��������

Pavol Fűkő (1939) vyštudoval husľový odbor VŠMU, no zdravotné problémy mu znemožnili stať sa husľovým umelcom. Hudbe však zostal navždy verný, najskôr ako hudobný televízny redaktor a neskôr, po absolvovaní réžie na VŠMU, sa uplatnil ako režisér televíznych záznamov klasickej hudby.

Presadil sa aj ako vynikajúci glosátor vlastných zážitkov, zaujímavých príbehov i životných postojov. Potvrdil to už dvoma knižkami Objektívom spomienok a Objektívom času. Aj v novom titule Objektívom dotykov (Post Scriptum 2014), ktorý prezentoval 24. septembra na besede v bratislavskom Dome kultúry Ružinov, sa vracia k niektorým zážitkom, udalostiam či spomienkam a prezentuje ich z netradičného uhla pohľadu. Jeho literárna vizualizácia spomienok – ako zobrazovanie objektívom kamery – má príznačnú dimenziu „dotykov so životom“. Memoárový text Pavla Fűkőa nie je žánrovo ohraničený. V návratoch do detských čias či rokov štúdií cítime v jeho vetách zúčastneného rozprávača, takmer rozprávkara, ktorý približovaním rodného kraja, ale aj atmosféry študentského života pripomína skvelé diela slovenských klasikov.

Osobitnú časť predstavuje kapitola Dotyky s velikánmi hudby, kde Fűkő príťažlivo skicuje portréty géniov svetovej hudby (Mozart, Beethoven, Paganini, Chopin, Bach), a to nielen z pohľadu muzikologického, ale aj populárno-náučného. V ďalšej časti opisuje svoje tvorivé stretnutia s vtedajšími „celebritami“ hudobného sveta, no vo viacerých kapitolkách podáva aj osobné svedectvo o nedávnej dobe totalitného režimu a porovnáva ho so súčasnou demokraciou. Sugestívne sú i jeho úvahy o priateľstve, vlastenectve, kresťanských tradíciách či globalizácii, otázky pálčivo celospoločenské i privátne dôverné, ako napríklad dojímavé, no chlapsky úprimné vyznanie obdivu k žene – manželke a matke.