ղľáԾ
Komiks ako gýč, ale aj...
TARAGEL & DANGLÁR: Jánošík! Pravdivý príbeh legendárneho zbojníka ajeho družiny
Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2006
Človek musí žasnúť nad tým, čo všetko sú schopní/nútení vymyslieť súčasní vydavatelia, aby zarobili – vraj na vydávanie kvalitnej literatúry! Popredné solídne vydavateľstvo „hodilo na trh“ komiks oJánošíkovi známej dvojice Taragel & Danglár. Gýčovitosť vidím v tom, že pôvodný čierno-biely komiksový pás zPravdy sa tu predvádza vpredimenzovanej aneštandardnej veľkosti avo farbe. Vo mne odpor k takejto gýčovitej honosnosti prelomilo očakávanie vysokográdovej recesie. Neinformovaný čitateľ, prilákaný na Danglára nezvykle žičlivým portrétom Jánošíka na titule obalu, zalistuje aak nie je práve milovníkom jeho punkových karikatúr, položí si otázku: Pre koho toto čudo, ktoré sa vzhľadom aveľkosťou žiada na poličku detskej knižničky, je? Pre deti nie... Pre dospelákov so zachladenou pubertou...? Pre stovky fanúšikov, ktorí sa spomínajú na zadnej strane obálky, by sa takáto nákladná kniha vyplatila, len ak by stála nejakých 800 či 1000 Sk... Naozaj neviem. Nech si to stojí, čo chce, hlavná vec, že sme tuším zasa prví na svete. Lebo takéhoto kríženca honosnej knihy sleporelom/skladačkou, ktorého neviem nazvať inak ako svetovo – „biblorello“, akiste nemajú nikde.
Textu je vknihe pomenej. Situačné nápisy aj bublinky sú málo nápadité (napr. výber ľudových piesní), ba miestami aj zbytočné či umiestnené na nesprávnom mieste (viď tretí pás na druhej str.). Čím prekypujú, to je punkovo obscénna transparentnosť (viď slogany typu: Atak opäť zvíťazila spravodlivosť nad krivdou aútlakom). Rešpektujem fakt, že stereotypnosť aprimitivizmus sú súčasťou punkovej štylizácie, no nepoznám, žiaľ, nijaký Taragelov text, vktorom by boli viac ako dva-tri textotvorné nápady... Vulgarizmy patria kpovinnej výbave punku, ale kam mieril autor čechizmom „Jánošíku“ vbublinách dedinských postáv, neviem... (Neviem, či je to konvenčný „kazový naschvál“ či len improvizovaný nápad, alebo aj odkaz na celkovú cudzo/známosť národnej legendy anebodaj aj na český príspevok kjej podobe – Aleš a Mahen...? Vpostmodernom intertextuálnom chaose sa môže zvýznamniť aj...)
Do textu zrejme treba zahrnúť aj ideový náboj „knihorela“ a scenáre deviatich epizód. Náboj jednoznačne triafa do sentimentálne iluzórneho vlastenčenia. Preto sa do jeho dostrelu dostal – vtypicky postmoderne uletenej kapitole Tonda aČenda – aj podobný čechoslovakistický resentiment Čechov voči nám. Ak odpatetizúvanie mýtu oJánošíkovi poukazovaním na rozpory medzi jeho zámermi ačinmi, vysúvaním erotickej motivácie konania nad pomoc ľudu apod. možno vnímať ako relatívne zábavnú recesiu, vmotivovaní konania ľudových postáv ziskuchtivosťou abezcharakternosťou avopakujúcich sa scénach alkoholizmu už zaznieva tvrdý bas punkovo naturalistického sarkazmu. Jeden inflagrantný výjav ajedna narážka zo sexuálneho života Jánošíka (propagačne vypichnutého na zadnej väzbe) zostali vtóne cudnej lascívnosti. Summa summarum celé úsilie oväčšiu „pravdivosť“ vybíja hlavne videologickom ob/zv/racaní pólov hodnotenia...
Aj rozpracovanie naznačeného ideového zámeru v epizódach zostáva vzajatí jednorozmernosti, pretože vyše polovica znich je len ilustráciou jeho jednotlivých položiek. Ztohto stereotypu sa vynímajú len tri. Epizóda ozvyšovaní výnosov zemiakov, v ktorej sa opačný efekt zámeru rozohráva nonsensovo absurdne, aepicky čisto podaná epizóda o„polepšení sa“ a „vyliečení“ Hrajnohu (nezdeformovaná antikomunizmom za každú cenu). Za zlatý klinec však možno považovať skutočne vtipnú persifláž konvenčnej scény Jánošíkovho zlapania vzáverečnej časti. Nielenže je mimoriadne originálna aprekvapivá, ale navyše spostmoderným kontrafalšom ruší konfabuláciu sebaobetavého martýrstva azároveň ju nahrádza „reálnejšou“ nesmrteľnosťou votvorenom príbehu (čo kresliar zdôraznil ironickým prechodom od farebných obrázkov kčistej perokresbe!). Vďaka tomu trochu už vari aj donquijotský zápas sveternými mlynmi komunistickej ideológie tak aspoň nakoniec získal skutočný postmoderný vzlet ašarm.
Keďže vminitextoch sa toho veľa načítať nedalo, učil som sa teda – intertextuálne – pozerať na obrázky. Avyplatilo sa, pretože Giertliho invencia sa naozaj zabávala. Napríklad pri tom, ako konvenčný výzor Jánošíka slobodne prizdobovala prvkami súčasnej módy (pankáčske vybíjané zápästnice, trojdňový zárast, tetovanie či podnikateľská pečiatka). Ale aj keď síce skrytejšie, ale badateľne vpisuje doň aj náznaky hermafroditizmu (vnútorná strana väzby apredsádka, spanie vženskej nočnej košeli, sponky vtvare srdiečok), či keď Aničku štylizuje do podoby lúčničiarky ajej stretnutia smilým ako folklórne tanečné výjavy atď. Aj keď komiks stojí na identifikácii postáv prostredníctvom stálych príznakov, Giertliho kresby sú dôkazom toho, že uniká zpohodlia stereotypu. Ľahko sa o tom presvedčíme, ak si porovnáme vstupný portrét družiny k1. kapitole s jeho verziou na nasledujúcej strane. Na druhom obrázku sú postavy nielen inak rozmiestnené, ale aj inak štylizované. Bez zmien (okrem uhla pohľadu) sa zdá byť len prečnievajúca postava, no na druhom obrázku je zvýraznená podobnosť salešovskými Psohlavcami. Zbojník sgoralským klobúčikom vdruhej verzii výzorom aj skríženými mečmi za chrbtom nás odkazuje kjaponským samurajom, muž sfarebnou náprsenkou vďaka luku kRobinovi Hoodovi, Hrajnoha sbudzogáňom na pleci asholou hlavou kpraľuďom, škeriace sa postavy k deťom atď. Vďaka týmto medziobrazovým odkazom svoje rozbíjanie romantickej predstavy družiny „ako by ich mala jedna mater“ zbavil ideologickej jednostrannosti adodal mu ozajstnú postmodernú hravosť avýznamovú rozbiehavosť. Atento posun je vzápätí podčiarknutý ďalšou zmenou kódu, ktorou je imitácia insitne idealizujúcej ľudovej výšivky. Atak ďalej. Tento zážitok zhojnosti, presahovania akontaminácie významov ešte násobí kresliarova vynaliezavá práca svýrazovými možnosťami pásov azáberov.
Teda ak sa človek nedá odradiť stereotypnosťou textu a logickými chybami vpríbehu (aká to cesta vedie do Kežmarku cez Vrátnu?; ako mohol mať Révay ženu aj snúbenicu?; ako Anička odhadla dĺžku údu, keď so svojím milým obcovala len operetne???) azastaviť vytešovaním sa ztoho, ako to tí „hejslováci“ zasa dostali, môže sa vtomto „knihorele“ naozaj do sýtosti – intertextuálne – vynadívať.
P.S.
Neviem, či som už nie prežratý bacilmi „intertextuálnej anticipácie“, ale tak sa mi vidí, že na vstupnom skupinovom portréte družiny Giertli dal Jánošíkovi parsún Taragela aDetvancovi svoj (viď fotografie na zadnej väzbe). Ak je tak, potom by to bol naozaj potmehúdsky vtipný výraz ich „zbojníctva“ a sebairónie...
P.S., P.S.!
...a ak je otázka na zadnej strane obálky: Koľko parochní mal Gróf Révay? myslená ako čitateľský kvíz, odpovedám: – Neviem! Ale ak sa myslelo, koľko mu dožičil maliar, tak do každej kapitoly inú – teda deväť!
Viliam Marčok
