ղľáԾ
Úspešných autorov Zuzku Šulajovú (27) Jana Hargaša (23) označilo vydavateľstvo Slovenský spisovateľ zsvoje objavy roka. Zuzka bola objavom roka 2007na svojom konte má už päť kníh: 1, 2, 3, Dievča zminulosti Ako zrománu. Jano jeobjavom roka 2010vydal už štyri knihy – Mám vpätách mafiu, Môj otec mafián, Moja mafia . Obaja sosvojimi debutmi úspešne bodovali aj vnašej čitateľskej ankete Kniha roka vkategórii Debut roka.
Čo vás priviedlo kmyšlienke písať?
J. H.: Harry Potter. Vážne. Dodnes somjeho veľký fanúšik, všetky diely somprečítal viackrát. Otvoril mi čarovný svet čítania vyvolal vomne túžbu ajniečo napísať. Malsom vtedy 12rokov, poprvých pokusoch ma zápal prešiel, ale nstrednej škole miraz pani profesorka povedala, že celkom dobre píšem. Táto pochvala mpomkla knovým pokusom.
Z. Š.: Bude toasi znieť zvláštne, ale tá myšlienka vlastne aninevznikla J. Píšem odtrinástich rokov, začala som spríbehmi znašej školy, kdevystupovali skutoční ľudia, teda aj ja moja najlepšia kamarátka, ktorá ma kpísaniu priviedla. Potom somprešla nvymyslené príbehy sfantasy prvkami, až som sinakoniec povedala, že vyskúšam niečo síce vymyslené, alerealistické.
Ako ste sivyberali tému?
J. H.: Chcel somnapísať „objavný“ čítavý triler zoslovenského prostredia, ale kým sdostal dokníhkupectiev, takmer súčasne sa začali predávať knihy srovnakou témou Jozefa Kariku, takže až také objavné, akosom simyslel, tonebolo.
Z. Š.: Vždy somrada čítala knihy voforme denníka, milovala som, keď vnich boli nejaké listy, úryvky, „výstrižky“ zčasopisov, aleiritovali mtaké absurdnosti, akonapríklad, že asi 14-ročná hrdinka sizaplatila kurz bozkávania uchalana, čo sitakto zarábal. Chcela somniečo dôverne známe, vtipné, romantické, ironické, plné lístočkov typických vzťahových komplikácií, trošku tajomna… Džínsový denník somnapísala v sedemnástich, rukou do zošita, bez zámeru, že by toraz mala byť kniha. Nepoznala somani postavy, netušila som, aké budú mať charaktery kambude príbeh smerovať. Lensom si užívala písanie – spontánne bez zábran, keďže tomalo byť lenpre moje oči… Ajmamine najbližších kamarátok, ak bymali záujem. Podopísaní sommala vykryštalizované postavy sama somchcela, aby toskončilo inak J. Po štyroch rokoch, čo zošit ležal vzásuvke, som sa doneho znova začítala na môj údiv ma tobavilo… Taksom to prácne prepísala na počítači skúsila šťastie vovydavateľstve. Nikomu som otom nepovedala. Načo? Veď ajtak je to skôr trop akohop J. Odva týždne bolo všetko úplne inak…
Prečo steodniesli rukopis práve do vydavateľstva slovenský spisovateľ?
Z. Š.: Slovenský spisovateľ miznel akovydavateľstvo, ktoré pred autorom zoSlovenska nezdupká sdesom vočiach. Mala somiba 22rokov, nijaké skúsenosti, nemala som očakávania, ale dúfala som, že v tomto vydavateľstve si toaspoň prečítajú. Bola to tá najlepšia voľba, akú sommohla urobiť.
J. H.: Na internete som siprezeral vydavateľstvá. Videl som všetkých tých superveľkých hráčov pri predstave, že svoje písačky pošlem nich adresu, mi pochrbte prešli zimomriavky. Pripadal bysom sistratený. Ako vcudzej krajine. Slovenský spisovateľ znel taktradične, priam upokojujúco. Vydavateľstvo je tudlho, asivie, čo robí. Skrátka, bolo to skôr opocite, intuícii. Poprečítaní rukopisu mipovedali, abysom nebol prekvapený, keď nájdem vupravenom texte červené more zásahov. Pomyslel som si, že prekvapení budú oni, ako málo chýb nájdu. Pravda bola nich strane: červené more. Bolsom šokovaný, ďalšie knihy však už vyzerali trošku lepšie. Páči sa mi prístup vydavateľstva, cením si, že midali šancu.
Ako steprijali negatívne ohlasy nsvoj debut, najmä nknižných portáloch?
J. H.: Vtedy sompochopil doslovný význam spojenia „ísť skožou ntrh“. Ninternete sa veľa prajnosti nenájde, tosom vtedy nevedel. Nebolo to nič povzbudivé, jediné, čo bolo ntom dobré, bolo to, že ohlasov bolo veľa. Našťastie, sem-tam sobjavili ajkladné J.
Obaja stenapísali trojdielnu sériu. Budú aj ďalšie pokračovania?
Z. Š.: Nie. Písanie jepre mňa hobby, niepovinnosť. Nemám chuť písať ďalšie pokračovanie lenpreto, lebo je žiadané. Nechcem, aby sDenníky zvrtli na príbehy zo života, ktorý nie jeiba plný radosti. Paula by rástla, ospievala, spolu sňou ajostatní, Belko by časom zomrel, postupne by smuseli popridávať komplikácie, aby tonebola limonáda o25-ročnej slečne, ktorá stále žije akostredoškoláčka… A, povedzme si úprimne, nie jetakejto literatúry ntrhu presila? Abol by topotom ešte vôbec TEN Džínsový denník? Jedna čitateľka minavrhla, či bysom nenapísala denníky ostatných postáv – Eriky, Denisy, Gabriely alebo Lukáša. Mne už také čosi tiež napadlo… Alezatiaľ sa na tonechystám. Hoci, nikdy nehovorím nikdy.
J. H.: Nie. Mafiánska téma jepre mňa uzavretá. Teraz svenujem pokračovaniu románu Zachráň ma. Mal by to byť psychotriler veľmi blízky predošlým knihám.
V románe Zachráň ma bolo na môj vkus priveľa naturalistických obrazov, až sa mi znich dvíhal žalúdok…
J. H.: Tak som todobre napísal J. Čítal som veľa kníh ozneužívaní detí počas písania som susiloval myslieť akodeviant. Domnievam sa, že mám dar veľkej empatie. Až priveľkej. Ľahko sa vžijem do kože druhého. Bleskovo sa na mňa nalepí množstvo vecí. Od výraziva až po chôdzu. Keď som sfutbalistami, pľujem za fauly spokojne pobijem. Keď som spriateľkou, somako baránok, keď sa hrám sopsami, aj stým mojím Cézarom, najradšej bysom brechal snimi.
Cézar jeten luciin psík zrománu?
J. H.: Nie, môj Cézar je vyžla, prehlavnú hrdinku somvybral „kabelkového“ yorkshira.
Zuzka má vosvojom románe dokonca dvoch psov…
J. H.: Áno, nrozdiel odo mňa aj zástupy tínedžerských fanúšičiek. Na našej spoločnej letnej prezentácii somjej takmer až závidel tenhadiaci srad dievčat stískajúcich v rukách Džínsový denník. Počet záujemcov o môj autogram bolpodstatne nižší. Aleprajem jej to, toľko mladých dievčat priviedla kčítaniu, zaslúži si to.
Čo hovoríte na to, že Džínsový denník jetzv. povinným čítaním vzákladných školách?
Z. Š.: Bol to šok, nevedela som, či sa mám smiať alebo plakať. Nikdy somnemala rada povinné čítanie. Okrem Remarquovho Na západe nič nové ma nič nebavilo. Azrazu tamzaradili MOJU knihu? Preboha… Ale už viem, že je za tým snah ukázať žiakom, že aj čítanie môže byť zážitkom. Hádam im tú moju knižku týmto neznechutia :-).
Od Pauly jej kamarátov ste si „odskočili“ napísali romány Dievča zminulosti Ako zrománu. Aké boli na neohlasy?
Z. Š.: Nietaké nadšené ako ndenníky, ale zväčša kladné. Denníky vyšli vsprávnom čase, navyše sa mipodarilo trafiť situáciu, postavy, dej, prostredie, decká sa snimi dokázali stotožniť. Dievča zminulosti Ako zrománu sú knihy „ako iné“. Napriek tomu mi však chodí veľa mailov aj k týmto knihám asi vás prekvapí, že je dosť žiadané ajpokračovanie kAko zrománu. Ale, žiaľ, toto bola jednorazová kniha :-)
Prečo máte potrebu písať ozle?
J. H.: Pretože zlého škaredého jeokolo nás veľa. Zaráža ma, ako blízko bezpovšimnutia. Nulici podoknami skradnú autá, bicykle, mobily, vtmavých kútoch sfetuje, kšeftuje, díluje, bije. Aráno sú tamlen pohádzané striekačky, náboje, zdanlivo nezmyselné nápisy krvavé šmuhy nchodníku. A pritom svet sa točí ďalej, ľudia idú ďalej, všetko ide ďalej. Mám pocit, akoby ľudia žili vnejakej nepreniknuteľnej bubline, odkiaľ všetko vyzerá pekné, bezpečné. Pozerajú tie čierne kroniky, ktorým sdnes hovorí hlavné správy, čudujú sa: ako to? Krútia hlavou hovoria si, hrozné veci sdejú ntomto svete. Apotom zasa zalezú do tej svojej bubliny keď znimi ndruhý deň príde pánko skamerou pýta sa nsuseda, ktorý utýral nevlastnú dcéru nsmrť, pozerajú akovyorané myši. To vážne? Nechápem. No áno, chodil opitý, aleinak tobol dobrý chlapec, ajpozdravil tak… Zlého je veľa všade naokolo. Aleprehliada sa to. Preto otom píšem. Kým nám ztoho zlnebude až zle, dovtedy budeme na pána nlavičke pridetskom ihrisku srukou vnohaviciach pozerať ako na neškodného uja, asirodiča. Napríklad.
Môžeme sa vkrátkom čase tešiť nnovú knihu?
Z. Š.: Som teraz vAustrálii, abysom dosiahla ďalšie vlastné méty, dokázala si, na čo ešte mám. Nechala somdoma prácu skúšam odolať psychickému tlaku života vcudzej krajine, kdesom úplne sama. Takže nová kniha určite nie. Nie je na to čas. Ráno práca, potom škola, domov prídem večer odesiatej – zo školy, nie zo žúrky :-).
J. H.: Práve dokončujem Zachráň ma 2. Nechcem touponáhľať, lebo vpredošlých knihách bysom dnes mnohé zmenil či upravil. Dúfam, že tostihnem prv, než mdiplomovka priklincuje nstoličku vknižnici.
