ղľáԾ
Bratislava, Veda 2011
Historik Matej Medvecký (1977) už vmonografii Spravodajské esoslovenského štátu: kauza Imrich Sucký (ÚPN 2007) vychádzal zrozsiahleho archívneho výskumu, abybez predchádzajúcich ideologických apolitických skreslení objasnil vznik Ústredne Štátnej bezpečnosti (ÚŠB), jejfunkciu politickej polície vojnovej Slovenskej republiky, jejorganizačnú štruktúru, kontakty či mieru podriadenosti nemeckému gestapu. Prostredníctvom osudov „spravodajského esa“ I. Suckého priblížil ajpersonálne pomery v ÚŠB. V ďalšom výskume sazaoberal činnosťou politickej polície u nás poskončení druhej svetovej vojny – Štátnej bezpečnosti, ktorá sa pofebruári 1948 stala jednou znajdôležitejších opôr komunistického režimu v Československu. Sústredil salen najej konštituovanie a pôsobenie naSlovensku vrokoch 1945 – 1948, v čase, keď sakomunisti ešte museli deliť omoc sdemokratickými silami. Výsledky tohto výskumu zhrnul vmonografii Za červené Slovensko. Rozčlenil ju dotroch častí – vprvej sazameriava navznik, organizačnú štruktúru a vnútorné pomery bezpečnostných zložiek naSlovensku vrokoch 1945 – 1948, vdruhej na prácu sagentúrnou sieťou (už vtom čase saspolupracovníci Štátnej bezpečnosti delili naagentov a dôverníkov) atretiu kapitolu venuje boju proti ilegálnym skupinám, ktoré vtom čase naSlovensku pôsobili alebo ich Štátna bezpečnosť sama vykonštruovala.
Objavnosť Medveckého monografie spočíva predovšetkým vtom, akosleduje organizačné apersonálne formovanie bezpečnostného odboru Povereníctva vnútra, odčleňovanie politického spravodajstva zkompetencií Hlavného veliteľstva Národnej bezpečnosti arozširovanie štátnobezpečnostného odboru: vmarci 1947 už mal 427 zamestnancov, znich 145 pracovalo vregionálnych pobočkách aOblastných bezpečnostných referátoch. Zatiaľ čo vprvom období mali prevahu pracovníci s právnickým vzdelaním, príp. kvalifikovaní žandárski aspravodajskí dôstojníci, k akým patril plk. R. Viktorín applk. V. Sedmík, neskôr saodbor „revolucionizoval“, prevládali bývalí partizáni, medzi nimi napr. známy partizánsky veliteľ F. Hagara či jeho politický komisár F. Mišeje. Prikonštituovaní odboru bolprednostom preveci vojenské V. Šalgovič.
Na základe rozsiahleho archívneho výskumu voviacerých slovenských archívov iArchívu bezpečnostných zložiek Českej republiky autor priblížil aj početné „ľudské profily“ ľudí, zktorých viacerí sa pokomunistom prevrate stali oporami inštitúcie.
