ղľáԾ
Smútok priletí sám, ale radosť si nadeľujeme my
Rozhovor s českou spisovateľkou Lenkou Procházkovou
Lenka Procházková (24. 3. 1951) – česká prozaička, poetka, publicistka, signatárka Charty 77, diplomatka. Oficiálne mohla publikovať až po roku 1989. Jej debutu, románu Rúžová dáma (samizdatová edícia Petlice1980) udelili roku 1983 americkú Cenu Egona Hostovského. Samizdatom vyšli aj poviedkové knihy Tři povídky, Přijeď ochutnat, Hlídač holubů, romány Oční kapky Smolná kniha dokumentárna kniha Jan Palach. Po roku 1989 nasledovali: novela Pan Ministr (ԴDZ Masarykovi), romaneto Šťastné úmrtí Petra Zacha, zbierka poviedok Zvrhlé dny, dve zbierky fejtónov (Dopisy zBamberka, Jak si stojej nebožtíci) a román áԱ (2000), ale aj mnoho rozhlasových hier (Čtyři ženy, Alexandra Makedonského, Exitus, ѾDzپá), televíznych scenárov dokumentárnych publikácií. Je členkou Českého Pen Clubu, Obce spisovateľov a Syndikátu novinárov. Od roku 2002 pôsobí v diplomatických službách, vsúčasnosti ako kultúrna tajomníčka na Veľvyslanectve ČR v Bratislave. Na konci minulého roka vyšla vovydavateľstve NM code jej kniha rozprávok – uspávaniek Zatvor oči – Zavři oči vdvojjazyčnom slovensko-českom vydaní.
* Kniha rozprávok Zatvor oči – Zavři oči je vaša prvá kniha pre deti. Ako vznikala?
– Sú to rozprávania na dobrú noc pre najmladšieho syna Jožina. Bol taký nabitý energiou, že ani večer vposteli sa nevedel upokojiť, tak som mu začala vymýšľať príbehy, ktorých hlavným hrdinom je on sám. To ho bavilo intenzita, sakou si predstavoval dej, ho nakoniec vyčerpala, ažzaspal. Potom som napísané príbehy požičiavala kamarátkam, ktoré mali sdeťmi rovnaké problémy. Keď sa ukázalo, že zaberajú na každé dieťa, rozhodla som sa dopísať ďalší diel knihu vydať.
* Hrdinom vašich rozprávok je dieťa, ktoré vprvej časti spoznáva rozmanité situácie vsprievode dospelého vdruhej sa samo mení na zvieratko zakúša jeho život vspoločenstve sľuďmi. Nevyhýbate sa jemnému didaktizmu. Bol to zámer?
– Kedy inokedy sa má človek vychovávať, ak nie vdetstve? Nie je náhoda, že väčšina darebákov, ktorí sa ocitajú pre súdom, nepochádza zmilujúcich rodín, naopak, sú to ľudia vdetstve zanedbávaní často aj ponižovaní. Sebadôvera dieťaťa sa utvára predovšetkým pod vplyvom jeho okolia je to dlhodobá záležitosť. Čítať dieťaťu pred spaním príbeh, vktorom hrá hlavnú úlohu tá úloha je sympatická zároveň dôstojná, to myslím navodí obdobné sny. Adieťa, ktoré má sny zodpovedajúce úrovni svojho rozumu svojho citu, sa vyvíja harmonicky, je to taký kolobeh. Akú sebadôveru však môže mať šesťročný človiečik, ktorému rodičia dovolia sledovať televízne programy pre dospelých len preto, že sú leniví to korigovať? Sakými nočnými morami sa musí vyrovnávať?
* Od roku 2004 pôsobíte ako kultúrna tajomníčka na Veľvyslanectve Českej republiky vBratislave, osobne ste sa angažovali ajpri zriadení Českej knižnice vbratislavskej Univerzitnej knižnici. Aká bola vaša predstava aká je realizácia?
– Pripadalo mi zvláštne, že Univerzitná knižnica vBratislave má americkú knižnicu, českú nie. Chcela som to napraviť. Našťastie aj obidve ministerstvá kultúry to považovali za dobrý nápad poskytli financie. Pôvodne som si myslela, že výtlačky venujú jednotliví vydavatelia, ale prekvapujúco som narazila na neochotu. VNárodnej knižnici vPrahe vznikla recipročne Slovenská knižnica, takže keď sa vrátim, budem mať kam po slovenské knihy chodiť. Kúpiť sa takmer nedajú, na rozdiel od českých kníh na Slovensku. VČechách sa oslovenskú literatúru zaujímajú iba študenti odborníci, teda veľmi úzka vrstva.
* Váš život sa uberal cestou od disentu kslobode. Myslím, že je šťastie mať takúto dvojitú skúsenosť. Okrem pozitív to prináša aj spoznanie situácie, keď sa zudergroundu stáva klasika alebo zalternatívneho divadla kamenné. Vidíte vtýchto dvoch situáciách a obdobiach nejaké výhody nevýhody?
– Máte pravdu, je to veľké šťastie. Napriek všetkým smútkom, čo ma vživote postihli, pokladám sa za jednu znajšťastnejších. Takmer všetko, čo som napísala, sa mi dodnes páči, hoci niektoré knihy nerada čítam odznova práve pre tú bolesť, ale za všetkým, čo som napísala, si môžem stáť. To však neznamená, že nepoznám tvorivé pochybnosti muky. Pretrpím si ich počas písania, keď je kniha hotová, viem, že som ju lepšie napísať nemohla. Nie je veľmi dôležité, že predtým ma čítalo iba pár stovák samizdatových čitateľov cudzinci, dnes som známa všeobecnejšie, v mojom prípade to nič neovplyvňuje. Akurát má človek trocha viac peňazí, pozývajú ho na rozličné besedy stretnutia aj do zahraničia, kde sa môže stretnúť skolegami. Inak je písanie veľmi osamelé povolanie, či už človek žije vdemokracii, alebo vtotalite. Teraz vdemokracii je ešte osamelejšie, pretože spisovatelia už nemajú spoločnú zodpovednosť, pre ktorú sme vydávali knihy časopisy vsamizdate, jednoducho preto, že sme cítili povinnosť držať tú lampičku, kým sa opäť rozbrieždi. Dnes už každý kope za seba.
* Aká je vsúčasnosti pozícia českej disidentskej literatúry. Je oňu záujem učitateľov aj uvydavateľov, alebo nie?
– Všetko, čo stálo za to, bolo už vydané, niektoré knihy opakovane. Neviem, ako sú na tom kolegovia, ale sama pripravujem súborné vydanie všetkých svojich kníh, pretože sú rozobrané na trhu ich prakticky nedostať. Azda vniektorých menších mestách sa sem-tam objavia Dopisy zBamberka alebo Petr Zach, táto kniha zatiaľ nebola veľmi prijatá. Pritom keď znej čítam na besedách, tak sa poslucháčom páči. Je to romaneto, takmer nepoužívaný žáner, je zobdobia zamatovej revolúcie. Možno jej zlatý čas iba príde.
* Spomedzi svojich kníh si najväčšmi ceníte poslednú – historický román áԱ. Je to náročné čítanie, vaša interpretáci biblického príbehu. Čo pre vás táto kniha znamená?
– Nemyslím si, že je to náročné čítanie pevne verím, že je to predovšetkým strhujúce čítanie. Je to skutočný román so všetkým, čo má román mať, nie fňukanie autora nad životom. Hlavným hrdinoum á첹 je Ješua zNazaretu, inak známy aj ako Ježiš Kristus. Druhá hlavná postava je Ján Krstiteľ. Amedzi nimi žena – Miriam. Ten príbeh má všetky historické atribúty svojej doby, ale je to zároveň aj príbeh, ktorý dnešného čitateľa oslobodzuje. Niečo vňom rúcam, no základ nechávam na ňom staviam čosi nové. Verím, že keď áԴǰ vyjde aj viných jazykoch ako čeština, bude ako výstrel svetlice. Dúfam, že sa toho vzdraví dožijem, aby som to poriadne oslávila pokrstila galilejským vínom.
* Odkiaľ čerpáte radosť, ako vyzerá vaša nevšednosť prečo sa púšťate do nebezpečenstva?
– Smútok priletí sám, ale radosť si nadeľujeme my. To je citát zmojej Smolnej knihy. Hovorí to hlavná hrdinka hlavnému hrdinovi pri stole vkaviarni Slávia. Kdesi hlboko vmarazme 80. rokov. Apotom vymyslia, že pôjdu spolu sostatnými kamarátmi disidentmi na Obrodenecký bál, ktorý usporadúva historický spolok na Žofíne. Aidú. Havel prezlečený za Nerudu, Klíma za Sabinu, Vaculík za Jana Procházku, Eda Kriseová ako Karolína Světlá, Procházková ako Boženka Němcová atď. Tancujú mazúrku pri vedľajšom stole sedia eštébáci nemôžu stým nič urobiť. Tak to je radosť toto zorganizovať zažiť. Ainá radosť je porodiť tri deti, za slobodna ich uživiť vychovať, vidieť, ako sa znich stávajú dospelí ľudia, ktorým nie je ľahostajný stav sveta. Ďalší druh radosti je, keď sedím vnoci pri počítači píšem, odrazu sa mi vylúpne dialóg alebo odsek, ktorý má rytmus napätie, všetko, pustím si hudbu, čítam si to, robím tie úplne posledné drobné úpravy. Pre túto radosť som sa narodila! Nebezpečie, ktoré spomína správca mojich webových stránok, je zrejme súčasťou života každého, kto má pevný názor je ochotný kvôli nemu aj riskovať. Zažila som desiatky výsluchov, domové prehliadky aj zatknutie. V90. rokoch som si zasa proti sebe popudila katolícku cirkev, keď som rozprúdila občianske akcie za záchranu korunovačnej katedrály, ktorú chcela cirkev priradiť kmajetkom Vatikánu. Ten boj sa ešte neskončil, ale nie je už taký intenzívny. V90. rokoch ma však vyhrážanie donútilo, aby som požiadala ozbrojný pas. Ďalším dôsledkom súboja bolo napísanie á첹, čo cirkev nepredýchala dodnes... Takže keď to zrátam, už viac ako dvadsať rokov som zvyknutá rátať stým, že sa život môže skončiť veľmi rýchlo zásahom zvonka alebo „nehodou,“ preto nikdy nemám dlhy nikdy nechcem usínať svedomím, že som sniekým blízkym rozhnevaná. Tým sa všetko krásne zjednodušuje, ako som už povedala na začiatku, som jedným znajšťastnejších ľudí, ktorých poznám.
Pripravila Inge Hrubaničová
Foto Peter Procházka
