ղľáԾ
Priestor na vydávanie poézie sa scvrkáva apracovné podmienky neprajú nijakému zjej aktérov.
...hovorí slovinská prekladateľka Diana Pungeršič (1984), nojedným dychom zároveň dodáva , že poézia je pre ňu vecou srdca, prináša jej ohromnú radosť averí, že sa jej nezunuje.
Diana Pungeršič je umelecká prekladateľka zo slovenčiny a češtiny a do slovenčiny, literárna kritička, publicistka a moderátorka. Študovala slovinský a slovenský jazyk s literatúrou a sociológiu kultúry na Filozofickej fakulte Univerzity v Ľubľane. Knižne preložila diela Pavla Rankova, Daniely Kapitáňovej, Víťa Staviarského, Juraja Šebestu, Mareka Vadasa, Dušana Mitanu, Jany Beňovej, Antona Baláža, Ivony Březinovej, Petry Dvořákovej, Ivy Procházkovej. Pre slovinský rozhlas, internetové portálya literárne časopisy preložila aj ďalších slovenských autorov aautorky. Publikuje literárne rozhovory, eseje, organizuje a moderuje literárne podujatia, založila aj čitateľský klub. Je členkou porôt viacerých literárnych súťaží a cien.
Pri príležitosti 25. výročia vzniku Slovenskej republiky dostala od ministra zahraničných vecí uznanie za mimoriadne zásluhy pri rozvíjaní priateľských vzťahov so Slovenskou republikou. Narodila sa, žije a pôsobí v Slovinsku.
Diana Pungeršič si tentoraz zvolila poéziu – v rezidencii Rubigall v Banskej Štiavnici sa venuje prekladu vlastného výberu z tvorby poetky, prekladateľky a japonologičky, Evy Luky. Ich rozhovor, ktorý moderoval Dado Nagy, si môžete pozrieť na Slovenského literárneho centra.
Novinár Michal Kríž sa od nej vrozhovore pre Štiavnické noviny dozvedel toto:
MK: Mali by podľa vášho názoru prekladať básne len básnici?
DP:
Je to sčasti predsudok, že poéziu vedia a môžu prekladať len básnici či poetky. Vznikol, predpokladám, na základe predstavy, že na poéziu treba maťisté "vlohy", a keď človek sám píše, tak to pôsobí ako záruka. Pravdou je, že na umelecký preklad a zvlášť na preklad poézie človek potrebujeistý (jemno)cit, čitateľskú vnímavosť. (Treba poznať metriku, teda rytmus a rozmer veršov, počuť rytmus, zvukovú stránku básne, byť schopný vytvoriť rým, hoci v súčasnej poézii už nedominuje resp. sa používa veľmi zriedkavo.) A všetky tieto znalosti môžu mať a majú aj vynikajúci prekladatelia a prekladateľky poézie, ktorí nepíšuvlastné básne. Dokonca si myslím, že absencia "vlastnej" poetiky je aj určitá prednosť, lebo nehrozí, že budeme prekladaťv "svojom" štýle.
Zároveň je asi pravda, že poéziu skutočne často prekladajú práve básnici a poetky, ktorí sú najčastejší a výnimoční čitatelia poézie, teda ľudia, ktorých sa poézia bytostne týka a čítajú ju aj v cudzích jazykoch. Dialóg so zahraničnou poéziou (básnikmi aj poetkami) vie byť inšpiráciou aj pre ich tvorbu.
Zároveň poézia nie je odvetvie, v ktorom by bolo možné finančne zbohatnúť, asi aj preto sa o preklad poézie "netrhá" veľa ľudí, je to namáhaváa minuciózna práca, ktorá však človeka obohacuje zvnútra. V Slovinsku máme veľa vynikajúcich prekladateľov a prekladateliek poézie, a nie sú výlučne poeti či poetky.
Sama sa poézii dlhé roky venujem ako recenzentka, kritička, teda ako odborná čitateľka, za rok prečítam a rozoberiem desiatkybásnických zbierok, je to moja práca a srdcovka. Svoju poéziu pre verejnosť (ešte) nepíšem, som však nesmierne vďačná, že ju môžem prekladať. Ako som už veľakrát zdôraznila, žiaden preklad knihy nie je samozrejmosťou, nieto preklad poézie. Asi je to podobne aj u vás, že je na knižnom trhu čoraz menej priestoru na vydávanie poézie. V Slovinsku je už iba niekoľko vydavateľstiev, kde ešte vydávajú aj prekladovú poéziu, a to často iba jednu knižku za rok. V mojom ponímaní bude preto slovinský preklad výberu z opusu vašej vynikajúcej poetky Evy Luky literárnou udalosťou, na ktorú sa nesmierne teším.
MK: Knihe preloženej do svetového jazyka sa otvárajú brány aj do prekladu v iných jazykoch?
DP:
Preklad do jazyka, ktorý pozná viac ľudí, prirodzene prináša väčšie publikum, a tým aj väčšiu šancu, že kniha osloví niekoho, kto by inak nemal možnosť ju čítať a prípadne sa ju rozhodne preložiť či vydať. Už sa to stáva aj slovenčine, že sa vydavateľ napr. na veľtrhu stretne s nejakou slovenskou knihou preloženou do tzv. svetových jazykov, a potom ju ponúkne napr. mne na preklad resp. chce vedieť, aký je môj názor. Prekladatelia z tzv. menších jazykov (len podľa počtupoužívateľov) sme totiž práve tí, na ktorých sa pri výbere titulov vydavatelia spoliehajú. Máme prehľad nad celou produkciou a môžeme ponúknuťviacvariantov. Menej dôverčiví redaktori však niekedy od nás žiadajú dlhší ukážkový preklad, a v týchto prípadochby sa anglický, nemecký, francúzskyči srbochorvatskýpreklad veru zišiel. Vzájomná dôvera sa buduje roky a som rada, že slovenská literatúra v Slovinsku teraz už má svoje viditeľné a trvalé miesto.
MK: Ako hodnotíte zastúpenie svetovej literatúry na našom knižnom trhu?
DP:
Ťažko to posudzujem, lebo nie je to mojím primárnym predmetom záujmu. Zdá sa mi však, že je ponuka pestrá a že "nemeškáte" s recepciu toho, čo je vo svete najaktuálnejšie. Často vidím, že súčasne vyjdú u vás a u nás tí istí autori či ich knižky. Zároveň tu samozrejme akútne chýbajú preklady zo slovinčiny, lebo sústavnejšie a dlhodobejšie sa tu prekladu zo slovinčiny nevenuje nikto. Minulý rok bol ale výnimočný –vyšli básnické zbierka Uroša Praha a KlarisyJovanovič v preklade renomovanej slovensko-slovinskej poetky a vedkyne Stanislavy Chrobákovej Repar a román Veroniky Simoniti Ivana pred morom, ktorý preložila Martina Vannayová a je to jej prvý umelecky preklad. Držím jej teda palce, aby sa jej umelecký preklad zo slovinčiny (pre zlé pracovné podmienky) nezunoval. To držím palce vlastne nám všetkým, čo robíme na voľnej nohe a bojujeme o každý nový projekt.
