ղľáԾ
Intelekt a intimita umenia
Etela Farkašová: Uvidieť hudbu ainé eseje
Bratislava, Vydavateľstvo SSS 2003
Skúsená prozaička, literárna kritička aautorka početných filozofických štúdií sa už druhýkrát vydáva aj na pôdu eseje – prestížneho literárneho žánru, ktorý sa však vposlednom desaťročí zo slovenskej literatúry takmer úplne vytratil. Ak by sa napríklad Rudolf Chmel dnes rozhodol pripraviť výber zo súčasnej slovenskej eseje – ako to urobil v 80. rokoch vknihe Myšlienka atvar – namiesto rozsiahleho kompendia by ztoho bola len veľmi útla knižočka. Ahoci iChmel vúvode ksvojmu výberu musel konštatovať, že „ako všeličo iné, aj esej sa unás, mierne povedané, trocha oneskorila“, tak dnes už možno vsúvislosti stýmto žánrom hovoriť oporiadnom zaostávaní.
Ale aby som priveľmi neodbočoval od Farkašovej esejí – hoci aj ona sama si „pôvab odbočenia“, jedného zcharakteristických znakov dobrej eseje, dostatočne vychutnala vsvojej knižke. Prvá zbierka esejí zroku 1998 Etudy obolesti ainé eseje bola tematicky imyšlienkovo blízka jej prozaickej tvorbe, kde práve bolesť anezmyselné ľudské utrpenie tvorilo ťažisko mnohých príbehov. Vnovej knihe sú tematické ťažiská dve: vtitule avizovaná hudba afenomén písania. Dopĺňa ich esej O „vedľajších“ postavách vliteratúre – napriek svojmu útlemu rozsahu môže profesionálnych literátov najviac inšpirovať: je opostavách či postavičkách literárneho diela, ktoré akoby tvorili len príbehové pozadie hlavných postáv, ocitli sa vňom len ako „dôsledok úsilia vytvárať pre hlavné postavy vhodné „sociálne okolie“, istý typ jeho zaľudnenosti“, ale, ako ďalej konštatuje autorka, „stačí len zmeniť uhol pohľadu, zmeniť kritérium hodnotenia“ a zistíme, že „nie sú ani podružné, ani malé anevýznamné“. Farkašová vsnahe po „literárnej spravodlivosti“ hovorí otom, že často vedľajšie postavy predstavujú zárodočnú podobu budúcej hlavnej postavy vniektorom zďalších autorových textov (zo svetovej literatúry príkladom môže byť Balzacov románový cyklus, unás Majstri od Šikulu – ale to je môj doplnok kFarkašovej textu). Autorka vsúvislosti svedľajšou postavou upozorňuje na jej dôležitú funkciu „zhodnocovania plurality videnia ahodnotenia“ príbehu, onú Bachtinom definovanú polyfóniu diela (ako to ukázal na Dostojevského románoch). Rovnako, aje to len podnet vpokračovaní tejto témy, by to bolo možné skúmať na dielach našej literatúry – lebo práve tá sa priam hemží rôznymi postavičkami „z okraja“, zo sociálneho aspoločenského pozadia, pričomsvojou živosťou, životnou autentickosťou často prevýšia hlavné postavy diela.
Veseji Uvidieť hudbu (povedalo dievčatko na záhradnej terase) vytvorila Farkašová jeden znajzaujímavejších textov slovenskej literatúry oinšpirujúcej sile hudby vumení ivľudskom živote. Zároveň patrí k najintímnejším (najosobnejším?) vyznaniam, pretože vňom hovorí ohudobných láskach (i láskach inšpirovaných hudbou), onezabudnuteľných nedeľných predpoludniach svojho detstva, keď sotcom pri starom rádioprijímači či gramofóne počúvali hudbu. Otec sa prevtelil do postavy dirigenta aaj ona, rovnako ako neskôr dievčatko na záhradnej terase, jeho prostredníctvom „uvidela hudbu“. Do intímneho okruhu eseje patrí aj posmrtne odhalené tajomstvo tvorivých hudobných ambícií starej matky, uchované vniekoľkých zvitkoch popísaného notového papiera. Esej prináša aj prehľad názorov mysliteľov – od Aristotela, cez Schopenhauera po Wittgensteina – aveľkých hudobníkov. Pre Beethovena je hudba „ako vyššie poznanie, ako najvyššia múdrosť alebo ešte oveľa výstižnejšie: ako zjavenie, ako niečo, čo nemôže dosiahnuť nijaká veda aani nijaká filozofia“. Pre filozofku Farkašovú iste nie veľmi povzbudivý názor. Ostatných tvorcov zasa nepoteší Schopenhauerovo tvrdenie, že „kým ostatné umenia hovoria otieňoch, hudba však opodstate“. Všetkým rovnako nám však hudba pomáha otvárať vnútorný svet ahľadať vlastné spôsoby jeho uchopenia.
Pre literátov je to slovo, potom prvá veta, „prvé znamenie, ohlasujúci sa signál, krôčik naznačujúci ďalší smer, impulz zaväzujúci všetky ostatné slová avety“. Takto sa začína Farkašovej pokus vesejach Predpriestory prvoslov aDvojrealita, dvojprítomnosť odefinovanie písania, ktoré pre ňu predstavuje zvláštnu, nezameniteľnú formu introspekcie. Eseje sú aj jej pokusom porozumieť vášni „prepisovať život do slov“, zároveň aj pochybnosti, či treba tak absolutizovať, tak trvať na „stvoriteľstve svetov zo slov aviet“. Po slovách avetách sú to potom postavy, ktoré sú naším výtvorom, ale rovnako možné je aj to, že „my sami sme výtvorom svojich postáv.“ Vtakýchto kruhoch vzájomného ovplyvňovania, vtextokruhoch, „v ktorých raz je pôvodcom autor, araz zasa postava“, hľadá autorka genézu tvorby literárneho textu.
Eseje Etely Farkašovej podnecujú kvlastným úvahám, vlastným interpretáciám. Sú výzvou pre náš intelekt – výzvou, akých je vsúčasnej slovenskej literatúre čoraz menej.
Anton Baláž
