ղľáԾ
Matúš Mikšík: Kjasu atiesni mierim. Ivan Laučík vinterpretáciách
Bratislava: Literárne informačné centrum, 2020
Matúš Mikšík sa vrámci výskumnej činnosti programovo asystematicky zameriava na reflektovanie slovenskej poézie druhej polovice 20. storočia, pričom jednu zdominánt jeho bádateľského záujmu predstavuje básnická tvorba osamelobežeckej skupiny aosobitne poézia osamelého bežca Ivana Laučíka.
Interpretácii vybraných básní tohto autora sa M. Mikšík venoval už vdiplomovej práci aneskôr, vkomplexnejšej podobe, boli texty I. Laučíka predmetom jeho dizertačného výskumu. Monografia Kjasu atiesni mierim (2020) priamo nadväzuje na oba menované zdroje, no konštitutívnym prvkom tejto publikácie boli aj čiastkové výstupy (recenzie aštúdie) uverejňované vdomácich, ale aj zahraničných zborníkoch aperiodikách.
Metodologickým zázemím Mikšíkovej monografie je „štruktúrna analýza ainterpretácia“ (s. 12), ktoré sa bezprostredne viažu na tzv. semiopoetický prístup Jána Zambora, keďže Zamborovu koncepciu semiopoetiky vníma autor ako jeden zo spôsobov komplexného uchopenia Laučíkovej poézie. Vsúlade stýmto prístupom sa M. Mikšík sústreďuje na minucióznu analýzu textov, zohľadňujúcu námetové zdroje tvorby, motivicko-tematickú rovinu básní, ako aj tvarové a výrazové riešenia Laučíkovej poézie, pričom uplatňuje ikomparatívne metódy skúmania, reagujúce na intratextové aintertextové súvislosti jednotlivých básní. Vzhľadom na procesuálny charakter skúmaných textov sa analýzy aԳٱá realizovali nielen na podklade významového okolia konkrétneho demonštračného materiálu, ale aj vkontexte autorskej poetiky aso zreteľom na domáce aj inonárodné inšpiračné impulzy (mám na mysli najmä poéziu básnického solitéra Štefana Strážaya aafinitu sanglo-americkou líniou svetovej poézie, napríklad stextami Thomasa Stearnsa Eliota alebo Walta Whitmana).
Okrem už spomínanej spriaznenosti sterminologickým inventárom J. Zambora sa vmonografii zrkadlia aj väzby na Zamborovu koncepciu metafory, ktorej typológiu M. Mikšík dokladoval na pomerneširokej škále básnických obrazov, ale rovnako boli pre jeho uvažovanie smerodajné aj Zamborove interpretačné závery týkajúce sa Laučíkovej tvorby. Zo sekundárnych materiálov však boli pre Mikšíka relevantné aj práce iných odborníkov či odborníčok, prektorých predstavuje poézia druhej dekády 20. storočia jednu zústredných línií výskumu, pričom vnajvýraznejšej miere nadväzoval na koncepcie (abecedne) Andrey Bokníkovej, Jána Gavuru, Fedora Matejova aZoltána Rédeya. Snaha okomplexnosť apredovšetkým úsilie preniknúť ksvetonázorovému určeniu či životnej filozofii I. Laučíka sa premieta aj do skúmaniabásnikovej korešpondencie sviacerými osobnosťami pôsobiacimi vslovenskom kultúrno-umeleckom priestore (predovšetkým „spolubežci“ Ivan Štrpka aPeter Repka, ale napríklad aj Peter Zajac), do reflexie nad básnikovými esejami, publicistickými aprozaickými textami (knižný výber Trblet voku, 2016), ale aj do práce sinformáciami, ktoré vyplynuli zuverejnených rozhovorov sbásnikom. Mikšíkove interpretačné výbery neraz sprevádza aj hodnotiaci akcent, uplatňovaním ktorého autor predmetné texty kvalitatívne selektuje (do istej miery sa tu prejavuje Mikšíkova literárnokritická aktivita), pričom svoje závery zvykne dopĺňať aj okrátke aforistické reflexie nad problémami suniverzálnymi ľudskými čicivilizačnými presahmi, teda nad otázkami príznačnými pre myšlienkové posolstvá analyzovaných textov.
Publikácia pozostáva zo štyroch hlavných kapitol advoch rámcujúcich častí (úvod akalendárium I. Laučíka zostavené Annou Ondrejkovou), pričom stmeľujúcim prvkom aťažiskovou tézou monografie je zadefinovanie štyroch princípov (kinetický, metafyzický, eticko-ekologický princíp aprincíp (ne)možnosti jazyka), prostredníctvom ktorých sa autor snaží olepšie uchopenie Laučíkovej poézie sohľadom na odokrývanie rôznych (aj tých najjemnejších) konotácií jednotlivých motívov.
Atomizovaný svet
Úvodná časť monografie snázvom Kompas, sextant, výškomer spodtitulom úvod do poetiky, princípy je zameraná na formuláciu cieľov práce, na vytýčenie azadefinovanie jej metodologických východísk, na rozpracovanie nosnej terminológie výskumu sohľadom na manifestačné texty osamelobežeckej skupiny, osobitne Štrpkovu koncepciu „otvorenej básne“, ale orientuje sa ajna prehľadovú charakteristiku vyššie spomenutých princípov. Vtejto časti publikácie mi do popredia vystupuje niekoľko problémových miest, súvisiacich primárne smetodologickým rozpracovaním výskumu, ale predovšetkým s konceptualizáciou pojmov, ktoré sa systematicky uplatňujú vkontexte celej práce. Žiadalo by sa, najmä vzhľadom na významovú nejednoznačnosť, resp. rozbiehavosť niektorých ťažiskových termínov a kategórií (napríklad metafyzika, spiritualita, sakralita, postmoderna, neoavantgarda ai.), či dokonca protikladnosť, ktorá často charakterizuje jednotlivé výskumné prístupy kdanej problematike (nehovoriac oodlišnostiach týchto konceptualizácií doma avzahraničí), aby boli tieto nosné pojmy rozpracované detailnejšie aj napriek tomu, že uvedený aspekt nebol primárnym cieľom práce.
Bolo by vhodné, aby na pozadí rôznych prístupov kskúmanej problematike bola aspoň stručne zadefinovaná bádateľská pozícia autora, čiže jeho stanovisko kvybraným koncepciám, na základe čoho by bolo možné zrozumiteľnejšie formulovať azdôvodniť vybrané metodologické smerovanie práce. Zároveň by sa vinterpretačných častiach monografie žiadalo výraznejším spôsobom deklarovať tézu, že „básnik Ivan Laučík je básnikom postmoderným aj neoavantgardným“ (s. 14), lebo najmä kprvej časti tvrdenia (postmoderné ladenie Laučíkovej poézie) sa vpráci nachádza len niekoľko zmienok. Vsúlade stouto tézou sa pritom javí ako veľmi podnetná Mikšíkova myšlienka otom, že vpoézii I. Laučíka nedochádza ksceleniu sveta, keďže jeho svet vníma ako nestály, premenlivý, resp. atomizovaný (s. 32), čo by bolo možné rozvinúť práve vkontexte postmoderného gesta. Rovnako by sa vtýchto súvislostiach dalo vrámci analýz uvažovať aj okoncepcii „otvorenej básne“, prípadne oprincípe (ne)možnosti jazyka vyjadrujúcom nedôveru vo vyjadrovaciu či poznávaciu funkciu jazyka.
Premeny
Nasledujúca stať snázvom Zachraňovať tie nepresné mosty as podtitulom analýzy zbierok sa orientuje na dokladovanie jednotlivých princípov na podklade vybraných zbierok arelevantných básní, ktoré autorovi slúžia ako demonštračné materiály. Klasifikačná schéma štyroch základných princípov umožňuje autorovi lepšie uchopiť Laučíkovu poéziu aj napriek rozbiehavosti jej významov, pričom upozorňuje na motívy, ktoré sú pre básnikovu tvorbu symptomatické aktoré možno vjeho poézii vnímať aj ako motívy constans (ide najmä oprírodné motívy, ako napríklad motív jaskyne, vody, zimy, rôzne cestopisné motívy, prípadne motív pohybu súvisiaci sosamelobežeckou poetikou). Autor sa pri analýzach sústreďuje aj na podoby lyrického subjektu, sleduje jeho premeny na pozadí jednotlivých zbierok, snaží sa zachytiť spôsob jeho uvažovania ajeho myšlienkové pochody, analyzuje priestory, vktorých sa subjekt pohybuje (realizuje sa tu predovšetkým napätie medzi mestským aprírodným prostredím), na základe čoho vzniká miestami dojem, že sa pred čitateľom či čitateľkou odkrýva postava (a psychika postavy) ako kategória epiky.
Ťažiskovými bodmi Mikšíkových analýz je skúmanie pomeru medzi „obyčajnými“ a „dobrodružnými“ atribútmi lyrického subjektu, resp. „postáv“, ktoré sú pre básnikovu tvorbu emblematické (napríklad Fridtjof Nansen, Antoine de Saint-Exupéry, postavy jaskyniarov alebo horolezcov), sledovanie vzťahov medzi symbolickými akonkrétnymi priestormi (napríklad priestor jaskyne), analýza relácií medzi prírodným (prirodzeným) aľudským (umelým) svetom, ale tiež výskum archaicko-archetypálnej dikcie vybraných zbierok. Pre všetky menované okruhy sú príznačné aj presahy smerom krelevantným zdrojom Laučíkovej tvorby, predovšetkým kanalýzam prvkov zrôznych náboženských aspirituálnych proveniencií (kresťanská tradícia, prípadne východné duchovné náuky, ako napríklad zen-budhizmus), reálií zo sféry moderných civilizácii (ekológia, konzum, technické vymoženosti, problematika etiky amorálky), ako aj k artefaktom zo sféry geológie.
Voľné asociácie
Prostredníctvom komparatívnych metód autor podrobnejšie zachytáva aj premeny textov na úrovni výrazu atvaru, pričom dokladuje posuny na úrovni stavby verša, obraznosti alebo vuplatňovaní lexiky, čiže vo všeobecnej dikcii básní. Jednotlivé texty autor vybral svyužitým chronologického princípu, teda na základe datovania knižného vydania, prípadne časopiseckého uverejnenia básní, ale priebežne tento princíp narúša apri analýzach uprednostňuje radenie textov podľa logického sledu vlastnej argumentácie.
Rovnaký princíp, teda princíp chronológie, autor uplatňuje aj vzáverečnej anajobsiahlejšej časti práce (Otvoriť oči dovnútra, podtitul Գٱá), venovanej hĺbkovej interpretácii vybraných textov, no vtejto stati už nie je úplne zrejmé (chýba explicitná argumentácia), na podklade akých princípov výber urobil. Možno sa domnievať, že pre autora boli smerodajné osobné preferencie, čiže subjektívne dojmy zprečítaných textov, prípadne asociácie stmeľujúce jednotlivé interpretačné časti do vzájomne prepojenej štruktúry. Asociatívne radenie myšlienok (často na princípe voľných, resp. vzdialených asociácií) je koniec koncov typické aj pre Štrpkovu koncepciu „básne – siete“. Procesuálny charakter Laučíkovej poézie akonotačná nasýtenosť básnických obrazov môžu čitateľa či čitateľku vinterpretačnom procese nabádať aj kzáverom, ktoré sa od myšlienok autora monografie vniektorých ohľadoch líšia, no je pozitívne, že M. Mikšík svoje tézy podporuje jasnou azrozumiteľnou argumentáciou, ako aj početnými dokladmi zoblasti sekundárnych aosobitne primárnych zdrojov. Interpretačná časť monografie prináša do literárnovednej diskusie, ale aj do povedomia laickej čitateľskej základne, množstvo zaujímavých podnetov stimulujúcich nové ačasto aj invenčné spôsoby uvažovania nad textami, ktoré sa pri prvoplánovom čítaní môžu javiť ako významovo zahmlené.
Hĺbka a nasýtenosť
Záverečnej stati monografie predchádza časť snázvom Prepaľovať sa kjadru (spodnázvom rozpracovanie princípovej teórie), ktorá zmôjho pohľadu bezprostredne súvisí sdruhou kapitolou práce, azhľadiska kompozičného usporiadania publikácie by mohla byť umiestnená pred analýzami zbierok, keďže obsahuje podrobnejšiu charakteristiku štyroch princípov demonštrovaných už „v predstihu“ na konkrétnych textoch. Zdá sa mi, že uplatnenie deduktívnej metódy by vtomto prípade viedlo čitateľa či čitateľku klepšiemu porozumeniu vzťahov medzi definíciou princípovej teórie ajej rozpracovaním na demonštračných materiáloch. Vpredmetnej stati autor prináša súbor pôsobivých postrehov plynúcich zo skúmania vzájomných prepojení medzi jednotlivými princípmi, pričom výberovo rozpracúva aj analýzu motívov (napríklad fyzický zrak avnútorný zrak) apostáv (napríklad človek – prieskumník ačlovek – dobyvateľ) určujúcich aj pre záverečnú – interpretačnú časť práce, vktorej autor predbežné tézy dopĺňa aďalej rozvíja.
Aj napriek vyššie uvedeným výhradám, ktoré sa týkajú predovšetkým metodologického rozpracovania výskumu, pojmovej konceptualizácie nosných termínov akategórií, ako aj kompozičného usporiadania práce, pokladám monografiu M. Mikšíka za prínosnú ainšpiratívnu najmä sohľadom na vysokú úroveň ahĺbku rozpracovania, ako ajargumentačnú nasýtenosť jednotlivých analýz ainterpretácií. Autor citlivo, poučene aneraz aj invenčne pristupuje kvýkladom textov enigmatického rázu, na základe čoho sa mu darí formulovať určujúce princípy Laučíkovej poézie azároveň poukázať na tie aspekty jeho tvorby, ktoré boli doteraz prehliadané alebo boli rozpracované len vminimálnej miere. Monografia M. Mikšíka predstavuje dôležitý vklad do literárnovednej diskusie, ale môže slúžiť aj ako sprievodca „tajomnými zákutiami“ Laučíkovej poézie, prípadne ako sprievodca interpretačnými postupmi aprincípmi pre širšie čitateľské vrstvy.
Anna Bukovinová (1995)
Vroku 2018 ukončila štúdium pedagogiky aslovenského jazyka aliteratúry na Pedagogickej fakulte UK vBratislave. Za svoju diplomovú prácu Paradoxy motívu mlčania amotívu samoty vrománe Janka Silana Dom opustenostizískala Cenu rektora UK. Je doktorandkou na Katedre slovenskej literatúry aliterárnej vedy FiF UK vBratislave.
Ivan Laučík (4.7.1944 – 12.5.2004) Foto: Gabriel Kladek (1979)
