ղľáԾ
Dňa 5. júna 2008 zomrel vo veku nedožitých 74 rokov spisovateľ Ján Johanides. Patril k najvýraznejším osobnostiam súčasných slovenských spisovateľov.
Narodil sa 18. augusta 1934 v Dolnom Kubíne. Študoval dejiny výtvarného umenia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, ale v treťom ročníku zo štúdií odišiel a prešiel rôznymi zamestnaniami. Najprv pracoval ako podnikový psychológ v závode na výrobu televízorov na Orave, potom bol referentomvo Zväze slovenských spisovateľov v Bratislave, pracovníkom Mestského domu kultúry a osvety v Bratislave, odborným pracovníkom na Ústave umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie. Prevažne sa však venoval literárnej tvorbe. Od roku 1972 žil vŠali.
Jeho literárnym debutom bola kniha údz (1963), poslednou Hmla na našej trpezlivosti (2005). Za predchádzajúcu knihu Nepriestrelná žena (2002) získal Cenu vydavateľstva Slovenský spisovateľ a Cenu Dominika Tatarku.
(ܲ)
Posledná rozlúčka spisovateľom Jánom Johanidesom bude 11. júna o 15.00 h na cintoríne v Šali. Autobus odchádza z parkoviska na Fajnorovom nábreží (za budovou SNM) v Bratislave o 13.30 h.
O Jánovi Johanidesovi:
Johanidesov knižný debut údz z roku 1963 predstavuje jeden z najvýraznejších medzníkov modernej slovenskej literatúry druhej polovice 20. storočia. Tak ako o storočie skôr Dostojevskijvyhlásil: "Všetci sme vyšli z Gogoľovho Plášťa", nastupujúca skupina slovenských prozaikov by mohla vyhlásiť: "Najvýraznejšie nás ovplyvnilo Johanidesovo údz." Táto zbierka piatich noviel vtedy dvadsaťdeväťročného autora vniesla do slovenskej literatúry zásadne nový životný pocit, predstavila človeka v jeho súkromí, presunula ťažisko literatúry z veľkých ideových tém na jeho vnútro, existenciálny zmysel jeho bytia v spoločnosti. Johanides bol prvý, kto si po D. Tatarkovi znovu začal klásť otázky súviasiace s pocitmi viny, mravnosťou ľudského konania, zlyhania človeka v hraničnej ľudskej situácii, krízy identity či ľudskej osamelosti tvárou v tvár "ľahostajným" dejinám. "Každý sa zbavuje osamelosti tou mierou, akou sa zbavuje samoty inej," konštatuje (vo vlastnom posmrtnom monológu) hrdina novely údz. Okrem nového životného pocitu priniesol Johanides do slovenskej prózy aj nové tvorivé postupy - a aj keď boli inšpirované existencializmom a novým románom (Sartrom, Camusom či M. Butorom), ich autorská originalita bola nesporná a ich inšpirujúci vplyv na nastupujúcu generáciu prozaikov bol veľmi výrazný. Tematické východiská a tvorivé postupy svojho úspešného debutu využil Johanides ajv knihách Podstata kameňolomu a Nie. Sedemdesiate roky mali v jehotvorbe, rovnako ako u Slobodu a Šikulu, vynútený zlom. Vznikajú knihy tematicky zamerané na ekológiu (Nepriznané vrany), na kritiku "meštiactva" (Balada o vkladnej knižke), históriu či svetovú vojnu (Marek koniar a uhorský pápež, Slony v Mauthausene). Rodinnú ságu stvárnil v románe Najsmutnejšia oravská balada. Ale aj v týchto prózach zostáva Johanides originálnym autorom s nezameniteľným rukopisom. Po roku 1989, v knihách Zločin plachej lesbičky, Holomráz, Krik drozdov pred spaním, Kocúr a zimný človek, Trestajúci zločin a Veliteľ jednotného uhla pohľadu, sa zameriava na krízové okamihyľudí poznamenaných zločinmi a krivdami 50. rokov a s hlbokou umeleckou citlivosťou hovorí o "zločine a treste"krutého obdobia moderných slovenských a európskych dejín. Svoje celoživotné zaujatie výtvarným umením včlenil do knihy Rembrandt. Kniha esejí Identita v kríze je zasa súborom textov a rozhovorov, v ktorých múdry skeptik vyslovuje svoje obavy z dnešnej podoby sveta, "spochybňuje i svoj vlastný strach a vyrovnáva sa s ním tak, že o ňom píše".
Anton Baláž
