ղľáԾ
Ladislav Chudík-Ján Štrasser: Žijem nadstavený čas
Vďalšom titule zo série rozhovorov publicistu aspisovateľa Jána Štrassera je jeho partnerom legenda slovenského herectva, nezabudnuteľný televízny doktor Sova, ale predovšetkým výborný herec amimoriadny človek Ladislav Chudík, ktorý sa vtomto roku dožíva okrúhleho jubilea. Rodák zHronca, ku ktorému sa shrdosťou hlási, spozoruhodnou úprimnosťou odpovedá na každú aj tú najháklivejšiu otázku, priznáva sa kpochybnostiam, ktoré ho sprevádzajú celým životom.
Trinásť rokov ste si písali sJaroslavom Seifertom, výber zvašej korešpondencie vyšiel po páde komunizmu v knižke Tichý dvojhlas. Môžeme hovoriť opriateľstve medzi českým básnikom aslovenským hercom?
Rozhodne.
Ako sa začalo?
Koncom septembra roku 1971 som si vdenníku Rudé právo prečítal, že národný umelec Jaroslav Seifert sa dožil sedemdesiatich rokov. Nebol to však nejaký samostatný článok k jubileu, iba správička vstĺpci denných zvestí, noticka na dva riadky. Veľmi sa ma to vtedy dotklo, ba až urazilo, že môjho milovaného básnika takto ponížili.
Ponížili ho presne vduchu vtedajšieho režimu. Vtom čase už naplno mleli normalizačné mlyny aSeifert, predseda Československého zväzu spisovateľov v rokoch 1968 – 1970, bol jeden zprvých na rane.
No skrátka bol som naštvaný, držalo ma to a onejaký čas som sa rozhodol, že mu napíšem list. Povedal som si: „Keď chceš byť vďačný, musíš sa vedieť poďakovať...“ To je moje životné krédo. Desiateho januára 1973 som mu napísal:
„...som už dávno presvedčený, že človek je povinný nemlčať odobrom, je povinný povedať ďakujem, nesmie utopiť vostychu anerozhodnosti čistú pohnútku pre vďaku. Vám, vážený amilý Majstre, ďakujem za časť môjho života, prežiarenú vašou poéziou. To sú dni, týždne, roky, čo ma sprevádzate. Vaša poézia mi bola viac ako pomenovaním neujasneného, alebo cíteného bez schopnosti vyslovenia. Pociťujem kVašej poézii akúsi hĺbkovú zviazanosť, kde pod povrchom je spojenie cez spôsob videnia vecí, cez ich hierarchizáciu, cez pohľad filtrom vrúcnej, citlivej ľudskosti. Vyslovili ste za mňa viac ako som schopný sám. Asi ste to povedali takými slovami, ktoré iba nezhmotnene ležia kdesi vhĺbke vo mne, vnás, pod škrupinami, pod fasádami. Cez vašu poéziu som ďalej zašiel, viac dovidel, mnohé vsebe rozpoznal, mnohému sa otvoril. Iste adoslova, bol som vstyku sVašou poéziou lepším, múdrejším, citovejším, bohatším, citlivejším. Všetko som sa pokúšal vracať ako herec, recitátor. Úročil som Vaše vklady vo mne. Preto mám dobrý pocit, keď teraz píšem tieto slová vďaky aúprimného vyznania. Som iba jeden zo státisícov, ktorí milujeme vašu poéziu. Ak vám však píšem práve ja, tak iba preto, že pre mňa ste abudete aj niečím viac ako mojím Básnikom.“
Pekné, jemné. Ako ste sa dostali kSeifertovej poézii?
To sa musíme vrátiť poriadne dozadu, až do roku 1948, keď som bol na vojenčine vZnojme, kde sme mali základný výcvik. Tam som si na ktorejsi vychádzke kúpil Seifertovu útlu zbierku, volala sa... Dočerta aj spamäťou... „Už lehkou nohou prošel jsem kraj mnohý, / hůl na rameni, na kabátě květ, / aviděl kvésti jabloně ihlohy; / když mě však večer bolívaly nohy, / pod věnec chmelový jsem znaven sed.“
Vy sa ponosujete na pamäť? Nerúhajte sa. Tá zbierka sa volá Romance ovíne.
Presne. Snádhernými ilustráciami Antonína Strnadela. Tú knižočku som mal celý čas pri sebe aňou sa začal môj vzťah kJaroslavovi Seifertovi.
Čím vám bola jeho poézia?
Ak sa nenahneváte, odpoviem ešte jedným úryvkom ztoho prvého listu môjmu básnikovi.
Vaša poézia zohrala významnú úlohu (taktne vynechám obdobia milostných poblúznení, keď vaše slovo hojilo ipomáhalo, očarovávalo) priamo vmojom povolaní. Iba Vašim básňam, veršom, môžem ďakovať, že som sa naučil natoľko po česky, že mi režisér Vávra zveril úlohu Bagára vo filme Nástup podľa románu Václav Řezáča. Desiatky hodín som si recitovával Vaše verše, čítal nahlas. Možno to vari aj tak povedať, že nebyť môjho vzťahu kVám, kVašej poézii už roky predtým, nikdy by som nebol zvládol jazyk, výslovnosť. Ahoci viem, že pre citlivé ucho vmojom prejave, vmojej češtine zaznie mnohé nie dosť precízne, kultivované ačisté, predsa len asi som aj objektívne v ´norme´, keď mi režisér Schmidt vLuku kráľovnej Doroty ponecháva aj vančurovskú češtinu vmojej interpretácii. Atak hrávam včeských filmoch vďaka Vám, Vaše poézii.“
Áno, vaša dobrá čeština je príslovečná. Ale Marián Labuda vnašej spoločnej knihe Herec je vždy na očiach tvrdí, že aj on má dobrú češtinu aže dostal za ňu aj kompliment od noblesného českého herca Svätopluka Beneša, ktorý mu raz povedal: „Pane Labudo, vy máte lepší češtinu než Laco Chudík, ale před ním ani muk!“ Neurazilo vás to, keď ste sa to dočítali?
Už som vám predsa povedal, že Labudu pokladám za najlepšieho herca mladšej generácie...
Má šesťdesiatpäť rokov.
Keď mi už skáčete do reči, aspoň mi nekazte pointu. Labudu pokladám za najlepšieho herca mladšej generácie, lebo odo mňa sú mladší všetci. Takže po prvé, na môjho priateľa Mariána sa ja nikdy nemôžem uraziť, apo druhé, on má naozaj lepšiu češtinu ako ja.
Poďme od Labudu späť kSeifertovi.
Samozrejme, Seiferta nemám rád len preto, že ma naučil po česky. Priťahovala ma na ňom napríklad úžasná hudobnosť jeho poézie. Len počúvajte:
Až jednou bíle prokvete ti vlas
- jen odpusť, prosím, negalantní zmínku,
čas bídák je a ukrutník je čas,
až budeš státi jednou na stupínku
a dětem veršík číst, jejž napsal snad
autor již mrtvý - kdysi jsi ho znala
a chtěla jsi jej trochu milovat,
či jsi ho přec jen trochu milovala? –
vzpomeň si na mně! Já kdys zatoužil
tak se ti vepsat do tvých něžných skrání,
tak hluboko, tak vroucně, ze všech sil,
že hledám marně slovo přirovnání.
Tak hluboko, by vrásku do čela
ryla ti vzpomínka, jež v vzpomínkách se tratí,
abys v té chvíli slzu setřela
a knížka z rukou steskem vypadla ti.
Citáty zlistov sú odpísané zknižky Tichý dvojhlas, ale túto báseň, rovnako ako úryvok zRomance ovíne, som zapísal podľa vašej recitácie. Aopäť je vaša pamäť presná.
Českú poéziu mám uloženú nielen hlboko vsrdci, ale aj vhlave. Dôverný vzťah knej mi pomáhal utvárať aj môj priateľ Milan Rúfus. Možno aj preto tak milujem Halasa, Holana, Skácela... Seiferta Rúfus spomínal menej, ale... Opatrujem jeho posledný list, ktorý mi poslal vjanuári 2008, keď som sa mu ja vo svojom liste vysťažoval, ako sa mi ťažko žije po mojej poslednej operácii. Píše mi vňom: „Staroba je daň zpridanej hodnoty Bytia. Ale Bytie je dar. Preto ho takto prosil Jaroslav Seifert: ´Časnosti světská, dej mi podíl. / Třeba inespravedlivý. / Nešťastný, kdo se nenarodil. / Šťastný, kdo hryže do skývy.´“
Nevypustili ste Jaroslava Seiferta po roku 1968 zo svojho recitačného repertoáru?
Tak teraz by som sa mohol aj uraziť. Nikdy som ho zo svojho repertoáru nevypustil ajeho poézia tvorila aj podstatnú časť môjho recitálu Rosa zhviezd, ktorý som uviedol vpražskom kultovom divadielku poézie Viola vroku 1982.
Ako ste sa dostali do Violy?
Pri zrode toho projektu stála moja žena Alena. Príležitostne povedala vtedajšiemu šéfovi Violy Vladimírovi Justlovi, že mám vrepertoári veľa českých básnikov vrátane Jaroslava Seiferta. Tak vznikol môj program, vktorom som osemdesiat minút recitoval verše Slovákov Kostru aVálka aČechov Seiferta aNezvala. Urobil som sním asi štyridsať repríz, dokonca som mal svoje verné publikum. Mamička speváka Karla Zicha, toho, čo sa utopil vmori pri potápaní, sa mi raz priznala: „Pane Chudíku, já sem vás viděla pětkrát, tak se mně to líbilo...“
Recitál, v ktorom vroku 1982 vjeden aten istý večer recitujete básne českého disidenta asignatára Charty 77 Seiferta aslovenského ministra kultúry ačlena predsedníctva ÚV KSS Válka – to je priam surrealistický obrázok. Vtých rokoch nejeden človek radšej prešiel na druhú stranu ulice, aby sa nemusel pozdraviť so svojím známym, čo bol vnemilosti režimu, avy ste si vnajtuhších rokoch normalizácie písali sjedným znajprestížnejších českých protisocialistických živlov averejne ste recitovali jeho básne. Klobúk dolu. Nebáli ste sa?
Nerozmýšľal som otom, či sa mám báť.
Nikto vám nenaznačil, aby ste si so Seifertom dali pokoj?
Nie. Aj keď som tušil, že tie listy okrem našich očí čítajú aj oči ľudí zo štátnej bezpečnosti.
Vsedemdesiatych rokoch Seifert vydával zbierky vsamizdate – Morový sloup, Býti básnikem. Dostali sa kvám?
Nie, Seifertove samizdatové vydania som nemal. Spomenuli ste Chartu 77. Cítim, že sa ma na ňu chcete opýtať. Keď sme vroku 1977 nakrúcali Nemocnicu na okraji mesta, pri nakrúcaní sa nikdy neviedli reči opolitike, aspoň nie predo mnou. Nepoznal som politické postoje ľudí, sktorými som pracoval. Nikto sa so mnou nerozprával oCharte 77, nikto mi ju nedal prečítať. Asám som sa oňu nezaujímal, mal som čo robiť, aby som zvládol to bremeno, ktoré sa volalo doktor Sova.
Neviaže sa so Seifertom aj váš malér so známou televíznou reláciou Kreslo pre hosťa?
Kreslo pre hosťa bola slávna relácia najmä vďaka tomu, že ju moderoval Vladimír Menšík. Ja som bol hosťom vjeho kresle vlete roku 1982, Menšík na poslednú chvíľu dobehol znemocnice, ani sme si veľmi nestihli povedať, očom sa budeme zhovárať. No apotom bolo ticho, relácia sa nevysielala päť mesiacov. Hovoril som si, že to preto, lebo vnej rozprávam oSeifertovi. Zničoho nič moje Kreslo pustili vtelevízii na Vianoce. Videlo to oveľa viac ľudí, ako keby to bolo išlo inokedy. Aja som si užil úžasnú slávu medzi kolegami hercami, takú som nezažil hádam ani po nejakej dobre zahranej postave. Všetkým sa to až prekvapujúco páčilo.
Avčom bol ten malér?
Začal sa tým, že moje Kreslo zakázali reprízovať. Vedel som, že je zle. Začiatkom februára 1983 si ma minister kultúry Miroslav Válek zavolal na koberec. Veľmi odmerane mi povedal, že ho súdruhovia poverili, aby mi oznámil, čo som spáchal. Po prvé: Chudík spomínal, že hneď po maturite nastúpil do Národného divadla apovedal, že „vtedy sa to dalo“, zčoho súdruhom vyšlo, že chválil Slovenský štát. Po druhé: Chudík recitoval Seifertovu báseň ahovoril oňom ako osvojom básnikovi, s ktorým si píše, hlási sa knemu, recituje jeho básne vo Viole. Po tretie: Chudík nepochválil vrelácii súčasné socialistické zriadenie. Zrátané apodčiarknuté: Chudík sa dopustil troch smrteľných hriechov.
Čím ste sa obhajovali?
Vysvetlil som mu, že som hovoril len pravdu osvojom živote. KSeifertovi som nič nedodával, áno, recitujem ho. Apokiaľ ide omôj vzťah ksocializmu, akosi na to vdebate sMenšíkom nedošlo. Válek bol spočiatku prísny, no počas rozhovoru sa vňom postupne prebúdzal básnik ačlovek, ktorý mal ku mne vzťah ako krecitátorovi svojich veršov. Celý ten malér akosi vyprchal dostratena.
Okrem Rosy zhviezd ste mali ešte jeden básnický recitál, nie?
Áno, volal sa Stretnutie/Setkání. Spolu so mnou účinkovali dvaja pedagógovia brnenskej Janáčkovej akadémie múzických umení – huslista Bohumil Smejkal aklavirista Vladimír Hollý, slovenský mladík zLiptovského Mikuláša. Stýmto česko-slovenským programom sme urobili vyše stoštyridsaťpäť repríz, no ztoho na Slovensku len šesť.
To vážne?
Raz sme mali účinkovať vMartine. Veľmi som sa potešil: starobylý Martin, kolíska slovenskej kultúry, sídlo Matice slovenskej! Apotom sa vykľulo šidlo zvreca: do Martina nás pozval Český spolok!
Prečo vlastne recitujete? Lebo ste herec?
To až na druhom mieste. Na prvom preto, lebo vbásnikových veršoch ožíva aj môj osobný príbeh, ktorý sa usilujem sprostredkovať poslucháčovi. Ja nerecitujem, ja sa prihováram. Aveľmi ma mrzí, že vdnešných časoch poézii zvoní umieračik.
