ղľáԾ
Krásne dobrodružstvo
Sergej Jesenin: Neodovzdaná lýra
Bratislava, Columbus 2005
Sergej Jesenin: ܱá
Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2005
Preložil Ľubomír Feldek
Jeseninove verše môžeme čítať na viacero spôsobov: samozrejme, ako vynikajúcu poéziu, ako hold rodnej krajine, krotkosti jej dediny izvodom jej mesta apredovšetkým ako jeho citlivý iclivý intímny denník, do ktorého si zaznamenával svoje nočné mory idenné radosti, opojenia izrady.
Jesenina na Slovensku brali do rúk prekladatelia, ktorí mali buď blízko kspevnému, zľahka plávajúcemu veršu (Jesenský, 1936, Feldek, 2005), alebo typ shlbokou asymbolisticky zarámovanou obraznosťou ako Ján Šimonovič, 1979. (V roku 1995 ešte vyšiel útly preklad Jesenina zpera Milana Rúfusa, obsahoval poému Anna Sneginová abásne zPerzských motívov.) Všetky tieto preklady majú vo vývoji slovenského básnického prekladu, ako aj – ato najmä – vpribližovaní poézie Sergeja Jesenina svoje miesto, hoci práve posledný znich, Feldekov preklad vknihe Neodovzdaná lýra, pretlmočil tohto ruského básnika aj na najväčšej ploche (cca 2000 veršov), aj prierezovo celým dielom, takže sú vňom zastúpené všetky etapy Jeseninovej poézie. Feldek, sám predovšetkým mestský básnik, sobdivuhodnou bravúrou vykreslil všetky farby asvetlá typickej ruskej dediny, do ktorej sa básnik sistým nadhľadom ačasto so sebaironickým postojom vracal. Tmavá dedina sprísnym pohľadom ikon ho neprestala sprevádzať avždy znova akoby sa pristihoval pri synovskej oddanosti a nehe, ktorú vňom vzbudzuje („Kašlal som ja na tie ikony, / fičúr, čo mal radšej hurhaj besný - / azrazu sa zmôžem na tóny najnežnejších, najkrotkejších piesní“; Prostá si ty, prostá rovnako, s. 54).
Jeseninov básnický pohľad sa nikdy nevzdal radosti zčistej reality, ktorá ho obklopovala vdetstve aakoby navždy naplnila nostalgickými túžbami; zapisuje ich horúčkovito ivášnivo, sklamane iutýrane, vracia sa knim, oživuje ich isprítomňuje, vyzýva iných iseba („Uži si, môj život, ešte činov!“; Ach, vy sane! Ach, vy kone, kone!, s. 92). Jeho mestské verše sú na druhej strane plné akoby večného vytriezvievania, dávnej porážky, pesimizmu, túžby nebyť, keď skladá akúsi bilanciu svojho prehýreného, strateného života („Vyhasli už dávno moje oči / pri flirtoch akartách, pri víne“; Ó, úbohý autor! Nevedno, či, s. 99). Jeho pocit sklamania azhnusenia vrcholí vpoéme Čierny človek, kde isneh je čistý, „akoby ho bielil satan“, všetko je preniknuté nihilizmom aosudnou predtuchou.
Obe jeseninovské knihy, no najmä veľký výber Neodovzdaná lýra, sú opäť Feldekovým majstrovským prekladateľským dielom, poézia ruského básnika vnich nerušene plynie, spieva iskučí, hrá sa iláme, ako to určil autor. (Malý výber ܱá umožňuje aj porovnať preklad soriginálom adokazuje, že Feldek si nikde svoju úlohu nezjednodušoval, nezľahčoval aJesenina prebásňoval nielen spomocou materiálov rusistu Milana Tokára, ale najmä sobrovským nasadením achuťou.) Kniha Neodovzdaná lýra obsahuje aj poznámky kjednotlivým básňam adoslov; konzervatívneho čitateľa akiste trochu ruší, že básne sú zaradené za sebou, akoby sa im nedostávalo dosť vzduchu, no pri čítaní tento dojem zmizne. Feldekov preklad duchovne rozširuje svoje územie, atak sa včitateľovi rozoznie, že si vytvorí dosť adosť priestoru na prijímanie, odozvu, rezonanciu.
Viera Prokešová
