ղľáԾ
Spev blúdi šľahajúcou nocou,
lež iba zvieratá ho počujú:
hlas, zlyhávajúci spánkom ividením.
Áno, iblúdenie je východisko (možno len jeho začiatok)
vtých víchroch, ktoré boria cintoríny,
kde puká kvet, jedom,
omylom zlebky vypitým.
Niet spočinutia . Je teda východisko.
Ačo je živé, prežije ivlastnú nesmrteľnosť.
Ty, ktorý stúpaš so tiesňav, vieš:
Byť vsebe, byť prítomný! Byť celý!
Kov zvonu, pretavený na zbraň, ostáva kovom zvonu,
DZá.
Oheň ho vráti pôvodnému tvaru.
Myslíš si: čo bolo duchom, je už len zádušnou hudbou.
Ale ivzáduší sme.
Iba čo neznie, je ozaj prázdnota.
Ty, ktorý hľadáš ivkráse,
trhajúc okvetie vykladáš seba.
Si teda ivkvetinách.
Tvoje zúfalstvo je len daň. Daň zhlavy,
dávno splatná.
Hľadá ťa púštny vietor,
sucho veje, ale na slzy je dobrý.
Áno, púšť putuje.
Zem ostáva.
Všetko, čo zasadíš, vzklíči vtebe, vderavom predpeklí,
lež dozrie možno vraji.
Ikvet je dôkaz – krása pretrváva, ikeď sa, prostoduchá,
hanbí za svoju naivnú nahotu.
Krása, zbraň najnežnejšia, najhlbšie zraňujúca,
horiaci meč víťazný na druhom prahu raja.
Blesk hľadá suché stromy.
Lež na svitaní horí živý ker aohňom rastie.
