��������

Autobiografické zápisky spisovateľa (1913 – 1989) o matke, ženách, láske, o moci, priateľoch a kolegoch, tvorbe, spoločnosti. Pre Tatarku ísť proti noci (v Edičnej správe Petra Zajaca aj: ísť oprôť noci, čiže ísť smrti v ústrety) znamenalo aj ísť sám, aj ísť proti moci. Tatarkova verejná literárna spoveď je kľúčom k dobe, podľa ktorého sa dajú načítavať desiatky ľudských osudov, porážok i prehier. Pôvodné denníkové záznamy vybral a doslov napísal Ján Mlynárik. Prevzal ich z vydavateľstva Arkýř v Mníchove (1984), ktoré edične spracoval Karel Jadrný. Pre slovenských predstaviteľov normalizácie bol Tatarka neprijateľný. Sám proti noci je jedno z kľúčových svedectiev zranenej identity jednotlivca i spoločenstva.  Útlak, ktorému bol Tatarka pätnásť rokov vystavený, v ňom vybičovali vôľu prehodnocovať najzákladanejšie hodnoty, nadobudnuté v detstve. Utiekal sa k svetu žien, bol empatický voči ženským osudom a stal sa symbolicky „utešiteľom“ žien, Bartolomejom Slzičkom, často krát ani netušiac, že polícia mu nasadzovala milenky, aby informovali ŠtB o jeho myslení, stretnutiach, literárnych aktivitách. Bol slovenským disidentom v prvej línii.