ղľáԾ
Porote Ceny Anasoft litera nemožno uprieť odvahu, keď sa rozhodla zaradiť do aktuálnej „desiatky“ knihu Zlodej Arpáda Soltésza.
Kým jedna časť slovenskej literárnej vedy už kategoriálne rozlišovanie medzi žánrovou a„vysokou“ literatúrou neuznáva, vinej časti sa takéto rozlišovanie považuje za stále relevantné. Preto je pravdepodobné, že po piatich rokoch od výberu Trhliny Jozefa Kariku do finálovej desiatky Anasoft litera 2017 vnašej kritike opäť zaznie diskusia otom, či vôbec môže patriť „literatúra špeciálnych funkcií“ do špičky prozaickej tvorby.
Sporotkyňou Tamarou Janecovou ajej kolegami zporoty sa stotožňujem v tom, že „‚žánrové predsudky‘ by boli vtomto prípade na škodu veci“. Žáner sám osebe nemá nijakú imanentnú hodnotu, ale svojim dielam odovzdáva isté dispozície, ktoré sa, podobne ako genetické predpoklady, môžu buď rozvinúť, alebo vtextoch ostať prítomné len latentne. Oktorý ztýchto prípadov ide pri kriminálnom románe z „východoslovenskej“ mafiánskej série Arpáda Soltésza?
Navzdory úplnému súhlasu sďalším porotcom Anasoft litery 2022, Gáborom Csandom, že „kto sa začíta do tejto knihy, nepustí ju z rúk“, vonkoncom to automaticky neznamená, že ide o „skvelé čítanie“. Sám som sa pri istej príležitosti zamotal na svoj vlastný podnet do diskusie, či bolo zámerom Zlodeja zaradiť sa medzi „vysokú“ literatúru alebo byť „len“ dobrým trilerom. Takto položená otázka je formulovaná skrz-naskrz nesprávne. Ambície autora môžeme len hádať: hodnotiť akritizovať môžeme iba na základe napísaného (a potom, pravdaže, aj široko chápaného kontextu).
dzá Zlodej ponúka vprvom rade pútavý príbeh aexpresívne – ktosi by povedal naturalistické – dialógy. Priamym rozprávačom je Libor Frajt, inžinier sčerveným diplomom, ktorému sa však začiatkom deväťdesiatych rokov nedarí nájsť prácu vo svojom odbore, atak sa najprv zamestná ako väzenský dozorca apotom ako obchodný zástupca. Podrazený svojím šéfom sa rozhodne zariadiť sa inak aspolu sbývalým väzňom rozbieha kriminálnu kariéru, ktorá sa začína lúpežnými vlámaniami akulminuje vpodvodnej „nebankovke“ a „developerstve“ moderného strihu, nimi sa však nekončí...
Vporovnaní so Soltészovými skoršími románmi sa vprípade Zlodeja zdôrazňuje odlišnosť protagonistu, ktorý by nemal byť mafiánskym archetypom, ale nešťastníkom, ktorý je dozločinu viac či menej dotlačený životnými okolnosťami. Nijakú príkru rozorvanosť však urozprávača nepozorujeme: tu sa prejaví menej vypočítavo, než by sme očakávali, tam zasa ukáže slabšiu chladnokrvnosť než jeho komplic(i), nijaký Raskoľnikov to však nie je. Základný problém, ktorý ho kzločinu dostal – nezamestnanosť –, protagonista reflektuje len vtipom apo podraze svojho šéfa ho predstava (ani uskutočnenie) odplaty nijako zvlášť nemučí.
Sčasti je to však pochopiteľné: vprostredí, kde „čisté“ peniaze vlastne neexistujú adovolať sa spravodlivosti je prakticky nemožné, strácajú morálne kategórie zmysel. Na Slovensku Soltészovho románu nie je vplatnosti ani len fiktívna spoločenská zmluva. Tam, kde nie je organizovaná nijaká relevantná spoločenská (či užšie politická) sila, je jej jedinou alternatívou organizovaný zločin. Možno aj preto je sieť postáv vtomto príbehu takmer odizolovaná od širšieho sociálneho kontextu: jediné skutočné ohrozenie pre Libora vyplýva zvnútra podsvetia, nie zokolitého sveta.
Odpoveď na to, prečo Zlodej svoje žánrové dispozície problematizuje len minimálne, nájdeme vzámernej redukcii istých aspektov príbehu, postáv, prostredia apodobne vprospech iných. šٰ epické prvky pracujú vzáujme vyrozprávania vývoja Libora Frajta ako kriminálnika: dejový princíp zodpovedá trileru, protagonistu síce poznávame vjeho antisociálnej role, ale takmer vôbec – alebo len povrchne – vsociálnych rolách (napríklad manžela či otca), prostredie je príznačné zbohatlíckou „módou“ raného kapitalizmu aklišéovitý komparz tvoria skorumpovaní funkcionári predchádzajúceho režimu, ktorí vnových podmienkach len pretavili svoj politický kapitál do ekonomického.
Soltészovi sa však patrí uznať, že dej Zlodeja zasadzuje do konkrétneho priestoru aslovenskú literatúru vracia do reálií, ktoré sú jej vlastnejšie ako bezkrvné kulisy sebastredných špekulácií. Východoslovenské prostredie sťažiskom vKošiciach vykresľuje autor sdetailmi ado istej miery aj koloritom, bez ktorých by bolo nehodnoverné, zároveň sa mu však darí zdržať sa „karnevalizácie“ Východu, ktorá je vmasovej kultúre takmer štandardom. Nemusí ísť ozámer, ale ako nepriamy komentár ktejto téme možno čítať aj situáciu, keď sa Libor stretne s „obchodným partnerom“ zo Západu anajprv sa provokatívne štylizuje do úlohy provinčného primitíva, ale skoro pochopí, že nijaké „ta“ ešte biznis nikdy nepokazilo.
Nevidím dôvod, prečo by sa kriminálny román nemohol ocitnúť dokonca vešte užšom výbere Anasoft litery než je jej „desiatka“. Vtakom prípade by som však od neho očakával okrem príťažlivého príbehu aj originálnu perspektívu – tu napríklad na východoeurópske deväťdesiate roky. Rutinu mafiánskeho života (v širokom aazda aj paradoxnom význame slova) poznáme vjednej polohe od Petra Pišťanka avcelkom inej už od spomínaného Jozefa Kariku, nehovoriac už omemoároch odsúdených aliteratúre faktu venovanej podsvetiu. Rozprávanie ozvrátených praktikách abizarnom živote gaunerov je síce vzrušujúcim čítaním, ale len málo dovoľuje empaticky preniknúť do kriminálnych antihrdinov ahádam ešte menej pomáha porozumieť tomu, čo ktakýmto zločinom vedie: na rozdiel od klasických komiksov tu nie sme fascinovaní súbojom dobra so zlom, ale spektáklom číreho cynizmu, egoizmu achamtivosti.
Vistom zmysle je Zlodej dokonca zavádzajúci: je mýtom „selfmademana“, človeka, ktorý sa vypracoval vlastným úsilím, len vprevrátených farbách. Zmuža, ktorý zlyhal včestnom živote, sa stáva úspešný zločinec: zdrobného zlodejíčka sa vypracuje až na vysokopostaveného „manažéra“, ktorý nemá ďaleko kpolitickým špičkám štátu. Motivačné citáty síce tvrdia, že možnosti človeka sú len také veľké, aké veľké sú jeho sny, ale žeby sa aj zobyčajného pešiaka raz mohol stať trebárs ústavný činiteľ...? Nech je ako chce, „divoké deväťdesiate roky“, ako sa im otravne hovorí, sú nateraz zhľadiska kriminálnej prózy vyčerpanou témou, ak sa teda niekto nerozhodne spracovať ju sdôrazom na tých, ktorí zločinecké podmienky vytvorili (a nielen ich využili), azohľadnením plnej spoločenskej dynamiky tohto obdobia.
Konštatovať, že Zlodej je zlou knihou, by bolo nielen krivdou voči samotnému dielu, ale aj prejavom snobizmu. Arpád Soltész napísal strhujúci kriminálny román, ktorý sa číta tak rýchlo, že ani nemôže byť stratou času. Predstavuje „literatúru špeciálnych funkcií“ vtom najlepšom význame: ponúka všetko, čo nás na živote spoločenskej periférie tak fascinuje – adokonca čosi navyše – nevyvoláva však viac než toto dištancované zízanie, apreto na créme de la créme literatúry nestačí.
Arpád Soltész: Zlodej
Bratislava: Ikar, 2021
Foto: Ikar
Martin Makara (1997)
Pochádza zo Spišskej Novej Vsi aje doktorandom vodbore teória adejiny slovenskej literatúry na FF PU vPrešove. Zaoberá sa teóriou literárnej kritiky, dejinami marxistickej literárnej vedy asociológiou literatúry.
