ղľáԾ
Sondy do dna duší
Ľudovít Šrámek: Poviedky, Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2009
Poviedky debutujúceho čerstvého šesťdesiatnika Ľudovíta Šrámka vútlej väzbe sprebalom pretepleného žánrového obrázka vidieckej scenérie odchádzajúcej jesene sú pozoruhodné hneď zviacerých dôvodov. Väčšina znich bola napísaná vpriebehu posledných troch rokov, ale tri znich ešte niekedy koncom rokov sedemdesiatych. Vprincípoch osobitej poetiky však takmer necítiť tento časový odstup celej tretiny storočia. Čo je však vjednotlivých textoch očividné, to je pečať autorskej skúsenosti, istý empirický posun, ktorý je vpríbehoch nenápadne zakódovaný. Na jednej strane čerpá zbohatej skúsenosti výskumníka, lebo Ľudovít Šrámek sa takmer 40 rokov venuje výskumu verejnej mienky, posledné dve desaťročia najmä výskumu vzťahu slovenskej populácie kmédiám, kultúre či ku konkrétnym druhom umenia, predovšetkým kliteratúre. Na druhej strane sú to však iseriózne literárne skúsenosti vášnivého čitateľa slovenskej klasiky, moderny, ale aj českej ainej zahraničnej literatúry smimoriadnym záujmom aj otzv. sovietsku „trezorovú“ literatúru. Tieto profesijné dispozície sa museli zákonite prejaviť vpublikovaných 12 poviedkach, ktoré potom pôsobia do istej miery aj ako citlivé sociologické sondy, ale prinášajú aj prostú smutnú, veselú či vzrušujúcu a overenú správu z nášhokaždodenného života.
Autor nám ponúka príbehy, ktoré nechcú šokovať. Je skutočne obdivuhodné, ako na svojich skromných sto stranách dokáže vyložiť nielen svoje skúsenosti, zážitky, bolesti, ba traumy, ale ilásku, liek na všetky jej neduhy, ako dokáže projektovať, analyzovať, ba až vizionársky prognózovať, či jednoducho húževnato koncipovať nedokončené odpovede na tisícročia kladené otázky: „kto sme?, kto nás potrebuje?, kto nám pomôže? ako to snami dopadne? čo po nás ostane?...“
Debutujúci autor vydáva svoju knihu poviedok len vďaka svojej vnútornej potrebe, ktorá rezignuje na reklamu anapokon veď literárna výpoveď, či už vzmysle subjektívnej potreby, alebo vrámci objektívneho posolstva si napokon sama nájde svoju cestu kčitateľovi. Vkaždom prípade treba Poviedky Ľudovíta Šrámka privítať spocitom skromného posolstva literatúre aspoločnosti, pretože vďaka za každú literatúru, ktorá nás prenasleduje, zobrazuje, fotografuje, zhodnocuje itrestá, ale predovšetkým sa usiluje pustiť nám žilou, liečiť naše chronické inovodobé choroby. Na druhej strane však neviaznu vosídlach nemilosrdného kritického realizmu. Hoci jeho sociálny osteň zacítime vpäte tak, že občas zabolí, až nám stisne srdce a bolesť prenikne hlboko na dno duše, jeho projekcia nie je čiernobielo dvojrozmerná. Popri prvom pláne reálneho života adruhom pláne jeho kritického zobrazovania uzatvára stavbu poviedok tretí rozmer autorského nadhľadu vpodobne výkladu snov, tajomných predstáv, Božieho riadenia či úniku do azylu vlastného transcendentna. Akoby sme čítali tieto poviedky s3D okuliarmi avideli jeho výpoveď o reálnom živote ozvláštňujúco plasticky, čo nám umožňuje, že spoznáme vŠrámkových hrdinoch samých seba, alebo aspoň známych znášho okolia. Ak neveríte, skúste si ich prečítať!
Anton Malina
