ղľáԾ
 |
Dňa 10. marca 2008 zomrel vo veku nedožitých 59 rokov básnik, spisovateľ, esejista, bývalý riaditeľ niekdajšieho Domu slovenskej literatúry Národného literárneho centra Rudolf Čižmárik. Dnešné Lliterárne informačné centrum stratilo takspoľahlivého spolupracovníka, básnika, priateľa. Vmladosti, počas štúdia na Filozofickej fakulte, ale i neskôr, mal milú prezývku Čmelko. Lebo kde sa objavil, všade ho bolo plno: plno šumu, džavotu, bzučania, priateľstva. Bol mojím obľúbeným spolužiakom na katedre slovenčiny, rovnako bol obľúbený ako študent u našich profesorov aprofesoriek či už literatúry alebo jazyka (H. Urbancová, na katedre estetiky H. Fischerová). Rozlúčil sa s namibásnickou skladbou o bolesti zo smrti, pôvodne uverejnenou v Literárnom týždenníku, neskôr rozšírenou.
Báseňprikladáme v tej podobe, ako ju poslal mailom svojim priateľom.
|
|
ProsbaKmotrička Bolesť, keď už si ma pasovala za hovorcu, dožič mi, prosím, aj dni oddychu adni sviatočné, aby sa ušlo aj zástupom všetkých trpiacich anevnímali ťa len ako súčasť, ako jediné posolstvo a zmysel života. Ak už nás nútiš kľačať pred tvojou zohavenou tvárou, nešliap po ľudskej dôstojnosti, buď očisťujúca, nezakaľuj naše dni ako svetlo vjamkách tvojich bezodných očí. Kmotrička Bolesť, keď už si ma pasovala za hovorcu, buď ku mne milostivejšia nielen vumelom spánku, chcem prehovoriť aj na tvoju obhajobu, viem, znie to paradoxne...
dzٰč첹, som zatúlaná minca v tvojich dlaniach, ešte donedávna lesknúci sa jej averz, teraz už len zhasínajúci reverz. Od koho si požičiam, keď sa mi odkotúľa záchranný pás, peniažtek pod jazykom pri prevoze do večnosti? * * * Keď už raz naozaj zomriem, odrátajte mi zprežitého zo tri mesiace, približne toľko, koľko za mňa predýchali prístroje, približne toľko, koľko nado mnou svietili obrazovky a nonstop premietali všifrách potkýnajúce sa srdce, slabnúci tlak krvi apocity mojich blízkych vibrovali vtej kinosále vkaždodennom hustnúcom strese. Báť sa či nebáť? Aprirátajte ten čas všetkým, ktorí ma držali za ruku amárne čakali opätovanie ponúknutého stisku, spomínali si na mňa, modlili sa anevládal som povedať, že ich mám rád, ba ani žmurknúť, hoci len tak ako pri narodení. A prirátajte ten čas aj Dobrodincom, sich krvou sa moja miesila vtele zhúžvanom ako papier, na ktorý sa už takmer nedá písať o utrpení, lebo je bolesť, keď človek prichádza na svet, ale je bolesť skrivými riadkami vrások arozliatymi modrinami pod pergamenovou pokožkou popísanou nečitateľným rukopisom injekčných pier. Šľachtici bolesti majú predsa modrú krv, presakujúce studnice zhlbín tela, po nociach ma utešovali prízraky, šľachtici bolesti nikdy nevymrú vľudskom rode. A prirátajte ten čas aj Dobrodincom. Prirátajte ho poctivo. * * * Kmotrička Bolesť, hanbím sa vyjsť stebou na verejnosť, ď aspoň na korzo nemocničných chodieb, skrývať sa do výklenkov, dívať sa na rovnošaty tieňov, ako sa šmatlajú po smradľavej dezinfekčnej vôni, preliezajúcej do podpazušia, frcnutej kvapkami mŕtvolnej esencie. * * * Videli ste oslepujúce Svetlo na konci tunela, spýtal sa doktor astarostlivo skúmal, aby som neuhol pohľadom. Neveril som, že sa vrátite, dodal ospravedlňujúco apotichu. Ale ja som mal už iné starosti, nevládal som klamať, aj keby som chcel, a očami som videl skôr dovnútra seba ako na biele tiene okolo. Bol to zázrak: vrátiť sa apočuť ľudský hlas hoci snezmyselnou (?) otázkou, na ktorú mi nikto nedá odpoveď. Ledva som pohol holohlavou hlavou aodvetil: nijaké Svetlo, žiadna Tma, ale keď už ma Všemohúci poslal späť, neodomkol predo mnou svätopeterskú bránu anenechal ma bezdomovcom, asi tu ešte musím niečo vykonať avytrpieť. * * * Kmotrička Bolesť, pred rokmi, keď si ma vyvolala zlona matky, ešte som netušil, ako ma raz prídeš navštíviť snáručou darčekov, oktoré nestojím, ale prijímam ich spokorou.
Kmotrička Bolesť, prečo si ku mne taká štedrá, ako sa ti odvďačím? Odpusť, že sa ztých darov neteším tak, ako si želáš, ale ako ti to vysvetlím, keď nechceš pochopiť, že človek má rád radosť aodvracia sa od tvojej krutosťou zohavenej tváre.
Kmotrička Bolesť, nikto ťa nemá rád, ale nedokáže ti zatvoriť dvere pred nosom, privrieť prsty, kopnúť do zadku, ty všadeprítomná nevítaná nevďačnica. * * * Keď už raz naozaj zomriem, priatelia, bude ma bolieť len to, že nie som medzi vami, prepáčte mi, že nebudem odpovedať na otázky, ako sa mám, čo robím, ani len to stručné zovšednené: ujde to. Už to neujde. Bude ma bolieť len to, čo som sľúbil anesplnil, tak ako ma to bolievalo za života. Sypem si popol na hlavu, prv ako sa naplní biblické MEMENTO HOMO QUIA PULVER ES ET IN PULVEREM REVERTERIS. Pošlite potom moju urnu srýchlym poslom, lebo ja už nedobehnem za plot sorgovánom, kde si zjari ustiela opojná vôňa azadúša sa súcitom nad rozvlnenými rovmi magnetickej rodnej hrudy, kde najeseň vietor prečesáva nádherné hrivy chryzantém. Prihláste ma tam na trvalý pobyt kpríbuzným. Budeme pospolu ako vystrihnutí zmagazínu, nikto sa nebude vyhovárať na čas, škriepiť sa achlácholiť. * * * Kmotrička Bolesť, máš pre mňa ešte veľa darčekov aprekvapení? Naozaj si štedrá, ty ničomnica, videl som ťa zakrádať sa vnemocničných izbách, ako kladieš pacientom na biele postele podarúnkyz batôžka: tu na hlavu, tu na srdce, tu na každý kúsok tela, ktoré pokorne prijíma hostie piluliek anajmä na duše, už takmer vypískané zo života. * * * Cukor je sladký, cukrovka je trpká, príhody sú fajn okrem cievnych, mozgových či srdcových, obezita je neprestajný hlad, bulímia jeho odvrátená strana, viditeľne sa nehoja neviditeľné rany atak ďalej, tak, tak, tak. * * * Kmotrička Bolesť, prečo si odrazu ku mne taká láskavá, objímaš ma, až sa zadúšam, chceš, aby som si stebou zatancoval, ale veď ty si mi stúpla na nohy, akeď to nešlo, pootĺkala si moje jabĺčka vkolenách aprinútila kpokore. ale keď ochromiem, neprejdem ani na druhý svet abudem ti na ťarchu. Ozaj, prečo sa mi stále vešiaš na krk, nemáš ma dosť? Nezahŕňaj ma, prosím, pozornosťou, pred ktorou si musím dávať pozor... * * * Zatnite zuby, prihovoril sa mi doktor vnadskakujúcej záchranke, zatnite zuby anemyslite na bolesť. Prešiel som suchým jazykom po hornom podnebí, kdesi vzadu sa potkol o zablúdenú stoličku, hojdala sa ako lampáš pred búrkou, myslel som na kmotričku, odháňal som ju – pokým som neskončil vjame bezvedomia. * * * Bezmála polroka ma nevidelo zrkadlo, vyhýbali sme sa navzájom. Ešte aj keď som sa vyštveral zjamy bezvedomia, zazrel som len akési cudzie telo krížom-krážom vyčačkané zhojenými stehmi, pripomínajúcimi ornamenty na storočných dreveniciach, haky-baky na cudzom tele, ako bolo moje. Pokým som si naň privykol, za oknom sa každodenne váľala pekelná horúčava, prechádzal som prstami po klaviatúre jaziev ako neveriaci Tomáš po Kristových ranách ačakal, či sa mi ozve aspoň ston. * * * Bol som to ešte ja (?), tretí syn Dávidov, (nie biblického kráľa, ale dedinského pekára), ktorého obkolesovali hadičky ako plazy zápasiace sdusiacim sa Laokoonom. Bol som to ešte ja, tretí syn Dávidov, ktorého nespoznávali blízki apriatelia, tykal som si skmotričkou aplnými dúškami (?) vdychoval život cez podrezané hrdlo. Vdrogovom otupení splývali arozplývali sa hlasy návštevníkov, pomaranče abanány sa vŕšili ako na hostine, ale ja som očakával kar, šíril sa hlahol podvečerných zvonov, mladý kňaz ma prehováral na posledné pomazanie. Nevedel, že Všemohúci ma poslal so zvláštnym poslaním. Vtedy už anjeli zliezali po rebríkoch dolu na oblohu a chystali sa priahať Pegasa pred Veľký voz, aby ma odviezol znemocnice, ale koník nevzlietal, ba ani len kopýtkami nehrabal vnebeskej báni. Nebolo pohoniča. Nebolo očom zdôverovať sa básni. Apritom som bol vari len 쾱dzٰí od vlastnej postele. * * * Ako chlapec zapaľoval som sviečky na stolčekoch hrobov, stískal vrukách vychladnutý vosk, formoval abstraktné tvary, ale ako som mohol vedieť, kam odišli naši aprečo na nás zabudli? Ako chlapec miništroval som astudená slza zo sväteničky občas zasyčala pri strete smojou na rozpálenom líci, bezprsté päste hrúd búšili, pokým ohluchli nad vekom. Pôjdem tam na Dušičky, poobzerám si starostlivo svoj fliačik do večnosti, veď to bude navždy apriložím zopár sviečok, aby ste nemuseli platiť úrok zomeškania, keď prefrčíte okolo. * * * Kmotrička Bolesť, musela si prísť aj od chrbta, vliezť pod lopatkou do pľúc avysávať... Musela, lebo by som sa zmenil na svetlú (?) spomienku. * * * Raz vnoci zjavilo sa na obrazovke môjho počítača zopár slov: Priala by som Ti v prípade tejtoKmotričky málo inšpirácie, hoci umelcom saželá opak, aby inšpiráciemali dosť. Najprv som sa zháčil, ale vzápätí mi zaplo. Máš pravdu, priateľka moja ďaleká, keď duch strapatého a zachmúreného Beethovena taktovkou písal do vzduchu hudobné vety, šiestou čiarou nad notovou osnovou podčiarkol: Durch leiden Freude, utrpením kradosti. Nebolo treba viacej slov, nebude treba viacej slov. *** Kmotrička Bolesť, úíš? Veď koľko tvojich podôb vzišlo zutrpenia anedorástli do radosti. *** Zavolali mi na mobil, aby som sa vyštveral na vyšetrenie na kopec, do ústavu, kde Bartfayova bronzová dievčina na prúdoch vody, čistučká, dzíá, vznáša sa nad hladinou fontány ako metafora. Živá voda. Už len pohľad na ňu prinavracal mi náladu mladosti. Zavolali mi na mobil. Odpusť mi, Pane, zazdalo sa mi, že musím vystúpiť na svoju Golgotu, viem, je to prisilné prirovnanie, ale keď už mi vedieš myseľ a ruku, vieš, že ztejto výšky pochopím človečie malicherné vzťahy. Zavolali mi na mobil. Hlas, ktorý mi zneho niesol nádej, musel sa predsa aspoň obtrieť obezbrehé múry neba. Veríš mi, Pane, že verím? |
Rudolf Čižmárik sa narodil18. júla 1949 vŠoporni vrodine pekára. Po maturite na Strednej priemyselnej škole chemickej (1968) vyštudoval v roku 1973 kombináciu estetická výchova a slovenský jazyk na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Veľa času venoval práci za redaktorským stolom. Začínal v roku 1971 v Literárnej redakcii Československého rozhlasu v Bratislave, kde pôsobil až do roku 1979. Potom sa stal redaktorom, neskôr vedúcim redaktorom oddelenia kultúry denníka Pravda. V roku 1989 bol do septembra zástupcom šéfredaktora Pravdy. Ďalšie tri roky sa venoval výlučne literárnej tvorbe ako umelec v slobodnom povolaní. V roku 1993 nastúpil do Tlačovej agentúry SR (TASR), odtiaľ odišiel pracovať (1995) do Národného literárneho centra (NLC) v Bratislave. Dva roky bol riaditeľom sekcie knižnej distribúcie Hrebenda, ktorá propagovala a šírila slovenskú literatúru a vytvárala sieť predajní pôvodnej slovenskej tvorby. Neskôr sa stal riaditeľom Domu slovenskej literatúry NLC (do konca roka 1998). Od januára 1999 sa opäť venoval literárnej činnosti, práci v medzinárodnej Galérii MIRO a vo vydavateľstve Remedium. V roku 2001 sa vrátil do TASR. Od roku 2003 viedol vydavateľstvo Alexandra zamerané na vydávanie pôvodnej literatúry.
Jeho básnickými témami boli najmä rodina, láska, chlieb, deti. Knižne debutoval básnickou zbierkou Kamenné úžasy (1970). Nasledovali Krehká (1973), verše pre deti Hrdličky (1974), básnická skladba Stvorenie slnka (1997), Umývanie vody (1986) a ďalšie. V roku 1990 vyšiel vo vydavateľstve Smena rozsiahly výber z jeho ľúbostnej lyriky pod názvom Akordy krvných strún. V roku 1995 mu vyšla básnická zbierka Horiaca ruža - Die brennende Rose (v slovenskej a nemeckej jazykovej verzii) a v roku 1999 vyšla v Galérii MIRO jeho básnická zbierka Vôňa tela – vôňa slov. Vydal aj knihy próz Rozhovor so Svetlanou (1976), Portrét pekára (1985), Press a stres (1997), V gaštanovom hájiku (2001), Patria nostra, partia ostrá (2003, spolu s legionárom Jozefom Staviščákom).
Podľa Albumu slovenských spisovateľov (LIC) azdroja Atlas.sk napísala A. Blahová
