ղľáԾ
Edita Príhodová: Spievam, lebo milujem... (Život a dielo Janka Silana)
Bratislava: LIC,2020
Záujem Edity Príhodovej otvorbu katolíckej moderny nie je vôbec náhodný a sporadický, ale práve naopak, je dlhodobý, koncepčný isystematický.
Edita Príhodová sa už predtým venovala práve osobe Janka Silana, ale inapríklad Jozefa Kútnika Šmálova či Ladislava Hanusa. Krátko po Nežnej revolúcii Petr Běleš na úvod svojho recenzného hodnotenia Motulkovej básnickej knihy Fialové žalmy anticipoval, že „splácení restů zdob povinné slepoty zabere nakladatelstvím z „východního bloku“ rozhodne delší čas, než si vůbec odvažuji pomyslet.“ (1992, s. 47) Napriek tomu, že od publikovania uvedených konštatovaní plynie už tretie decénium atvorba básnikov katolíckej moderny je aktualizačnými výbermi a„básnickými dielami“ opätovne sprítomnená, ajnapriek tomu, že vzniklo niekoľko serióznych monografií, publikácií ačiastkových štúdií, stále je vjej invariantne modifikovanom obraze mnoho mýtov, skreslení atautológií. Splatiť Bělešom konkretizovaný „dlh“ vo vzťahu ktvorbe Janka Silana sa pokúsila vo svojej monografickej práci Spievam, lebo milujem... Edita Príhodová.
Konkrétnemu monografickému výstupu však predchádzalo autorkino početné publikovanie čiastkových zistení v štúdiách konferenčných či iných zborníkov, vo vedeckých iliterárnych časopisoch (doma ivzahraničí). Už dávnejšie pripravila subjektívny výber zbásnických textov Janka Silana pod názvom Medziobdobie (2012) a edične spracovala jeho básnickú tvorbu vpublikácii Janko Silan – Básnické dielo (2014).
Silan vadekvátnych súvislostiach
Edita Príhodová svoju pomerne rozsiahlu monografickú prácu umne rozčlenila na sedem tematických častí, zoštylizovaných na základe chronologických determinánt (Juvenílie aKuvici (1932 – 1936), Lyrika bohoslovca (1936 – 1941), Lyrika kňaza (1943 – 1945), Verbumista Janko Silan (1946 – 1948), Básnik vo vnútornom exile, Čas zmarených nádejí (1966 – 1984), Literárne oživenie básnika po roku 1989. Vnich konkrétne zaujímala kSilanovým textom interpretačné či literárnohistorické postoje, inšpirované východiskami hermeneutiky asemipoetiky. Vsnahe okomplexnosť nepodceňovala zároveň ani reflektovanie literárnokritického, biografického, kultúrneho či národno-politického isociologického kontextu. Ikeď jej literárnohistorické konotovanie je zoštylizované veľmi pútavo, za ťažiskové považujem jej zdôvodňovanie Silanovej tvorby vliterárnych, umeleckých, estetických, filozofických, spirituálno-teologických aobčiansko-politických súvislostiach. Prostredníctvom nich sa usilovala dešifrovať, zdôvodňovať implicitnosť zmyslu, významu jednotlivých častí umeleckých textov Janka Silana.
Vúvodnej kapitole Príhodová približovala biografické údaje autora askúmala jeho zdroje inšpirácie, smerujúce kprodukcii básnickej tvorby; zaoberá sa jeho rodinným zázemím, formovaním svetonázoru ijuvenilným publikovaním vdobových periodikách, odkrýva jeho pseudonymy a poukazuje na vývin jeho poetiky. Už rukopis debutovej knihy Kuvici (1936) opodstatnene označila za pozoruhodne vyzretý.
Vnasledujúcej kapitole sa sústredila na Silanovu básnickú tvorbu aokolnosti jej vzniku – súviseli sautorovým nasmerovaním ku kňazstvu, sjeho štúdiom teológie vSpišskej Kapitule. Týka sa básnických zbierok Rebrík do neba, Slávme to spoločne, Sonety májové, ktoré sú tematicky itvarovo pomerne rozdielne. Pri zbierke Rebrík do neba upozornila na silné vizuálne vnemy, ktoré súvisia stematizáciou zraku ako duchovnej kvality, no vsúvislosti so Sonetmi májovými, ktorých časť dedikoval Angele Jindovej, pripomenula, že „na ich písanie Janka Silana pobádala skúsenostná látka“, no nie sú údajne iba „vypísaním sa zľúbostného zážitku“ (s. 55), ale sú aj produktom inšpirovania sa skladbami Jána Smreka (Básnik ažena), Jakuba Demla (Miriam) ai. Takýto počin však ubásnikov katolíckej moderny (bohoslovcov, kňazov) – napriek tomu, že to pre laika môže vyznieť prekvapivo – nebol raritnou záležitosťou (podobné momenty možno nájsť vtextoch S. Veigla, P. G. Hlbinu, R. Dilonga ainých). Vsúvislosti selegicky modifikovanou zbierkou Slávme to spoločne, písaním ktorej sa vyrovnával so smrťou matky, okrem iného poznamenala, že „Janko Silan postupuje od autobiografickosti kautoreflexívnosti anakoniec kuniverzálnej skúsenosti“ (s. 71), aby tak eliminoval prvky sentimentality. Edita Príhodová je pri rekonštruovaní literárnohistorických súvislostí mimoriadne pozorná aprecízna – osobitnú časť vtejto kapitole venovala aj Pirátom krásy (Š. Schelling, P. U. Oliva, M. Šprinc, J. Kováč aJ. Silan), ich neformálnemu zoskupeniu, genéze, aktivitám ajich „tlačovým orgánom“. Mimoriadne zaujímavá bola ikomparatívna konfrontácia uvedenej zbierky sDuinskými elégiami R. M. Rilkeho, ktorá potvrdzovala inšpirovanosť Silana práve vštýlovej oblasti.
Apolitické básne?
Vkapitole Lyrika kňaza (1943 – 1945) interpretačne skúmala zbierky Kým nebudeme
doma aPiesne zjavoriny, stručne vnich jeho kňazské pôsobenia ausilovala sa dokázať izdôrazniť, že Janko Silan bol počas vojnových rokov apolitickým človekom. Trochu mi tu však absentuje konfrontačný prístup autorky, pretože viac ako pred desaťročím nad touto skutočnosťou vistom zmysle polemizoval Peter Getting, keď o Silanovi tvrdil, že nekriticky písal vbásni DZԲá onovom štáte, vzniknutom po deštrukcii demokracie antidemokratickým spôsobom. (2009, s. 155 – 156, 174) Daný kontext možno zo Silanovho básnického textu vydedukovať hlavne vimplicitnom zmysle; prisudzovať mu explicitnosť tohto významu môže zvádzať kpreinterpretácii. Autorka nepopiera, že niekoľkými básňami súhlasil so slovenskou autonómiou, predsa mám však dojem, že jej konštatovania vdanom kontexte oscilujú skôr v nocionálnych, detenzívnych polohách asú skôr implicitným vyjadrením voči emotívnej, senzitívnej avistom zmysle iexpresívnej reakcii literárnej kritiky.
Umlčaný, rehabilitovaný, umlčaný
Vnasledujúcich kapitolách práce sa Edita Príhodová pokúšala pútavo ihodnoverne rekonštruovať Silanove spoločenské, kňazské, ľudské ahlavne literárne postoje – vtematicky ladených častiach sa osobitne zamerala na kontext rokov 1945 – 1948 sdetailným záberom na Silanovo angažovanie sa vo vydavateľstve Verbum, všímala si aj jestvovanie avýznam časopisu srovnomenným názvom, ako aj vznik anásilné ukončenie ich činnosti pod vplyvom spoločensko-politických udalostí. Podobne ako Ján Zambor a Július Pašteka, básnickú zbierku Úbohá duša na zemi vníma ako „angažovanú básnickú výpoveď adresného spoločenského odporu.“ (s. 155) Vôbec ma neprekvapuje explicitne modifikované vyjadrenie autorky publikácie, že tieto Silanove postoje boli nasmerované voči komunistickej ideológii, že boli reakciou na ateizáciu apopieranie garantovaných náboženských aduchovných hodnôt. Veď napríklad aj zbierka Katolícke piesne zVažca dokumentuje kultúrnu, spoločensko-politickú i náboženskú traumu Janka Silana, ktorú utrpel po februárových udalostiach roku 1948. Ocitol sa vo vnútornom exile aako autorka adekvátne poznamenala, jeho výpoveď bola neraz poznačená existenciálnym tónom aemocionálnou tonalitou. Som rád, že niekoľkokrát zvýraznila skutočnosť, ktorú akcentoval isám Silan, že nebol autorom odmlčaným, ale umlčaným. Literárnohistoricky pravdivo aobjektívne rekonštruovala udalosti, ktoré viedli kjeho rehabilitácii, prijatiu do Zväzu slovenských spisovateľov anásledne, po normalizačných praktikách, kopätovnému nasmerovaniu do vnútorného exilu bez možnosti publikovať. Aby však priblížila postoje kňaza abásnika vkomunistickom režime sexistenciálne vnímaným pocitom opustenosti, na sprítomnené nuansy podrobne interpretačne poukazovala v jedinom jeho prozaickom diele, v románe snázvom Dom opustenosti.
Vposlednej časti práce sa pokúsila ešte načrtnúť literárnohistorickú reflexiu iaktualizáciu diela Janka Silana po r. 1989. Vo vzťahu kcelkovému obrazu ivýznamu práce má táto časť fragmentárnu povahu aje skôr sumarizujúcou skicou než podrobnou štúdiou.
Mimoriadna monografia
Práca Edity Príhodovej Spievam, lebo milujem..., ktorá syntetizuje životné postoje itvorbu Janka Silana, má všetky znaky vedeckej monografie. Vyznačuje sa vysokou erudíciou, štylisticky cizelovanou dikciou výpovede, koncepčnosťou isystematickým odstraňovaním „bielych miest“ ačastí „skrivených zrkadiel“ v zaužívanom literárnom invariante. Nazerá na tvorbu Janka Silana ako na celok, nozároveň nebagatelizuje parciality, pričom vtomto kontexte vôbec nevznikajú zásadné disproporcie. Takú závažnú akomplexnú prácu oživote itvorbe Janka Silana sme doposiaľ vnašom literárnovednom priestore ešte nemali. Verím, že aj týmto počinom uľahčí etablovanie jeho poézie do korpusu literárnych skvostov a pomôže budúcim tvorcom literárnych dejín jeho tvorbu neopomínať anebagatelizovať.
Jozef Brunclík (1975)
Odborný asistent na Katedre slovenskej literatúry FF UKF vNitre ačlen redakčnej rady časopisu Náš čas. Zameriava sa na poéziu katolíckej moderny apostmodernú literatúru. Je autorom monografie Introvertnosťou ku katarzii: Lyrický svet vtvorbe Jána Motulka (2014).
Na fotografii Janko Silan so žiakmi na výlete v Ždiari v r. 1942. Archív E. P.
