknihe Mariána Hatalu Sviatočné obyčajné dni (Petrus). Podstata bytia apredovšetkým úvodné sebauvedomenie vstvorení sa ukazuje ako problém vpublikácii Milana Kališa Zrod (Marenčin PT). Sprievodnými ukazovateľmi rozprávania sú tu precítenie lásky, smrti aešte nejaké drobné medzi nimi. Hľadanie životného šťastia astabilných ľudských hodnôt scelou hromadou individuálnych osudov zachytáva román Jána Mička Asébia: umenie pamäte (Vydavateľstvo SSS). Špecifickým spôsobom sa vňom prelína vonkajší svet svnútorným. Metamorfóza videnia vonkajšieho sveta spája poviedky vknihe Petra Mišáka Modrá trikolóra (Vydavateľstvo SSS). Na prvý pohľad zaujme ich minucióznosť. Generačnú autobiografiu zohľadňujúcu priebeh pandémie zachytáva zbierka poviedok Viery Švenkovej Lesné ticho (Vydavateľstvo SSS).
Namiesto záveru...
Spojiť do jednej hodnotiacej správy toľko prozaických konceptov sa aj na úplnom konci uvažovania ukázalo ako veľmi ťažké. Moje prvotné obavy zo vstupovania do toľkých literárnych prostredí sa ako vždy naplnili aja som so svojou snahou orazantný postoj vkoncoch. Aby toho nebolo málo, kuž existujúcemu zoznamu nedebutových próz pripájam s trochou sadizmu, ale aj masochizmu ďalšie, ktoré sú pripravené rozohrať hry provokujúce čitateľské uspokojenie anaopak sklamanie. Do posledného okruhu zaraďujem tieto knihy: Igor Adamec Keď vonku prší (Artis Omnis), Blažej Belák Scherzo amabile (Vydavateľstvo SSS), Helena Dvořáková Zvonenie (Vydavateľstvo SSS), Ľubomír Feldek Rozlúčka sklobúkom (OZ Krásny Spiš), Miro Frindt Hanina hviezda (Fortuna Libri), Vladimír Marko Historky kpollitru (Vydavateľstvo W Press), Leopold Moravčík Nezbedné príbehy (Perfekt), Jolana Takáčová Vždy dajako bolo (OZ Krásny Spiš), Šťastné náhody. Keď láska pomáha (Ikar). Akékoľvek interpretačné snahy sú výsledkom istého napätia, vychádzajúceho zo snahy vnímať dielo ako súčasť zložitejších spoločenských akultúrnych štruktúr. Vprípade posledných dvoch rokov si mimochodom komplikovanejšiu vonkajšiu skutočnosť momentálne asi ani nedokážem predstaviť. Verím, že vo vzťahu knej nezostane slovenská próza ako outsider.
Mgr. Karol Csiba, PhD. (1975)
Pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV. Venuje sa predovšetkým slovenskej autobiografickej próze 20. storočia. Okrem toho pravidelne reflektuje aktuálnu slovenskú prozaickú tvorbu. Vsúčasnosti je hlavným redaktorom časopisu Slovenská literatúra – revue pre literárnu vedu. Zároveň je zodpovedným redaktorom časopisu Jazyk aliteratúra. Napísal literárnohistorickú monografiu Privátne – verejné – autobiografické (SAV, 2014), je aj spoluautorom publikácií Hľadanie súčasnosti – slovenská literatúra začiatku 21. storočia (Literárne informačné centrum, 2014), Autor asubjekt (Literárne informačné centrum, 2016) a Spisovateľ asociálna rola (Veda, 2018), Modernizmus vpohybe (Veda, 2019).
