ղľáԾ
Dana Podracká: Kupola, Dunajská Lužná, MilaniuM 2008
Uprostred prúdu sa nazýva edícia vydavateľstva MilaniuM, vktorom pomerne krátko po sebe vyšli výbery troch slovenských poetiek: Viery Prokešovej (Ihla), Anny Ondrejkovej (Havrania, snová) aDany Podrackej Kupola. Takto sa vydavateľstvo po nedávnom vydaní Rilkeho (je to už druhá kniha Rilkeho prekladov, čo treba mimoriadne vysoko hodnotiť), asamozrejme aj iných pôvodných apreložených básnikov, profilovalo aj ako vydavateľstvo sambíciou vydávať to najlepšie aj so slovenskej ženskej poézie. Podrackej kniha úspešne završuje túto triádu.
Kupola je koncipovaná akoautorský výber svnútronou chronológiou, kde jednotlivé sklíčka mozaiky tvorby Dany Podrackej do seba zapadajú, navzájom sa nasvecujú, možno na okamih aj zatieňujú, aby potom vnovom kontexte mohli na zlatej kupole celku zažiariť.
Za skvelý ťah považujem umiestnenie básne Prosba jukagirského dievčaťa zo zbierky í na úvod knihy. Báseň mi pomáha otvoriť moju úvahu aPodrackej poézii, lebo mi sama hneď na začiatku vlastne naznačí očom to je abude: „...a ja, naveky užialená, píšem smrti, aby urobila zo mňa slová.“ Báseň ako absolútna kategória, jediná záchrana pred smrťou, či už lásky, či tou skutočnou – „Lebo nebo je tak nízko, že dýcha vkameňoch“, píše vAlfabetickom žalme aja vrýchlosti myšlienky urobím preklep anamiesto vkameňoch napíšem „v plameňoch“, nemám vúmysle Podrackej básne prepisovať, ale unej všetko horí, svieti, vyžaruje vtme blankyt, naťahuje slnečné šnúry alebo sa spúšťa do tmy džbánu, aprotihráčom svetla je tma ato tá, ktorá je spojená svodou, ďalším cez všetko sa preplietajúcim symbolom – to tečúce atekuté chladivé vsväteničke, rieke, studni – aj soľná jaskyňa evokuje pra-dávne more, ktoré tam kedysi bolo. Apreskočím kPoháru vody, kde sa symbol vody stáva nosným asyntetizujúcim prvkom, kde sa spiaca (ja) spojí sHlasom (ty) aspopraskanou zemou (my) do nerozdeliteľného amalgámu básne – kovového odliatku sna, citu avedomia.
Podracká vo svojom výbere prirodzene predkladá to, čo považuje zo svojej tvorby za najpodstatnejšie. Dotýka sa tohto sveta anás vtých najcitlivejších bodoch – dotýka sa fontanely. Čítať to teraz znovu, po rokoch, by mohlo navádzať kakémusi porovnávaniu, ato nechcem, vývoj postupuje po špirále, učíme sa anikdy nenaučíme ne-milovať: „nič nie je mŕtve vženskom dome – hľadáme dom, kde by sa stretávali naše duše“ – akeď ho nenájdeme, neznamená to prestať hľadať: „nevzdať sa veľkých citov, / chvieť sa, bežať po hrotoch duše“, aj keď: „jeden zdvoch dezertuje“ – také silné metafory používa autorka avie snimi zaobchádzať tak, že ich ťahá až po hranicu možného napätia (T. Hughes povedal, že báseň je ako úder bleskom), autíši to paradoxom: „nekrič tak nežne, / akoby si vytrhol srdce.“
Básne vposlednej časti (ktoré stretávam prvýkrát) sú tragické, uhrančivé, žalujú, ale aj volajú, budujú „architektúru lásky“. Inej? Inej možnej?
„...vstúp, milujúca bytosť, tragická postava;
veď ma, hovor so mnou
máme len jednu povinnosť: postaviť stan
pre vyprahnuté duše.“
Cyklus nových básní azároveň aj knihu uzatvára Atara, koruna zo slov, ktorá kruhovito, špirálovito nadväzuje na prvú báseň okrok ďalej, ostupeň vyššie:
„...pulzujúca atara
unáša rubíny aperly, kamene aprach;
nesmie sa zmenšiť
koruna zo slov“
Kzasvätenému doslovu Radoslava Matejova sa už len ťažko niečo dodáva, tak som si dovolila ktomuto kompaktnému výberu len niekoľko postrehov. Je to znakom zrelej autorky, ak jej básne fungujú vrôznych súvislostiach, ale aj samé osebe ako jednotlivé perly arubíny vatare.
Básne D. Podrackej sú vneustálom paralelnom pohybe sjej esejami aautorka je vo všetkom, čo napíše vsúlade so sebou atým vysokým ahlbokým vživote, ktoré spája, atak stráži svoje predurčené miesto aprehlbuje ho. Ako písmo, meno, ako „zielpunkt“ oltár, obraz, ako relikviu absolútne súčasného apulzujúceho...
Na koniec spomeniem adekvátne grafické vybavenie knihy a odvážneilustrácie mladej fotografky Lucie Stráňaiovej na obálke ivo vnútri knihy.
Mila Haugová
