��������

Od detstva som milovala všetko krásne a  pravdivé. Pozorovala som ľudí, ich správanie, pracovitosť i  pretvárku, ich kultúrne a  vedomostné zázemie, ako aj krásy prírody. Toto všetko vo mne vytváralo takú bohatú spleť vnemov, až ma donútili tvoriť. S písaním som začala v Taliansku (kde som bola dlhé roky vydatá), najskôr recenzie, neskôr eseje a novely a nakoniec až v zrelom veku sa moja ruka rozpísala do románovej formy. Moje literárne spovede sú opismi skutočných udalostí, lebo som si vedomá, že každý človek žije svoj román. Knihu Vo vetre života som začala písať vyprovokovaná obrazmi z televízie o  násilných bojoch, ktoré sa v  posledných desaťročiach odohrávajú v  rôznych kútoch sveta. Pohľady na zrúcané domy a mŕtve telá vyvolali vo mne hlboko zakódované spomienky na druhú svetovú vojnu a  to, čo po nej nastalo; spomienky na detstvo, mladosť a ťažkosti, na moje umelecké začiatky v balete, na lásky, sklamania, rozchody, ako aj na život v 60. rokoch na Slovensku. Kniha vyšla aj v  Taliansku pod pseudonymom Veronika Eva Belmonte. Na Slovensku som uverejnila v  antológiách Keď život šplechne do očí a  Ženy na ťahu vydaných Združením slovenských spisovateliek Femina poviedky Tunisanka a  Deň z pekla. V Taliansku som dostala veľa verejných odmien a uznaní za kultúrnu prácu. Najdôležitejšou je snáď čestný doktorát a  vyznamenanie – rad Cavaliere della Repubblica Italiana, ktorý mi udelil prezident Talianskej republiky Francesco Cossiga v roku 1987. Ale mojou najväčšou odmenou je vydanie knihy Vo vetre života práve vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov, ktorého sme boli pár rokov po vojne celá rodina členmi ako odberatelia krásnej literatúry, a  tak som ním vydané knihy čítala už od detstva. V  Taliansku ma po celý čas ťahali na Slovensko rodné korene a až tam som si uvedomila, že môj talent patrí mojej vlasti. Dnes mi je veľmi ľúto, že množstvo nášho národného vlastníctva takmer zadarmo dávame cudzím, neuvedomujúc si, že z  hosťa sa často môže stať uzurpátor...