ղľáԾ
Nanovo spasiť svet
Etela Farkašová: Záchrana sveta podľa G.
Bratislava, Slovenský spisovateľ 2002
Najnovšia kniha Etely Farkašovej je vyústením azároveň prelomom vjej doterajšej tvorbe. Vyústením zhľadiska doformovania originálneho rozprávačského štýlu aprelomom zhľadiska spôsobu, ako sa zmocňuje témy. Smotívmi vzťahu matky ku psychicky chorému dieťaťu Farkašová narábala vpróze Deň za dňom (1997), téma každodennosti spolužitia matky sdcérou dominovala v knihe Po dlhom mlčaní (2001). Vtejto najnovšej próze sa oba motívy skĺbili do jedného avýsledkom je autorkina „pitva“ myšlienkových pochodov aživotných situácií psychicky chorej dcéry na pozadí jej spolužitia smatkou. VZáchrane sveta podľa G. tieto témy konvergujú, prepájajú sa smotívmi, ktoré poznáme zFarkašovej zbierky poviedok Hodina zapadajúceho slnka (1998), či už ide o motív záhrady alebo nemocničného prostredia, aby sa akosi nanovo usúvzťažnili do kompozične zatiaľ najlepšie prepracovanej Farkašovej novely, opätovne viacvrstvovej a mnohovýznamovej.
G. je psychicky chorá. Rozprávanie oosobe, ktorá nie je schopná zapojiť sa do normálneho života spoločnosti, ba navyše, ktorá sa domnieva, že ho môže zmeniť, ato prostredníctvom svojej mravenčej upratovacej mánie, je dokumentom neschopnosti riešiť životné problémy atento nedostatok kompenzovať manickou činnosťou.
Nespokojnosť so svetom a jeho fungovaním dnes však prestáva byť príznakom choroby a stáva sa skôr všeobecným trendom vuvažovaní. Všetci si uvedomujeme riziká, akými sú zbrojenie, ekologické katastrofy, sociálna nerovnosť, no každý na ne reagujeme odlišne. Kde vytýčiť hranicu toho, čo sme ešte ochotní akceptovať ako „normálne“? Ak je svet chorý, tak ako nás otom, okrem iného, presviedčajú médiá, potom bez ujmy nie je nikto znás...
Dojem celistvosti, vyváženosti textu kompenzuje to, očom samotný text je: o pocitoch zmeny chápanej ako príčine zmätku, chaosu, neusporiadanosti, necelistvosti sveta; „...ak budeme ľahostajní kmalým veciam, nikdy nedáme svet do poriadku“ (s. 6) – zamýšľa sa hlavná hrdinka, keď zistí, že lyžička na stole nie je vtakej polohe, ako by sa podľa nej mala nachádzať. Vôbec všetky svoje „veľké“ myšlienky G. objaví na základe celkom prízemných situácií. Onutnosti obety anevyhnutnosti vykúpenia uvažuje vsúvislosti sopravou elektrického vedenia vbyte. Moment vykúpenia vnucuje ideu pohrávať sa stýmto pojmom podobne ako to hlavná hrdinka urobila už skôr spojmom celistvosti. Strach tomu však predbežne zabráni atento moment Farkašová naplno rozvinie až vo finále svojej inak pokojne rytmizovanej slovnej melódie. Farkašovej novela dýcha aumožňuje nadýchnuť sa aj čitateľovi – ťažoba úvah ochorom svete je uvoľňovaná, vyprcháva vpasážach venovaných rozprávaniu o bežnom, do najmenších podrobností naplánovanom, živote hlavnej postavy. Veď podstatou života je: „naprávať, opravovať, usporiadať realitu, korigovať ju, vnášať do nej poriadok arovnováhu“ (s. 39). Vo všeobecnej rovine hlavná hrdinka vystihuje to, čo robíme sami – usilujeme sa zasahovať do skutočnosti za účelom riešiť problémy. To však hlavná hrdinka kvôli svojmu psychickému postihnutiu nedokáže a hľadá len zástupné pseudoriešenia.
Vykupiteľstvo G. motivované „znovuustanovením poriadku“ vkozmickom rozsahu ako reakcia chorej na chorý svet nepredkladá žiadne osobitné riešenie. Záver, ktorý sa môže zdať prisilný, je vskutočnosti silný svojou pointou, ktorá necháva otriasť dôveru vhistorický zmysel ľudstva avypestovanú tradíciu vlastného dejinného príbehu.
Ide oknižku psychologizujúcu, ironickú či recesistickú? Alebo je to literárna výpoveď filozofky, ktorou je Farkašová vo svojej profesii? Napokon aj vminulosti filozofi využívali masku bláznov, aby mohli povedať svetu, čo si oňom skutočne myslia.
Antónia Furjelová
