ղľáԾ
Andrej Štiavnický pôsobil ako redaktor vrádiu Slobodná Európa, Slovenskom rozhlase, dnes je publicistom aspisovateľom. Čitatelia ho poznajú ako autora kníh Milovať bez lásky asexu (1996), Európa na križovatke dejín aživota (1998), Vpodzemí Čachtického hradu (2001) a druhej časti voľnej trilógie Alžbeta Bátoriová vo väzení ana slobode (2002). Aj autor historických adobrodružných kníh Jozef Nižnánsky bol novinárom ajeho román Čachtická pani sa stal vtých časoch doslova bestsellerom. Po roku 1989 sa nové vydanie tohto románu stretlo so záujmom ana tento záujem nadviazal Andrej Štiavnický prvou časťou trilógie Vpodzemí Čachtického hradu.
OBátoričke sa mi zatiaľ nesníva
Rozhovor s publicistom a spisovateľom Andrejom Štiavnickým
Andrej Štiavnický pôsobil ako redaktor vrádiu Slobodná Európa, Slovenskom rozhlase, dnes je publicistom aspisovateľom. Čitatelia ho poznajú ako autora kníh Milovať bez lásky asexu (1996), Európa na križovatke dejín aživota (1998), Vpodzemí Čachtického hradu (2001) a druhej časti voľnej trilógie Alžbeta Bátoriová vo väzení ana slobode (2002). Aj autor historických adobrodružných kníh Jozef Nižnánsky bol novinárom ajeho román Čachtická pani sa stal vtých časoch doslova bestsellerom. Po roku 1989 sa nové vydanie tohto románu stretlo so záujmom ana tento záujem nadviazal Andrej Štiavnický prvou časťou trilógie Vpodzemí Čachtického hradu.
* Slovenskí, maďarskí, rakúski, nemeckí adokonca ajanglickí historici a spisovatelia pátrajú po historických faktoch zo života Alžbety Bátoriovej, žijúcej v 16. – 17. storočí, apúšťajú sa do písania románov. Prečo vás zaujala táto téma?
Problematike sa venujem naozaj od detstva. Práve Nižnánskeho román Čachtická pani, ktorý som čítal ako dvanásťročný, vo mne vyvolal zvedavosť avážnejší záujem. Od svojich ôsmich rokov chodievam na Čachtický hrad, už 31 rokov ma tam stále niečo priťahuje. História Alžbety Bátoriovej je buď zastretá tajomstvom, alebo nesprávne interpretovaná. Zaujímalo ma, čo je na legende o Bátoriovej balastom avýmyslom ačo pravdou. Prečo Bátoriová konala tak ako konala, prečo vraždila nevinné dievčatá? Ako to, že ju právoplatne nevyšetrovali, neodsúdili anepopravili podľa vtedajšieho trestného práva? Ako stredoškolák som sa začal zaoberať históriou, atáto téma ma neopúšťala. Snažil som sa dostať kmateriálom, ktoré by vysvetlili jej konanie. Zo záujmu a štúdia napokon vzišiel román, ktorý bol odvysielaný dva roky pred knižnou podobou vSlovenskom rozhlase. Roku 1999 ho pripravila literárna redakcia na pokračovanie apo veľkom ohlase ho reprízovali ajroku 2000. Vzbudil nielen ohlas čitateľov, ale aj literárnych kritikov. Spolupracoval som s redaktorom Romanom Bratom, ktorý sa vrozhlase ujal surového nepublikovaného rukopisu. Povzbudzoval ma, aby som písal ďalej apripravil rukopis na knižné vydanie.
* Druhá časť trilógie Alžbeta Bátoriová vo väzení ana slobode nedávno vyšla vo vydavateľstve Ikar. Anna Rosina Listiusová zTematína je nová, neznáma postava popri známych menách Ilony Jó, Dory Sentešovej aFicka. Astretneme sa sňou aj vposlednej časti trilógie. Akú úlohu zohráva?
– Je to historická postava, ktorú naši čitatelia vôbec nepoznajú. Anna Rosina Listiusová sa dopúšťala podobných ukrutností ako Alžbeta Bátoriová, len vmenšom rozsahu. Týrala avraždila ľudí, nielen dievčatá, ale aj mužov. Jej konanie je historicky doložené. Prezývali ju aj šintavská bosorka, pretože sídlila spolu smanželom Stanislavom Turzom na Šintave. Panstvo mali aj na Tematíne. Umiestnil som ju na Tematín, historicky je doložené, že tam ju aj internovali. Stanislav Turzo, bratanec palatína Juraja Turza, bol veľmi opatrný amal strach, aby neprepukol podobný škandál ako sBátoriovou, pretože pochádzal zvysokého šľachtického rodu. Obe boli súčasníčky. Príbeh Listiusovej sBátoriovou je paralelný aprelína sa. Tieto ženy sa stretli vpodzemí Čachtického hradu vo väzení. Annu Listiusovú nakoniec roku 1637odsúdili na smrť, ale cisár Ferdinand III. jej roku 1638 udelil milosť, pretože jej starý otec bol vysokým kráľovským úradníkom na cisárskom dvore. Dora Jó, Ilona Sentešováboli vúplne inom postavení. Boli to len slúžky a museli robiť, čo im prikázala anakoniec sa pod mučením možno priznali aj ktomu, čo neurobili.
* Ako spájate fakty sliterárnou fikciou?
– Román je zaradený kpôvodnej umeleckej tvorbe, čo je pre mňa veľkým ocenením. Už odvysielanie vSlovenskom rozhlase bolo pre mňa garanciou, že moja tvorba má určitú hodnotu. Dovtedy som nebol známy ako spisovateľ. Je to historický román, preto sa maximálne pridržiavam historických prameňov, mnohé z nich boli dosiaľ neznáme. Inklinujem ku škole renomovaného historika Dr. Jozefa Kočiša, ktorý desaťročia pracoval varchíve vBytči. Jedine on dôkladne objavoval aštudoval korešpondenciu Turzovcov apátral po dokumentoch aj vMaďarskom národnom múzeu. Oboznámil sa so strašnými skutočnosťami, výpoveďami vyše tristo svedkov, ktorí vypovedali pred protonotármi Mojžišom Cirákym aAndrejom zKerestúra. Sú to ohavnosti, sadistické, neľudské a zvrátené konanie, ktoré nie je vôbec vhodné interpretovať. Už roku 1831 Sasinek vo svojej Kriminálnej pravote uverejnil časť ztýchto výpovedí, keď som ich čítal, vtedy som ešte netušil, že ich bolo vyše tristo. Dal som si ich preložiť zo staromaďarčiny. Vo výpovediach je zdokumentované, čoho sa Bátoriová dopúšťala. Ztýchto údajov som čerpal, preto proti mne vystupujú niektorí maďarskí arakúski autori na jej obranu.
*V stredoveku sa používali surové tresty, ako bičovanie, ponáranie do ľadovej vody, lámanie na kolese, verejné popravy obesením, sťatím. Z pohľadu obdobia, v ktorom Bátoriová žila, bola až takou sadistkou akrvilačníčkou? Aká vlastne bola? Mala syna, dcéry, zaťov...
– Neglorifikujem anesnažím sa rehabilitovať Alžbetu Bátoriovú, pretože na základe historických výpovedí je zrejmé, že to bola naozaj beštiálna akrvilačná žena, ktorá mučila atrýznila svoje obete pri najlepšom psychickom vedomí. Boli to prejavy sadizmu, zvráteného štýlu doby, keď mocné ženy akoby nemali čo robiť. Maďarská sudkyňa Sádecký-Kardošová sa snaží vo svojich prácach Alžbetu Bátoriovú maximálne očistiť, zmierniť arehabilitovať. Podľa nej to bola úspešná žena, liečiteľka, psychotronička, ktorá ovládala mágiu abylinkárstvo. Možno je to pravda, ale historické záznamy, ktoré som študoval, vyvracajú tvrdenia pani Kardošovej. Je to aj vec Čachtičanov, vktorých sa prenáša odpor voči Bátoriovej zpokolenia na pokolenie, amajú veľkú averziu voči takýmto tvrdeniam. Dr. Ammer zČachtíc sa zaoberal touto problematikou v monografii Čachtice. Týchto ľudí si veľmi vážim. Dr. Jozef Kočiš vo svojej knihe takisto potvrdil na základe historických dokumentov, že Alžbeta Bátoriová nebola žiadnou bylinkárkou aliečiteľkou, ale zvrátenou sadistkou, ktorá svoje obete týrala neľudským spôsobom. Mala päť detí, Andrej aUršuľa zomreli vdetskom veku. Najstaršia bola Anna, ktorá sa vydala za Mikuláša Zrínskeho, dcéra Katarína si vzala za manžela župana Zemplínskej župy Juraja Drugeta asyn Pavol sa oženil s Révaiovou. Anna zomrela rok po matkinej smrti. Spriadali nitky, aby sa dostala zväzenia. Nebola zamurovaná, ako sa uvádza.
* Alžbeta Bátoriová vraj navštevovala Piešťany a ichkúpele, dokonca vstarých Tepliciach vlastnila kaštieľ. Spomína sa to vknihe?
– Vprvom dieli je scéna Listiusovej skastelánom vPiešťanoch. Kúpele vroku 1600 existovali. Ako patriot som rád, že Piešťanci uvítali opis kúpeľov aPiešťan vrománe. Všetko sa vlastne dialo vokolí hradov Čachtice, Tematín, Beckov, vokolí Nového Mesta nad Váhom, Piešťan aHlohovca.
* O Bátoriovej sa vám už musí snívať!?
– Nie, nesníva sa mi o nej. V tom je umenie odosobniť sa. Pracoval som ako novinár vSlobodnej Európe, poznám veľa káuz aafér, ku ktorým sa už nevyjadrujem. Teraz pracujem na treťom pokračovaní knihy. Je to veľká drina, ktorá zaberá veľa času amusím sa koncentrovať. Dúfam, že sa mi ju podarí dokončiť auž potom bude na vydavateľovi dokončiť moju prácu.
* Pripravujete tretiu časť. Kedy predpokladáte jej vydanie? Aako bude pokračovať príbeh?
– Vseptembri 2003 by mala vyjsť posledná časť trilógie snázvom Čachtická pani pred najvyšším súdom. Vtýchto dňoch vyšla prvá časť trilógie včeštine, čo ma veľmi teší. Vydavateľ aj kritici sú pozitívne naladení, vraj kniha sa bude predávať dokonca lepšie ako na Slovensku. Oliteratúre tohto druhu sa predpokladá, že sa bude čítať.
* Alžbeta Bátoriová si nikdy nevypočula svoj rozsudok anebola odsúdená. Takže očom bude tretia kniha?
– Alžbetu Bátoriovú nikdy nepostavili pred tabulárny kráľovský súd vPrešporku, ako to žiadal vtedajší panovník, kráľ apotom cisár svätej Rímskej ríše Matej II. Palatín Turzo sa usiloval proces nielen oddialiť, ale eliminovať ho. Aj sa mu to podarilo, odvolajúc sa na to, že je zástupcom panovníka pre Uhorsko, pravou rukou kráľa, zástupcom Mateja II., ktorý sa zdržiaval väčšinou vPrahe avo Viedni. Mal obrovskú moc, bol to krajinský prokurátor. Išlo mu predovšetkým oto, aby zachránil majetky Alžbety Bátoriovej. Bol to najbohatší anajvplyvnejší šľachtický rod tej doby. Dotovali kráľovskú korunu, pretože pokladnica bola prázdna. Mali obrovské majetky, obrovské výhody atento rod bol veľmi významný. Strýko Alžbety Bátoriovej, Štefan I., bol poľským kráľom, ktorého Poliaci uznávajú ako svätca. Palatín Turzo sa snažil proces zahladiť. Vykresľujem ho negatívne, čo mi dosť zazlievajú . Napriek tomu 16. januára 1612 Matej II. prostredníctvom kráľovského kancelára Ferdinanda Ferenciho odosiela príkaz Turzovi, aby proces okamžite začal, lebo sa odkladal už dva roky. Kráľ naliehal, že za svoje krvavé zločiny musí byť odsúdená. Prečo nakoniec tak naliehal? Protonotári ho infomovali ohrozných zločinoch na základevýpovedí vyše tristo vypočutých svedkov. Kráľ bol zhrozený. Toto je negatívna úloha Turza. Prečo to robil, to dnes už nevieme vysvetliť, môžeme si to len domyslieť. Tak ako dnes, aj vtedy bolo všetko skorumpované. Tí, ktorí mali vrukách moc, mali vrukách právo. Turzo bol najvyšší krajinský sudca, tak mu záležalo na tom, aby Bátoriová potichu dožila na nejakom mieste. Nemôžeme dokonca ani tvrdiť, že to bolo vpodzemí Čachtického hradu. Pretože to bola najvplyvnejšia osoba, nebol problém ju zameniť. Alžbeta Bátoriová nebola nikdy súdená za svoje zločiny aproces nebol ani nikdy začatý. Zomrela 21. augusta 1614 atým sa zavrela hladina avšetko skončilo.
Alžbeta Bátoriová páchala trestnú činnosť celé štvrťstoročie – od roku 1585 do roku 1610. Jej manžel František Nádašdi zomrel 14. januára 1604, desať rokov pred jej smrťou. Po jeho smrti sa jej zvrátenosť atyranstvo vystupňovali. Už za života manžela páchala tieto zločiny a on o jej skutkoch vedel. V prípadeAnny Listiusovej manžel Stanislav Turzo ostro zasiahol, keď sa dozvedel, že sa stretáva sľuďmi, ktorí pestujú mágiu aokultizmus amučia pritom ľudí. František Nádašdi kryl Alžbetu Bátoriovú adokonca existujú dokumenty, ktoré opisujú, že jej radil, akým spôsobom dievčatá mučiť, aby vypovedali aaby im spôsobila väčšiu bolesť. Ako veľmi krutý turkobijca, kapitán tureckého vojska, neoplýval veľkým citom. Bola to ukrutná doba reformácie aprotireformácie, doba tureckých nájazdov adoba mocenských bojov medzi šľachtou. Boj medzi katolíkmi aluteránmi vyvrcholil roku 1620 po bitke na Bielej hore apráve preto bola Anna Listiusová odsúdená na smrť. To vprípade Alžbety Bátoriovej neprichádzalo do úvahy, pretože vtedy mali ešte luteráni veľkú moc.
* Vtrilógii používate nový prepis historických osobných mien zuhorského obdobia slovenských dejín. Včlánkoch apublikovaných materiáloch sa stretávame so starou inovou podobou transkripcie. Vy ste zvolili tú novú...
– Pristal som na požiadavky jazykovedcov, ktorí na mňa naliehali, aby sme historické priezviská a názvy rodov písali po slovensky. Vprvej časti knihy uvádzam vpoznámke, že sa držíme najnovších Pravidiel slovenského pravopisu aVeľkého vlastivedného biografického slovníka. Vydavateľ najskôr nesúhlasil, chcel pokračovať vstarých tradíciách, ale už som sa nechcel vracať späť, atak nová slovenská verzia prepisu zostala. Nazdávam sa, že je to pozitívne zpohľadu vývoja slovenského jazyka.
* Do čoho sa pustíte po Bátoriovej?
– Nechcem opúšťať túto tému, chcem sa venovať histórii. Nechcem ešte hovoriť osvojich plánoch, pretože by to bolo priskoro. Chcel by som vytiahnuť nejaké pozitívne postavy. Možno to bude opäť ženská postava, napríklad Žofia Bosniaková. Zatiaľ neviem, ako sa všetko vyvinie. Veď druhá časť sa ešte len teraz dostala na knižné pulty atretiu časť dokončujem.
* Prinieslo vám písanie zmenu v živote?
– Žijem vPiešťanoch avenujem sa len písaniu apublicistike. Už nie som stálym redaktorom Slobodnej Európy, ani Slovenského rozhlasu. Pracujem externe pre Slovenský iČeský rozhlas, to som si ešte nechal. Túto zmenu si vynútili okolnosti. Pri tejto práci si ani nemôžem dovoliť byť zamestnaný. Môžem sa sústrediť len na písanie knihy. Je lepšie aj pre mňa, že môžem byť viac s rodinou. Predtým som bol pohltený prácou aneustálym cestovaním. Predstavy o tom, že doma budem mať viac času na prácu, sa mi úplne nesplnili.
* Vaše knihy majú čoraz viac čitateľov aj vďaka vydavateľstvu Ikar. Pripravujete niečo aj vPiešťanoch, ktoré sú známe kultúrnymi aktivitami?
– Nerád sa zviditeľňujem, nerád vychádzam zulity svojho súkromia. Mám rád určitý odstup adiskrétnosť. Netúžim po sláve.
Pripravila Jana Obertová
