ղľáԾ
Rada siaham po knihách, vktorých sa zachovali stopy čitateľských zážitkov tých, ktorí držali knihu vruke predo mnou avyjadrovali ktextu svoje postoje, či už v podobe otáznikov, výkričníkov, podčiarknutých slov apasáží, alebo vpodobe krátkych poznámok na okraji strán. Ak je to kniha požičaná zverejných knižníc, aspoň na chvíľu sa pokúšam predstaviť si, ako anonymný človek zvýrazňuje niekedy tie isté, inokedy odlišné myšlienky od tých, ktoré by som zvýraznila ja... Ak je to kniha požičaná zknižnice, od človeka z môjho priateľského okruhu, nastáva okamih trialógu: rozprávam sa už nielen (ako to zvyčajne býva) sautorským subjektom, ale do rozhovoru vstupuje aj ten či tá, ktorí sa spomínanou formou sprítomnili na stránkach knihy. Môžem s nimi súhlasiť, ale aj polemizovať, vkaždom prípade vstupujú v istej miere do môjho vlastného čítania daného textu, rozširujú jeho interpretačné pole...
Výbornou príležitosťou na takýto (prinajmenšom) trojrozhovor je čítanie knižky Timrava vo výbere Dany Podrackej, ktorú vydalo Literárne informačné centrum. Významnú spisovateľku, ktorú poznáme ešte zo svojich žiackych rokov, apríležitostne sme sa knej aj neskôr vracali, máme vďaka tejto publikácii možnosť vnímať očami poprednej, literárne iľudsky empatickej poetky, našej súčasníčky. Knižku totiž môžeme čítať nielen ako starostlivo vybrané apospájané úryvky zTimravinej korešpondencie azniektorých jej próz, ale zároveň aj ako Podrackej osobnú interpretáciu Timravy, pretože úryvky zostavovateľka vybrala azačlenila do knihy tak, že vytvárajú výrečný, značne kompaktný pohľad na Timravinu osobnosť.
Aje to aj príležitosť porovnávať, klásť si otázky: Vidí Dana Podracká Timravu inak, ako nám ju predstavovali učebnice slovenskej literatúry, ačo je azda ešte zaujímavejšie: inak, ako autorku vidíme my, na základe svojich vlastných dotykov sjej dielom? Podobné otázky sa aj mne pri čítaní tejto útlej knižky vynárali vmysli, apostupne, ako som prechádzala od strany kstrane, som súhlasne pritakávala; Podrackej, aspoň podľa mňa, sa vskutku podarilo identifikovať akompozíciou knižky upriamiť pozornosť na relevantné acharakteristické momenty Timravinej osobnosti, okrem iného na jej vnútornú rozpoltenosť, napätie, ktoré vnej pretrvávalo azda po celý život, aktoré výstižne vyjadrila samotná autorka: „Stojíme naproti sebe. Božena aja, Timrava. Vsrdci priateľky...“ Neviem si ani predstaviť lepšie úvodné sentencie do knižky, oktorej je reč. Navodzujú tón, ktorý bude rezonovať na mnohých jej ďalších stránkach.
Mohli by sme povedať: disonancia: „Po ničom tak netúži moja duša ako po dobrodružstvách, neobyčajnostiach, anič ma tak nemrzí, ako že idú dni jednotvárne – jeden ako druhý.“ Pnutie medzi Boženou, ponorenou do každodennosti vidieckeho života, do jeho monotónnosti, až fádnosti – amedzi Timravou, unikajúcou do sveta literatúry, tej, ktorú mohla čítať, no najmä tej, ktorú chcela ona sama písať... Medzi neraz ubíjajúcou realitou (existenčné starosti, pocity osamelosti, nepochopenia) amedzi túžbou prekonať ju, vymaniť sa zmnohých obmedzení, avzniesť sa, oslobodiť sa, lietať, hnaná tisícimi túžbami. „Lietať ponad hory, vrchy, svety ako vták...“
Mohli by sme povedať: realita verzus sen, vidina, ilúzia. Tak napríklad vo vzťahu knárodu, kjeho ľudu. Má ho rada, trápi sa, že po vypuknutí prvej svetovej vojny ho ženú bojovať: „Padne tam, bude umierať ináš ľud... aza čo, za koho? Bojí sa ojeho budúcnosť, obudúcnosť slovenskej reči. Osto rokov nebude znás ani zbla... Oh, moja drahá, zlatá, krásna reč, osto rokov už žiadne ústa slovo vtebe nevypovedia!“ Na druhej strane nemôže nevidieť slabé stránky a neresti ospevovaného ľudu: „Ľud stavajú už takmer na oltár aje skoro modlou!“ Alebo: „Či iopitých treba zbožňovať, len nech je to ľud?“, na inom mieste si povzdychne: „Planý je tento náš ľud holubičí...“ Ostrozrakosť jej nedovolila nevidieť istú nedvižnosť, nečinnosť, nehovoriac oalkoholizme, nie div, že Timrava sa nemôže zbaviť pocitov skepsy ahnevu, ktoré pretaví do svojich kritických próz, keď vytvorí napríklad nezabudnuteľné ťapákovské typy.
Alebo vo vzťahu kláske; túži po nej, po nevšednej, mimoriadnej, divej a spaľujúcej, ale očividne aj pod vplyvom sklamania na ňu zároveň rezignuje. Navyše si uvedomuje, že ak by sa uskutočnil jej sen oláske (a rodine), neostávalo by času ani síl na tvorbu, uvedomuje si, že jej domovom je samota, že zmysel jej existencii môže dať len tvorba, ku ktorej sa treba vracať, neúnavne ahúževnato. „Písať, písať... opravovať.“
Vie to, apredsa vhodnotení samej seba neraz upadá do opačných pólov, na jednej strane ju trápi neistota, či jej talent je dostatočne veľký na to, aby vytvorila čosi skutočne kvalitné. Isto jej nebolo ľahko, keď napísala: „Vždy si myslím, že to, čo nababrem, nestojí za veľa...“ Apredsa jej to, čo napíše, dáva veľa: „Zkaždej svojej babraniny mám takú radosť...“ Sama si vyslovuje diagnózu: „Nesmelosť duše mojej amálo sebadôvery, to je moja chyba... Ato všetko preto, lebo si myslím, že je každý viacej ako ja...“ Na druhej strane sa vie brániť voči nežičlivej anespravodlivej kritike, keď na Bujnákovu výčitku, že netvorí literárne diela, ale fotografuje, roztrpčene vraví: „Ak Timrava nie je umelkyňou, tak nech platí, že nie je umelcom jediný realistický spisovateľ. Zbytočné je hovoriť ofotografiách...“
Apotom je tu ešte čosi. Čosi, čo pociťuje ako svoje charakteristické znamenie: divé idey, idey, ktorými protirečí svojmu prostrediu, žitej realite ajej ustálenému poriadku, samej sebe, ktorými chce zmeniť klepšiemu svet, ľudí, seba, sčasti súškrnom asčasti zhovievavo hovorí osebe ako ostarej panne sdivými ideami. Aj týmto označením si vytyčuje svoju rolu, svoje poslanie. Hoci pochybujúca, vpodstate verí svojmu poslaniu písať, tvorbou byť užitočná („Nemôžem sa stať osožnou inak, iba cez pero?“), azda aj zobáv pred pátosom, ktorý neznášala, sa však nad sebou akoby zboku uškŕňa.
Citlivá, snívajúca, zraniteľná, ale aj ostrá, nahnevaná („Veľa príbehov som napísala zjedu“) a patrične ironická tam, kde treba, nechce kráčať všľapajach idealizujúcej, romantizujúcej literatúry, chce písať svojsky, „písať inak, ako druhí dovtedy písali“. Dokonca si nepripúšťa, žeby niektorý zo spisovateľov mal na ňu vplyv, chce byť vždy svojská,iná. Inak písať, žiť inak, byť inou, inakosť je jej osudom, ale aj jej dobrovoľnou voľbou.
Podracká, nazdávam sa, vystihla veľmi presne to podstatné, čo vanie z Timraviných próz izjej osobnosti. Avanie to aj zknižky, takpovediac umnej koláže (s umným dizajnom), vktorej sme teraz listovali, aktorá vďaka zostavovateľke pôsobí ako nový, vniektorých ohľadoch aj objavný, zaujímavo koncipovaný text, schopný osloviť.
Etela Farkašová
