ղľáԾ
Ako prvú vám prinášame prácu Barbory Langovej zo ZUŠ Jána Melkoviča v Starej Ľubovni, ktorá získala čestné uznanie.
Počítače analyzujúce históriu prehľadávania poznajú ľudí lepšie, ako človek pozná iného. Dokonca aj keby nemali kdispozícii informácie priamo očloveku, stačí, že zanalyzujú údaje jeho priateľov na facebooku aaj vtomto prípade ho spoznajú lepšie, ako on pozná sám seba. Žiadne súkromie! „Ským sa stretávaš, tým si.“ Nízke sebavedomie anepravá mienka osebe nám nedovolí osloviť ľudí, ktorých obdivujeme.
Napriek tomu, že poznám desiatky ľudí, priateľov si viem zrátať na troch prstoch, avtomto počte som už aj ja. Nikdy mi to neprekážalo. Až do chvíle, kedy som si uvedomila, že pri nich nerozprávam, čo by som chcela, ale bojím sa mlčať. Že si kontrolujem váhu aupravujem vlasy do perfektného vrkoča. Že som niekto, kto nie som, achcela by som byť tou, ktorou som. Ale nie som. Trvalo to asi štyri sekundy, ale za ten čas som sa presvedčila a ubezpečila, že ktýmto ľuďom nič necítim. Že ich už nechcem vidieť azpohľadov, ktoré na mňa hádžu, som pochopila, že aj oni by boli radšej, keby som sa im vyparila pred očami. Atak po tomto dych berúcom aživot premieňajúcom uvedomení som zostala sedieť na stoličke aďalej sa snimi rozprávala.
Niektoré sekundy sú dlhšie ako iné. Napríklad sekunda medzi upraženým aspáleným rezňom je príliš krátka, ale sekunda medzi jeho „poučuješ, ako by si bola naša matka“ amojím žmurknutím bola oniečo dlhšia. Všetko je to iba vhlave ─ ato je na tom to najhoršie. Zrádza nás vlastné telo. Vmomentoch, kedy máme pocit, že čas sa spomaľuje, časť mozgu snič nehovoriacim názvom amygdala dala pokyn, že všetky ostatné časti mozgu, ktoré môžu, sa majú sústrediť na daný problém (som ako matka?) avyriešiť ho. Vnímame príliš veľké množstvo informácií aaby sme ich stihli zachytiť, čas sa musí trochu pretiahnuť. Relativita využíva svoju plnú moc atrvanie štyroch takýchto sekúnd rastie exponenciálne. Vzávislosti od ich trvania zisťujeme, ktoré sú nám príjemné aktoré by sme najradšej vyhodili oknom na ulicu, aby ich prešlo nákladné auto.
ale ja asi nie som dostatočne kompetentná
vysvetľovať rybám
že si nestačí umyť ruky
keď majú blato aj na čele
otvárajú azatvárajú ústa
ako keď ryba vraví rybe ticho
radšej sa tvárim že rozumiem
Asi by som mala, už som to skoro aj spravila, ale nakoniec ma premohla myšlienka súkromia azostala som sedieť. Vdobe, kedy je človek zvyknutý všetko zdieľať, ukazovať, aktualizovať anebyť sám, je súkromie sčasti strašidelné. Aj mňa straší táto predstava, že budem mať seba iba samu pre seba. Že keď odídem od týchto (ne)pravých priateľov, ktorí tvoria väčšinu mojej nástenky, svet zabudne na moju existenciu, lebo žiadnu nebudem mať. Aj ja zabudnem na moju existenciu. Na tej stoličke ma držala lenivosť zmeniť sa astereotyp, lebo som na nej sedela už niekoľko rokov. A,samozrejme, gravitácia, bez nej by som lietala vzduchom, ako keď ryby plávajú anarážajú jedna do druhej. No ony pravdepodobne nenarážajú, ale mne by sa to páčilo. Otáčať sa za nosom aodísť, keď zacítim vôňu nespáleného rezňa. Nie je úplne pravda, čo sa hovorí, že je najťažšie ukončiť dlhoročné priateľstvá. Vskutočnosti je to rovnako ľahké, ako ukončiť kurz nemčiny, ktorý ma aj tak nebavil.
Ato som aj spravila. Postavila som sa zo stoličky a namiesto tichého odchodu som ju roztrieskala na kusy. Najväčšie prekvapenie však prišlo, keď som omesiac zistila, že tí moji (ne)praví kamaráti sú ľudia, ktorých obdivujem aktorých reči rozumiem. Samozrejme za predpokladu, že sa vmiestnosti nenachádzajú žiadne sedacie zariadenia.
Esej hodnotí poetka Dana Podracká:
Barbora Langová spracovala esej cez hľadanie seba. Nastavila si zrkadlo, vktorom sa uvidela bez príkras. Dokázala sa na seba pozrieť „zvonka“, objektívnymi očami. Ozrejmovať si, kto som, cez písanie, je dobrý začiatok ako si veci sformulovať, čo má priaznivý dosah aj na okruh priateľov. V„sebaprehliadači“ sa priznáva, že sa vydáva za takú, akou nie je, len by ňou chcela byť. Že nehovorí to, čo by chcela. Že sa bojí mlčať. Hľadá odpovede na tieto otázky aaj si odpovedá: nízke sebavedomie, nepravá mienka osebe. Živé zábrany, ktoré jej (nám) zabraňujú osloviť tých, ktorých obdivuje.
Čas, ktorý spotrebujeme na dlhé premýšľanie osúvislostiach vecí, stavia do protikladu sčasomierou zrýchlenia, vktorej žijeme – od jednej do štyroch sekúnd. Jedna sekunda stačí na to, aby sa spálil rezeň, čo je briskná metafora premárnenej šance. Štyri sekundy sú rýchlosťou času, počas ktorého treba vyriešiť problém, čo je rovnako briskná metafora neschopnosti dlhšie sa sústrediť na čokoľvek, pretože všetko má byť hneď.
Osobným azylom, kde čas ustupuječasu, je poézia. Vidieť básnicky znamená ocitnúť sa vkruhovom čase, vprotipóle náhlenia. Aj ztohto dôvodu vložila Barbora Langová do eseje niekoľko veršov ako opozitum.
Postuláty jej prehľadávania sú úprimné až na dreň: 1) ukončiť priateľstvo je rovnako ľahké ako ukončiť kurz nemčiny, ktorý ťa aj tak nebavil; 2) lenivosť zmeniť sa je stereotyp, ktorý treba roztrieskať ako stoličku, na ktorej roky sedím; 3) zabudnúť na svoju existenciu môže znamenať, že sa môžeš stratiť; 4) súkromie je sčasti strašidelné kvôli predstave, že budem mať seba samu iba sama pre seba; 5) bolo by krásne bez gravitácie lietať vzduchom ako keď ryby plávajú anarážajú jedna do druhej; 6) treba byť ostražitý, lebo stačí sekunda arezeň sa spáli;7) najväčším prekvapením je zistenie, že (ne)praví kamaráti sú tí, ktorých obdivujem arozumiem im. Sympatický sumár.
