ղľáԾ
Preklad, ktorý je sviatkom našej kultúry
岵íٲ. Spev vznešeného
Bratislava, Petrus Publishers 2004
Preklad Alena Adámková
Po slovenskom vydaní ǰáԳ (vznikajúceho tak trochu aj pod tlakom aktuálnej spoločensko-politickej objednávky) sa naša kultúra obohatila o preklad ďalšieho významného náboženského textu – 岵íٲ. Je nielen základným pilierom hinduizmu, ale aj ďalších východných náboženstiev. Formálne je 岵íٲ neoddeliteľnou súčasťou šiestej knihy slávneho staroindického eposu Mahabhárata (Veľké rozprávanie oBharatovcoch). Keďže Mahabhárata sa skladá zviac ako 100 000 slôh, 岵íٲ so svojimi 700 slohami predstavuje iba čriepok vzáplave lyrických opisov č filozofických, právnych amorálnych výkladov, ktoré sú zasadené do rámcového príbehu obratovražednom boji spriaznených rodov Kuruovcov aPánduovcov. 岵íٲ predstavuje len jednu zpočetných epizód vkapitolách 25–42 šiestej knihy nazvanej íš貹 aje vlastne koncipovaná ako dlhý dialóg medzi jedným zhlavných hrdinov eposu, Pánduovcom Ardžunom ajeho kočšom Krišnom. Pritom Krišna nie je nikto iný ako stelesnenie boha Višnua, ktorý zostúpil na tento svet, aby sa osobne zúčastnil na rozhodujúcom boji na strane síl dobra, pravdy aspravodlivosti...
Hlavnou témou 岵íٲ je zjednotenie etického, duchovného anáboženského aspektu života. Božstvo sa snaží predniesť posolstvo celému ľudstvu, pretože oslovuje všetkých, vkaždom čase ana každom mieste. Úlohou 岵íٲ (na rozdiel od západných monoteistických náboženstiev) nie je vytvorenie akýchkoľvek dogiem alebo nejakej zavŕšenej teórie, naopak – je to syntetická harmonizácia viditeľne protikladných mienok prostredníctvom vyznačenia ich rovnakých alebo hlavných čŕt. Každý systém je oceňovaný vo svetle svojho centrálneho učenia aje zaradený tak, že sám prispieva kdokonalosti vytvoreného celku. 岵íٲ hlása len všeobecnú pravdu ahovorí onej neosobne. Preto nie je náhodné, že sa knej obracajú takmer všetky východné vierouky, aby vnej našli potvrdenie pre svoje postuláty.
Základnou otázkou laického čtateľa je zväčša pochybnosť, čo mu môže 岵íٲ ako neveriacemu ponúknuť. Odpoveď je: to isté, čo neveriacemu Biblia alebo ǰá: nevšedný literárny zážitok – samozrejme, za predpokladu, že je schopný zbaviť sa predsudkov. Ktakémuto zážitku nemožno dospieť bez prekročenia vyhraneného, doslovného chápania náboženských textov, bez uvedomenia si skutočnosti, že obsahujú zásadne obrazné vyjadrenia myšlienok. Alegorický charakter svätých kníh zdôvodňoval taliansky filozof Giambattista Vico. Tvrdil, že dávny človek žil vo svete imaginácie, teda nedeliteľnej celistvosti. Ľudská reč bola pôvodne poetická. Poéziu považoval za prvotnú aktivitu ľudskej mysle. Skôr, ako človek dospel do štádia formulácie univerzálnych pojmov, vytváral si predstavy, skôr ako začal artikulovať, spieval, skôr ako hovoril vpróze, rozprával vo veršoch, skôr ako vymyslel technické termíny, používal metafory. Poetické vyjadrenie náboženstva bolo skutočne najdokonalejšou možnosťou sformulovania jeho nedeliteľného celistvého posolstva. Vtomto smere patrí Biblia, ǰá č 岵íٲ do sveta mýtov. Mýtus je symbolickým vyjadrením skutočnosti prostredníctvom ľudskej fantázie. Vdanom období išlo onajväčšie možné priblíženie sa kpravde. Poézia ako jazyk symbolizmu leží najbližšie ku skutočnosti atvorcovia náboženských textov ju použili svedomím, že pravdu možno spoznať iba intuíciou, ktorá leží mimo akéhokoľvek jazyka.
Zážitok zčítania 岵íٲ umocňuje vynikajúci preklad Aleny Adámkovej, ktorý nielenže citlivo skĺbil hodnovernosť originálu spoetickou ľahkosťou slovenčny, ale vyniká aj vporovnaní soštyri roky starším českým prekladom.
Eduard Chmelár
