ղľáԾ
Zuzana Belková sa zhovára s Danou Podrackou
„Ak nechceš hľadať seba, nehľadaj,“ hovoríte v svojej Mytológii súkromia. Hľadanie toho bytostne závažného sa odohráva vnejakom čase. Čo pre vás znamená čas? Je láska záchytným bodom vneodvratnom plynutí času?
Láska má určite svoj podiel na kótovaní priestranstiev času. Najmä na svojom začiatku. Vytvorí čosi ako azimut. Uhol túžby smerujúci na juh, Válek by povedal: na juh tvojho srdca. Aj keď zostáva nezmieriteľným faktom, že bytie smeruje na sever, ksmrti. Čas, vktorom žijeme, je vnašich priestoroch časom kresťanským. Má svoj počiatok vpočatí anarodení akončí sa pred Posledným súdom. Tak ho vníma väčšina ľudí. Ako príbeh ozačiatku akonci. Časov je však viacero: historický, biologický, kulturologický, transcendentálny. Ako povedala Simone de Beauvoirová, „všetci ľudia sú smrteľní, ak sú zbavení transcendentna“. Toto transcendentno umelca poznačuje najviac. Vytvára os času, jeho vertikálu. Tam sa linearita končí azačína sa mnohodimenzionalita, do ktorej sa okrem lásky zmestia sny, myšlienky avízie, prítomnosť aj neprítomnosť, kontemplácia adokonca aj prázdnota.
Čas nás zhmotňuje vtichu, aby sme mohli zotrvať vharmonickej rovnováhe aspoň na okamih. Potom pozorujeme márnosť každodenného náhlenia. Cítite potrebu súperiť so sivou všednosťou?
Už som zabudla, čo je to sivá všednosť, uznávam skôr onú tajomnú hmotu, sivú hmotu mozgovú, podieľajúcu sa na všetkých našich myšlienkach acitoch. Súperiac sčasom, súperím aj so všednosťou. Aj keď je to nerovný boj, pretože všetci vňom musíme napokon prehrať. Ticho, ktoré prichádza za vypätým dňom, je oázou zmierenia. Je útočiskom, vktorom dozrievame, komunikujeme sami so sebou, ono má vsebe skutočné zrkadlo nastavené našej tvári. Napokon, smerujeme do ticha, do obrovského mora vesmírneho ticha, ktoré, ako dúfam, budeme môcť tiež dotvárať, harmonizovať. Ticho, samota atvorba spolu súvisia priam transcendentálne. Tvorba vytvára obranný val voči všednosti. Val, za ktorý nepreniká nuda, nenávisť aopovrhnutie.
Sčasom súvisí aj priestor. Vo vašej tvorbe sa objavuje aj vpodobe labyrintu. Čo sa dá oňom povedať?
Labyrint je znakom kultúry. Každá kultúra musí mať svoj labyrint, inak je stratená. Nie je to pekná logická tautológia? Hľadám slovenský labyrint, ten, vktorom už blúdili azablúdili naši predkovia ako vzakliatej hore. Práve zakliata hora, tak dobre ukrytá vnašich rozprávkach, je naším najstarším labyrintom, ktorého zmyslom bolo vždy vydobytie si nejakej spravodlivosti – pre kráľovstvo alebo pre kráľov akráľovné. Na krojoch sú povyšívané tisícky labyrintov medzi kvetmi astromami, uprostred prírody. Nie sú to len ženské labyrinty osudov asamôt, ale aj „nepodpivničené“ zostupy dolu, do seba, do vlastnej kultúry. Ako hovorí Etela Farkašová, ak sa spreneveríme dychu stromu, spreneverujeme sa tým aj vlastnej kultúre.
Vašu tvorbu by sme si mohli charakterizovať predstavou postupného vrstvenia radostí asmútkov. Pri tejto paralele platí, že vrstvenie emócií popri čase apriestore ovplyvňuje mnohé. Platí známe, že nikto nie je ostrov a nikto nemôže osebe tvrdiť, že nie je ukotvený vsieti vzťahov sinými ľuďmi. Akosi súvisíme so svojimi blízkymi, ale aj sanonymným zvyškom ľudstva. Vytvárame achránime si svoje súkromné priestory. Vy ste si vytvorili celú mytológiu súkromia. Aké pozitívne hodnoty prináša súkromie vám?
Súkromie je ostrov. Ale nie ten dovolenkový, ktorý si mnoho turistov, aj ja, vyberá za miesto svojich dovoleniek aodpočinku, aby uskutočnilo útek zo stresu, šibeničných termínov anaháňačky sčasom. So súkromím je to presne tak ako scitmi. Potrebujú čas, veľa času, pretože city, okrem zjavení, sú predovšetkým rozhovory, komunikácia na všetkých úrovniach. Súkromie treba tvoriť takmer tak neúnavne, ako tvorí príroda. Vždy znova, od začiatku. Antonius aKleopatra kedysi založili vAlexandrii Spoločnosť nenapodobiteľného života. Od svojej spoločnosti si sľubovali to, že každá dvojica vytvorí svojím jedinečným životom mýtus svojho jestvovania. Všetko sa však po krátkom čase zvrhlo na nezriadené jedenie apitie azmyšlienok avízií nezostalo nič. Možno aj preto, že individualizácia vždy prináša nepochopenie azávisť okolia, ktoré žiadne mytologické súkromie nemôže zniesť. Závidí, apreto narušuje, ohovára, ničí. Dvojica je vždy jednou nohou na sociálnom popravisku. Pozostatkom takýchto pokusov je súkromie, do ktorého by nikto nemal nahliadnuť. Dozaista by ste súhlasili sOctaviom Pazom, ktorý ako veštec vyhlásil, že na sklonku 20. storočia bude súkromie žité na verejnosti. Presne to sa deje. Apredsa bude súkromie znova treba reštaurovať, šíriť jeho „dobré meno“ ako reklamu, na základe ktorej si ho bude každý chcieť objavovať svojím vlastným pričinením.
Ako je to skreativitou? Čo vám umožňuje „prehodiť výhybku“, vnímať skutočnosť očami poetky anavyše produkovať diela sumeleckou hodnotou?
Cit je ten správny navigátor. Akoby obaľoval tajomnou aurou veci audalosti, ktoré odrazu vidíme svojským, originálnym pohľadom. Celé tajomstvo originality je však zložitejšie. Skladá sa znesmiernej mozaiky minulosti, prítomnosti abudúcnosti, poznania, skúsenosti, pochybnosti, sklamania atak ďalej. Každá originálna myšlienka či umelecký obraz je vzbura voči konvencii. Mihálik hovorieval, že na všetko si dokážeme spomenúť, aje to pravda. To, čo pochopíme emocionálne, na to nikdy nezabúdame. Staré obrazy sa knám vracajú, vyprovokované elektrickým impulzom nového anavrstvujú vsebe nové významy, obalené novou skúsenosťou. Apotom príde to správne priklincovanie: to, čo nenapíšem, zametú šakaly. Kedysi som verila aj estetike škaredosti, opúšťam ju však. Čím som staršia, tým väčšmi si uvedomujem, že hoci démonov treba poznať tiež, výsledkom má byť estetika krásneho, povznášajúceho, lebo len to prevyšuje apovyšuje ľudské zároveň.
Umenie podľa vás vzniká ako obrana pred strachom zprázdnoty, ako obranný štít proti zlému. Ako stým strachom súvisí podstata slovesnej tvorby? Ako je to senergiou vypovedaného slova?
Verím zákonu ozachovaní energie, ateda aj tomu, že sa nestráca. Že aj energia, vložená do slova môže pôsobiť, aj keď autor sa to takmer nikdy nedozvie. Sem-tam príde zanietený list čitateľa, zdiaľky prichádzajúca vďačnosť, pochopenie, vzácne ako perly. Je to zadosťučinenie, dojatie, ľúty dážď vďačnosti, ako by povedal Horov. Horror vacui, strach zprázdnoty spozná skôr či neskôr každý, nielen umelec. Môj pradedo bol stolárom, robil kríže na cintoríny, ale aj korýtka na kúpanie apopritom vyrezal aj tajomnú lipovú tvár spiatimi otvormi. Oči, nos, ústa aešte dva otvory. Čosi ako úchytky pre päťramennú hviezdu. Ako inak som si mohla vysvetliť týchto päť otvorov, než ako vo vnútri ukrývaný strach zprázdnoty, ktorá vniká do príbytku otvormi aotvormi zneho uniká ako duša po smrti tela. Prázdnota sa dá zrejme zaplniť energiou, ktorá mení apreskupuje pomery vecí, nabíja ich apripravuje na aktivitu, činnosť. Som si istá, že rovnako ako sa vmušli zachytáva ozvena mora, aj vprázdnote sa vlní energia skúsenosti, pamäti, lásky, samoty. Lebo aj veľká samota musí byť, aby ako zrkadlový obraz prázdnoty pretvárala, menila, ozmyselňovala, plnila.
Napísali ste, že umelec postupuje podobne ako samovrah, ktorý sa koncentruje na chystaný čin tak, že sa dostane do stavu bodového vedomia bez akýchkoľvek vzťahov kniekomu alebo niečomu. Aj umelec má takéto fatalistické momenty. Ako je to svaším zvláštnym stavom pred procesom umeleckej tvorby?
Oumelcoch sa hovorí, že sú egoisti, ktorí vurčitej fáze tvorby nedokážu myslieť na nič iné ako na dielo, ktoré chcú (musia) dokončiť. Je to pravda. Vzáverečnej etape sa dostávame do onoho bodového vedomia, ktoré svieti ako jediná žiarovka na celom šírom svete, ponorenom do tmy. Mozog sám si vytvára morfium, je to dokázané aj vedecky. Tak ako samovrah pri železničnej trati nevidí nič, len nutnosť skočiť pod vlak, tak aj umelec nevidí nič, len nutnosť dokončiť dielo. Oba ciele sú však diametrálne odlišné, súkontrapolárne. Zatiaľ čo samovrahov akt je vskutku egoistickým cieľom, umelec pracuje aj zaňho, za nás. On, aspoň podľa mňa, prelieva skutočnú krv, krv, ktorú už takmer nikto pomaly nebude ani chcieť, ani potrebovať.
Ste žena, poetka azároveň aj rozprávačka jediného veľkolepého príbehu literárnej tvorby. Takou ej aj Šeherezáda, ktorej motív sa objavil vo vašej tvorbe. Cítite sa byť tak trochu Šeherezádou?
Šeherezáda je podobenstvom celej literatúry. Hovorí mnohými ústami amnohými jazykmi, len jedno majú všetky príbehy spoločné. Kým jestvuje človek, niet konca rozprávania, niet konca príbehu. Napokon je to naznačené aj vrozprávkach zTisíc ajednej noci. Tá jedna noc navyše je novým začiatkom. Vnovom začiatku je obsiahnuté to, čo sa mi ako mladému dievčaťu páčilo vsúvislosti sMáriou Antoinettou. Na vankúši malé vyšité: Môj koniec je mojím začiatkom. Pri tvorbe knihy je to tak isto. Možno sa kniha dá dokončiť len vďaka tomu, že sa na svet pýta nová. Minule ma mimoriadne potešilo, keď som sa dočítala, že moderní vedci dospeli kpoznaniu, že koniec zvesmírneho hľadiska neexistuje. Pre mňa je to nádej, že neexistuje ani koniec literatúry. Že aj mŕtvi majú svoju Šeherezádu, rozprávajúcu príbehy plné života.
Archetypálna pamäť, neustále prítomná vspodných vodách písania, umožňuje premieňanie sa na znak. Písanie potom vyznieva do určitej miery ako záchrana, ako možnosť nadobudnúť novú kvalitu života. Vtejto súvislosti by sa možno dalo opýtať na virtuálnosť napísaného ajeho pomer ku skutočnej realite. Ako je to svašou sebarealizáciou vnapísanom texte?
Báseň nikdy nehovorí otom, ako je to vrealite. Hovorí otom, ako by to mohlo, či malo byť. Často vzniká iba zpaberkov, zmaličkostí, ale aj zveľkých otrasov, ktoré nás presahujú, zahaľujú do tajomstva, zktorého hľadáme cestu do textu, do básne. Keď je téma priveľká, môže nás celých buď pohltiť, alebo vyvrhnúť na breh. Ak hovoríme otextovej virtualite, týka sa najmä obrazu, stvoreného zo slov. Obraznosť by však nemala jestvovať na úkor myšlienky. Obrazy, čo ako virtuálne, jestvujú samy osebe ako ikony, ktoré, ak nie sú sýtené vierou, ideou či skúsenosťou, zavisnú vpriestore len ako značky, ale nie ako znaky. Presne ako ikony na obrazovke počítača, ktoré otvárajú súbory, ale samy osebe ich nemôžu naplniť. Sú to len šifry, otvárajúce prázdne megapriestory určené pre energiu atvorivosť človeka. Možno tým najuniverzálnejším znakom, ktorý nás vedie, je práve archetyp. Temné svetlo tvorivého nevedomia, vsvite ktorého si vraj volíme podľa jednoduchého archetypálneho kľúča: vyberáme si toho, ským naši rodoví prapredkovia majú najviac skúseností. Ak si volíme „navzdory“, nevedomie sa vzbúri arozpad je na obzore. Všimla som si, že najväčšie úspechy dosahujú práve tie umelecké diela, ktoré hľadajú anachádzajú archetyp. Možno ho podvedome hľadajú aj čitatelia. Preto ho treba objavovať avytvárať vždy nanovo, znova.
Vrstvy smútkov aradostí tvorivej osobnosti sa ukladajú ako vrstvy hornín. Čo si myslíte o„geológii duše“ aako sa dá uzavrieť vumeleckej tvorbe?
Ak vôbec jestvuje úplné uzavretie, tak je to splynutie svlastným stredom. Vždy som hľadala nejaký stred. Vranej mladosti ním bola smrť. Bývali sme oproti kostolíku araz som vňom videla mŕtveho človeka. Bolo to pre mňa bytostné stretnutie sa so smrťou, aj keď to bol mne celkom neznámy človek. Okolo smrti som sa točila ustavične pri všetkých myšlienkach. Dnes viem, že to bola len odvrátená tvár pokusov preniknúť do hlbšieho chápania života. Potom ma fascinoval „ženský stred“, hanba. VDurasovej Milencovi sa píše nielen ohanbe vzmysle, na aký sme zvyknutí vnašom chápaní, ale aj ohanbe, napríklad rodiny ajej biedy. Durasová našla odvahu odkrývať túto hanbu. Hovorí: Vôbec sa spolu nerozprávame, nehovoríme si dobré ráno, nenávidíme sa. Zapodievanie sa hanbou ako istým duchovným stredom ma napĺňalo, postupne ma privádzalo knahote. To, čo som dosť dlhý čas nazývala nahotou, chápem dnes ako bytostné stretnutie. Môj nový stred, vktorom bádam ako vlabyrinte, hľadám sa. Stále hľadáme seba, aby sme mohli lepšie pochopiť tých druhých.
Zhovárala sa Zuzana Belková
