ղľáԾ
Podmanivý hlas Leonarda Cohena podfarbuje aj strhujúce rozprávanie jeho druhého románuNádherní porazení.
Leonard Cohen: Nádherní porazení
Preklad: Darina Zaicová
Bratislava: Slovart, 2021
Slovenskému čitateľovi je Kanaďan Leonard Cohen známy najmä ako hudobník apesničkár, ale podmanivý hlas podfarbuje aj strhujúce rozprávanie jeho druhého románu Nádherní porazení.
Z knihy Nádherní porazení zavanie exaltovanosť, teatrálnosť ahalucinogénny experiment zobdobia jeho vzniku vroku 1966. Niekde medzi Nahým obedom Williama Burroughsa aThomasom Pynchonom, ktorých lingvistická, erotická adrogová sloboda formovala Zeitgeist Cohenovho písania, vznikol Cohenov text.
Nezadržateľná próza
Leonard Cohen písal román na gréckom ostrove Hydra avraj si nikdy nezakrýval hlavu, postil sa a užíval amfetamíny. Výsledkom jeho výnimočnej kreativity je nástojčivá amiestami maniakálna, nezadržateľná próza, surreálna erotická fantázia, vktorej splýva sexuálna anáboženská extáza.
Okrem toho Cohenov román vychádza zpolitických turbulencií vKanade, keď revolúcia menila Quebec na sekulárnejšiu spoločnosť. Nádherní porazení reflektuje politické tenzie opismi separatistických protestov a pripomína frankofónnej Kanade jej krvavú históriu. Hlavný rozprávač, folklorista ahistorik bez mena, sa vyznáva historickej postave, svätej Kataríne Tekakwithe, oslovuje ju, snaží sa ju pochopiť. Jeho rozprávanie sa odohráva po smrti dôležitých postáv jeho života, atak prekračuje hranice smrti, ale aj hranice jazyka.
Horúčkovité rozprávanie
Jadrom románu je intenzívny milostný trojuholník rozprávača, jeho manželky Edith a jeho priateľa F., ktorý sa ksexuálnemu vzťahu sEdith prizná až po jej bizarnej smrti. Román je rozdelený do troch častí. Vprvej časti počúvame obsesívny hlas historika, ktorý sa zaoberá miznúcim kmeňom A –. Jednou zposledných žijúcich zkmeňa A – je práve Edith, manželka historika. Historikova časť čerpá zhistorických zdrojov ovplyve jezuitov vsevernej Amerike azvlášť osvätej Kataríne Tekakwithe.
Historik smúti za Edith, utešuje ho priateľ F., ktorý je členom parlamentu aseparatistom. Jeho list, adresovaný historikovi päť rokov po jeho smrti, tvorí druhú časť románu. F. je charizmatický, často referuje kNietzschemu arovnako ako Nietzsche zomrie na syfilis. Historik aF. vyrastali vmontrealskom jezuitskom sirotinci. Historik sa stotožňuje sobeťami, sporazenými, preto si vybral štúdium Edithinho kmeňa A –. „Krátke dejiny tohto kmeňa poznačila jedna porážka za druhou. Už len samotný názov kmeňa A – vreči susedov označuje mŕtvolu. Nezachovalo sa nič, čo by hovorilo ovíťazstve tých nešťastníkov vboji, aj piesne alegendy ich nepriateľov sú vlastne len akýmsi plynulým víťazným ujúkaním. Atak aj podľa môjho záujmu otých neborákov si môžete domyslieť, čo som zač.“ (s. 12)
Na druhej strane F. odmieta byť porazeným, pestuje si pozíciu historikovho učiteľa, venuje sa bodybuildingu a pridá sa ku quebeckým separatistom.
Splývanie nezlučiteľného
Po smrti zanechá historikovi svoj dom na strome, kam sa historik utieka avktorom vtretej časti splynú postavy jedna do druhej. Tvár belocha F. očernie, tvár svätej Kataríny Tekakwitha obelie: „Kataríne Tekakwithe ako štvorročnej tvár poznačili kiahne, kzohaveniu prispela aj choroba amrzačenie. Lenže tá tvár, dotlčená atmavá ako noc, sa asi štvrťhodinu po jej smrti zrazu zmenila. Skrásnela azbledla.“ (s. 204)
Vidíme historikove spálené prsty, ale aj chýbajúci palec F., ktorý stratil pri odpaľovaní sochy anglickej kráľovnej. Podobne splývajú do jednej aj mytologické, biblické ahistorické postavy Isis, panny Márie, svätej Kataríny Tekawithy aEdith.
Román reaguje na obdobie, keď katolícka cirkev vQuebecu získala pod kontrolu vzdelávanie akultúru. F. vmaniakálnom záchvate premaľúva grécku sošku Akropoly červeným lakom na nechty: „‚Tak musel vyzerať skoro ráno, keď sa naň pozerali.‘ ‚Starí Aténčania,‘ zašepkal som. ‚Nie,‘ opravil ma F. ‚starí Indiáni, červení muži.‘ ‚Aj oni mali čosi také? Indiáni stavali akropoly?‘ spýtal som sa ho, akoby som zabudol všetko, čo som sa naučil; vymizlo mi to zpamäti každým ťahom štetčeka abol som pripravený uveriť všetkému.“ (s. 18) Takýmto parodickým spôsobom Cohen prepisuje všetko sväté, či už katolícke tradície, alebo politické hnutie.
Vzýva všetkých literárnych, popkultúrnych, historických svätých od Shakespeara, Marwella, Miltona cez Galilea, Keplera po Marilyn Monroe, Brigitte Bardotovú, Evu Peronovú: „Chcel som Brigitte Bardotovú povodiť po revolučnom Montreale. Stretneme sa na jeseň života vbufete jedného starého diktátora. Tvoju pravú totožnosť bude poznať len Vatikán. (...) Eva Peronová! Edith! Mary Volondová! Hedy Lamarrová! Pani Bovaryová! Lauren Bacallová ako Marlene Dietrichová! B.B., tu F., duch od zelených sedmokrások, zkamenistej jamy svojho orgazmu, zprapodivnej továrne na duchov vanglickom Montreale!“ (s. 199)
Historik sexualizuje históriu, mýty, náboženstvo, politiku, atým spochybňuje ich výnimočnosť ajednoznačnosť. Strata jednoznačnej identity, národnej, rasovej, osobnej aj sexuálnej sa prelína románom podobne ako motívy postenia abičovania. Postí sa svätá Katarína, sám autor pri písaní a postí sa aj Edith. Atak ako Cohena bičovali kritici po vydaní románu, tak sa vtexte objavuje blasfemické bičovanie Kataríny: „V stredu nejedávala. Vsobotu sa pripravovali na spoveď anavzájom sa šľahali brezovými prútmi. Katarína trvala na tom, že sa vyzlečie ako prvá. (...) Prečo chcela byť prvá? Lebo keď prišiel na ňu rad, šľahala prútom tak oduševnene, až sa jej otvárali rany, ktoré utŕžila od priateľky. (...) ‚Teraz som na rade ja.‘ ‚Dobre. No kým som vtejto polohe, rada by som si čosi overila. Trocha viac roztiahni nohy.‘ ‚Takto?‘ ‚Áno. Myslela som si to. Opäť si panna.‘ “ (s. 192 – 193)
Pôžitok zvýborného prekladu románu kazí množstvo nesprávne rozdelených slov. Hoci Cohenov román knám prichádza zobdobia začiatkov kanadského postmodernizmu, je zrkadlom našich súčasných túžob, strachu, predsudkov, nenávisti aj túžby.
KatarínaLabudová(1976)
Získala doktorát zliterárnej komparatistiky na Masarykovej univerzite vBrne. Učí anglicky písanú literatúru na Filozofickej fakulte Katolíckej univerzity vRužomberku. Zaoberá sa najmä románmiMargaretAtwoodovejaAngelyCarterovej. Okrem postmodernej literatúry sa venuje ľudovým rozprávkam.VžilinskomArtforemoderuje pravidelné Literárne večery.
Leonard Cohen (21. september 1934 – 7. november 2016). Foto: Rama. Zdroj: wikipedia.org
