ղľáԾ
Odhalenie pamätnej tabule básnikovi vKlobukoch
Nespomeniem si, vktorej triede základnej školy som sa prvý raz stretol sjeho menom a recitoval jeho báseň. Pamätám si však tú situáciu. Tragicky vážna báseň zúst dieťaťa musela vyznievať komicky. Apredsa – mama sa nesmiala, otec bol dojatý a ešte dlho sa ktomu zážitku vracal. Niektorým známym potajme rozprával, že jeho syn sa naučil Otcovu roľu.
Vtedy som ešte netušil, že budem nasledovať Ivana Kraska do Prahy, študovať na tej istej škole – Českom vysokom učení technickom – a rovnako ako on, navzdory profesionálnemu zameraniu na techniku, vnútorne sa budem orientovať na poéziu. Ani by sa mi neprisnilo, že raz budem vblízkosti ešte bielym plátnom zahalenej tabule čítať prejav s úvodnými slovami: „Stretli sme sa pri odkrývaní pamätnej tabule zakladateľskej osobnosti modernej slovenskej poézie, básnika, ktorého dielo rezonuje vtvorbe rozličných generácií dodnes.“
Pamätná tabuľa Ivana Kraska v Klobukoch, ktorú inicioval Klub nezávislých spisovateľov, zabezpečilo občianske združenie Skalná ruža a podporilo Literárne informačné centrum, sa stala realitou. 14. augusta 2021 ju odkryl veľvyslanec Slovenskej republiky v ČR pán Rastislav Káčer spolu so starostkou obce Klobuky pani Soňou Ottovou. Prítomná bola riaditeľka Slovenského inštitútu v Prahe pani Ľubica Krénová, delegácia z Kraskovho rodiska Lukovištia aďalší hostia.
Ivan Krasko, tiež Janko Cigáň, občianskym menom Ján Botto, vzdialený príbuzný romantického básnika a štúrovca Jána Bottu, bol básnik, prozaik aprekladateľ. Venoval sa aj vedeckej práci ako chemik, historik akunsthistorik. Po roku 1918 bol dlhý čas politikom. Získal tituly inžinier, doktor technických vied anárodný umelec.
Najvyrovnanejší aduševne najvyspelejší
Narodil sa 12. júla 1876 vLukovištiach na Gemeri. Po maturite na gymnáziu vrumunskom Brašove (1896) sa vrátil domov, kde pomáhal vpodnikateľských aktivitách svojej rodine. Vroku 1900 sa prihlásil na štúdium chemického inžinierstva vPrahe, ktoré úspešne ukončil vroku 1905. Ako študent aktívne pôsobil vspolku Detvan. Vrokoch 1901 – 1904 bol jeho predsedom Milan Rastislav Štefánik, ktorého Krasko označoval ako svojho vtedajšieho „najintímnejšieho priateľa“. Bohumil Haluzický oKraskovi napísal: „Janko Botto prišiel do Prahy... už po určitých životných skúsenostiach ako dvadsaťštyriročný. Bol znás všetkých študentov najvyrovnanejší aduševne najvyspelejší... Bol medzi nami akýmsi arbitrom literárneho vkusu, éٴdz, ako sme ho označovali pre jeho literárne vedomosti avždy pevne vyhranený kritický úsudok.“1
Od konca septembra 1905 do polovice marca 1912 pracoval vSpoločnom cukrovare vKlobukoch ako chemik, potom ako technický inžinier anakoniec ako technický adjunkt. Vzáverečnom vysvedčení opráci vpodniku sa uvádza: „Pan inženýr Botto ve všech... stupních svého úřadování osvědčil se býti vždy naprosto spolehlivým, poctivým apracovitým úředníkem, takže nikdy nižádným způsobem nezadal příčiny kté nejmenší nespokojenosti. Svým taktním vystupováním asvou mírnou amilou povahou získal přízně všech, kdož sním vjakýkoli styk, ať úřední neb společenský přišli. / Pan inženýr Jan Botto opouští zdejší závod dobrovolně, asice zté příčiny, by věnoval síly své jinému odvětví průmyslu technické chemie...“2 V rokoch 1912 – 1914 pracoval ako technický vedúci výroby vchemickej továrni vSlanom. Tam skonštruoval dva technicko-chemické aparáty, z ktorých prvý bol aj patentovaný; tretí vynález sa vzhľadom na vyhlásenie mobilizácie v roku 1914, keď Krasko musel narukovať, nerealizoval. Po skončení vojny v roku 1918 sa stal poslancom Národného zhromaždenia vzniknutej ČSR, neskôr senátorom. Vzhľadom na politický vývoj bol koncom októbra 1938 na vlastnú žiadosť penzionovaný. Žil najmä vBratislave, od roku 1943 vPiešťanoch, kde sa nachádza aj jeho pamätný dom. Zomrel 3. marca 1958 vBratislave, pochovaný je vrodných Lukovištiach pri dedine Kraskovo. Práve toto pomenovanie sa svojho času tak zapáčilo Svetozárovi Hurbanovi Vajanskému, že nastávajúcemu debutantovi navrhol, aby dovtedy časopisecký pseudonym Janko Cigáň zmenil na Ivan Krasko.
Vráťme sa však do obce Klobuky, kde Ivan Krasko žil a pracoval v rokoch 1905 – 1912. Vtomto období napísal zbierky básní Nox et solitudo (1909) a ձš (1912). Neskôr sa venoval písaniu poézie len ojedinele. Ztvorivého hľadiska je teda „klobucké obdobie“ básnika to najvýznamnejšie.
Misia Krasko
Slávnosť odhalenia tabule začala svoju genézu pred piatimi rokmi, napodujatí nazvanom Misia Krasko. Túto misiu spodporou Literárneho informačného centra organizoval Klub nezávislých spisovateľov s aktívnou účasťou vydavateľstva Skalná ruža. Vtedy sme spoetkou Danou Podrackou, básnikom Jánom Zamborom a výtvarníkom Jánom Kudličkom navštívili Klobuky aSlaný a spoločne sme sa začali zaoberať myšlienkou realizácie pamätnej tabule Ivana Kraska.
Iniciátorom myšlienky bol Ján Zambor, ktorý sa už pred nami vydal po stopách básnika, keď pracoval na jeho monografii Vzlyky nahej duše. Povzbudení najprv naším verným aobetavým sprievodcom pánom Vladimírom Procházkom, potom aj pani starostkou Soňou Ottovou, začali sme rozmýšľať, ako myšlienku premeniť na čin. Obecný úrad vKlobukoch našu iniciatívu privítal anavrhol umiestniť tabuľu na svoju budovu. Koncepciu riešenia a mozaiku z keramických a keramicko-sklenených kameňov znázorňujúcu jeden z typických Kraskových symbolov "topole" navrhol akademický maliar Ján Kudlička. Text na tabuľu navrhol Ján Zambor. Kompletnú realizáciu si zobrala na starosť Skalná ruža. Finančne projekt podporil Klub nezávislých spisovateľov aSkalná ruža.
Poézia ako výraz duše a srdca
Ivan Krasko je najvýznamnejším básnikom slovenskej moderny a slovenského symbolizmu. Jeho novosť sa prejavuje vtom, že prišiel spoéziou orientovanou na vnútornú problematiku človeka, venuje pozornosť záhadám ľudskej psychiky abytia, dotýka sa aj temných, priepastných stránok ľudskej duše. Každá jeho báseň je malou lyrickou drámou. Zfrancúzskych symbolistov má najbližšie kPaulovi Verlainovi najmä princípom hudobnosti, obchádzania „krasomluvy“ achápaním poézie ako výrazu duše asrdca. Vo vzťahu kčeskej poézii sú mu blízki modernistickí básnici Antonín Sova, Otakar Březina, Karel Hlaváček az generácie vstupujúcej do literatúry okolo roku 1900 najmä Karel Toman, rodák zKokovíc neďaleko Klobuk, sktorým ho spájali priateľské vzťahy. Nemožno nespomenúť ani rezonancie sbásnickým dielom Petra Bezruča.
Literárny fond udeľuje od polovice päťdesiatych rokov Cenu Ivana Kraska debutujúcim autorom za dielo vydané vuplynulom roku. Historicky prvým nositeľom tejto ceny bol Milan Rúfus za zbierku Až dozrieme (1956). Najnovšie získala prestížne ocenenie Dominika Moravčíková, ktorej debut Deti Hamelnu vyšiel vSkalnej ruži vroku 2020. To je príklad živého prepojenia Kraskovho mena s prítomnosťou, až knajmladšej básnickej generácii.
Zo zvetranej fasády odpadáva omietka, ale zKraskovho mena čas ani 145 rokov od jeho narodenia nič neubral. Naopak – jeho meno znie ako dobré, overené logo. Vedie nás kzamysleniu, čo je to skutočná blízkosť. Súžasom si uvedomujeme, že prerastá do spriaznenosti; aj vSkalnej ruži sa snažíme pestovať stále živý obsah pojmu modernizmus a vydávať poéziu, ktorá sa neprestáva usilovať oprekračovanie seba samej.
1, 2 Citáty sú z monografie Jána Zambora Vzlyky nahej duše.
Na fotografii detail tabule stextom, ktorý navrhol Ján Zambor.
Foto: Juraj Kuniak.
