ղľáԾ
Tretiemiesto za esejzískalaEla Lovászová, ktoránavštevuje Gymnázium vNitre.
Novú esej na našom webe nájdete vždy v pondelok, stredu a piatok.Celkové výsledky súťaže a viac informácií nájdete na tomto odkaze.
Esej bola inšpirovaná myšlienkou:
„Dom už spal, keď som sa ocitol vjednom zjeho sŕdc.“(Ján Johanides: Podstata kameňolomu)
Sedel vedľa mňa. Čierny kabát a na tvári neurčitý výraz. Ľavou nohou nespokojne triasol, pričom jemne predbiehal rytmus idúceho vlaku, čo znervózňovalo zase mňa. Už na prvý pohľad bol ten človek zaujímavý, klamať vám nebudem. Na svete existuje skupina ľudí, v ktorej bdie čosi viac. Niečo, čo hneď nevidíte a ani sa to nedá zhrnúť do jednej charakteristickej črty. Určite viete, na akých ľudí narážam. Častokrát si predstavujem, že sa im prihovorím. Nie vždy však nájdem odvahu. Teda, ak by som mala byť úprimná, nenájdem ju takmer nikdy. Nie že by som nebola dostatočne smelá alebo by som bola hanblivá, o to až tak nejde. Myslím, že časť mňa len chce, aby títo ľudia zostali navždy tajomstvom, aby som mala nad kým premýšľať, aby som im mohla vhlave vytvárať príbehy či pripisovať nevídané dobrodružstvá. Slová sa však samé sformovali na mojom jazyku askôr, ako som ich stihla zubami zachytiť, počula som samú seba: „Prepáčte, že vyrušujem, máte veľmi pekný kabát.“
Asi by som úplne nevyhrala súťaž onajlepšiu metódu ako začať rozhovor, obzvlášť nie, ak by sa brala do úvahy skutočnosť, že som vkútiku duše dúfala vzaujímavú, možno trochu bizarnú konverzáciu. Niečo, nad čím by som mohla rozmýšľať alebo čosi, zčoho by som mohla čerpať inšpiráciu pri písaní. Vonkoncom som sa nechcela rozprávať okabátoch či móde. Našťastie, on bol na podobnej myšlienkovej vlne ako ja, atak sme sa dali do reči.
Dozvedela som sa napríklad, že je odo mňa oriadny kus starší, aj keď tak nevyzeral. Neprezradili sme si navzájom mená ani cieľovú stanicu. Naša konverzácia naberala na intenzite arýchlosťou vlaku, vktorom sme sedeli, sme sa rútili stále do hlbších ahlbších zákutí našej mysle. Skôr, ako sme sa ocitli vcieli, môj spolucestujúci mi do hlavy nevložil len chrobáka, ale rovno celé mravenisko.
Nemyslím si, že som dovtedy brala život ako niečo jednoduché aprosté. Vedela som, že nemá len začiatok akoniec ako film alebo táto cesta vlakom, ale určite som si predtým neuvedomovala niektoré jeho možné zákruty. Život alebo skôr životy, boli pre mňa niečo ako stavanie hradov zpiesku. Každý začíname so zdanlivo rovnakými alebo podobnými podmienkami. Ale každý, kto túto činnosť niekedy vykonával vie, že to ani zďaleka nie je pravda. Piesok môže byť priveľmi mokrý alebo naopak, môže nám bezradne pretekať pomedzi prsty. Niektoré piesky sú na pláži a dosť pália. Iné sú na ihriskách vpieskovisku asú plné kameňov či obalov od cukríkov. Dôležité je však nabrať odvahu apustiť sa do práce. Počas stavania sa naskytnú rôzne komplikácie. Kto tvrdí opak, pravdepodobne klame alebo si to nechce pripustiť. Každý má čas stavania odlišný, niektorí sa na to vprocese vykašlú, iným prekazí plány počasie či zlyhá ľudský faktor. Či už staviteľa alebo pozorovateľa. No anapokon každý skončí scelkom iným hradom.
Tento príklad však nie je správny. Nemyslí na tých, ktorí pri pohľade na piesok nenapadne postaviť hrad, ani na tých, ktorí majú prístup knemu obmedzený. Anačo by nám bol model, ktorý nefunguje?
Vošli sme do tunela. Vozeň zaplnila tma anaša konverzácia nabrala veľmi podobný odtieň.
Je zvláštne, ako smrť dokáže zmeniť život, ale život nedokáže zmeniť smrť. Vždy som ich brala ako protiklady. Ako nejaké stavy, ktoré nastupujú tesne po sebe. Smrť je však sprievodcom života, je tu stále snami amy si to celú cestu našim vlakom dobre uvedomujeme. Vmnohých situáciách je nám poradcom, ale dokáže byť aj vidinou možných dôsledkov. Mnohých desí. Neviem prečo. Je to pre jej nekompromisnosť? Záhadnosť? Alebo preto, že niekedy prichádza neohlásene? Nikto nemá neohlásené návštevy rád. Pre niektorých je, bohužiaľ, vykúpením asami ju ksebe pozvú. Ak ide omňa, všimla som si jednu zaujímavú vec. Desím sa smrti mojich najbližších, zatiaľ čo som vo veľmi mladom veku dokázala prijať vlastnú pominuteľnosť. Avďaka tomu som pochopila, že sa nebojím smrti, ale bojím sa života, vktorom je smrť neprestajne prítomná. Je zvláštne, že všetci raz prídeme do cieľovej stanice. Ači už plameň sviečky zatancuje najsmutnejší tanec na mramorovom javisku alebo sa našou hrobkou stanú sutiny, kameň aprach, pod zemou si budeme všetci po prvýkrát naozaj rovní.
Tentokrát znamenalo svetlo na konci tunela čosi úplne iné. Pomaly ale isto sme sa blížili kmestu. Roztrúsené obydlia sa začali stále väčšmi aväčšmi zhlukovať do dedín atempo nášho rozhovoru zrazu vyplnilo medzeru medzi otrasmi jeho nohy aidúcim vlakom.
Čas je zvláštny koncept. Tvorí ho sled udalostí, vktorých sme a zároveň nie sme tým istým človekom. Život je vlastne len vzájomné zoznamovanie sa rôznych verzií mňa. Lenže, sú tieto verzie dôležité aj pre niekoho iného? Nie som pre kráľa času len štatistickou jednotkou? Stala by sa moja absencia iba zanedbateľnou výchylkou vcelkovom výsledku rovnice existencie? Možno áno. Lenže trajektórie našich životov sú ako hustá sieť pavučín aak rozhýbete jednu, rozhýbu sa aj tie naokolo. Všetci sme boli raz deťmi aistotu sme hľadali vo vreckách nohavíc, medzi papierikmi od cukríkov alesklými kameňmi. Lenže zdetí sa stanú dospelí. Obdivujem ľudí, ktorí si dokázali uvedomiť, že ju tam nenájdu anamiesto toho, aby obviňovali čas, že vyprodukoval až príliš veľa ustráchaných verzií ich vlastného ja, vytvorili istotu zloženú zo slov, úsmevov ačinov adarovali ju tým, ktorí boli zapadnutí až príliš hlboko vo vreckách svojich nohavíc. Nedovolím času, aby ma presvedčil, že mňa sa tieto veci netýkajú. Pretože dospelosti vždy ovplyvňujú detstvá.
Zrazu začal vlak trúbiť a prudko brzdiť. Zastavili sme. „Poprosíme cestujúcich, aby nevystupovali zvozidla, vlak ešte nie je vstanici.“ Chvíľu sa nič nedialo, ikeď všetci sme vedeli, čo je pravdepodobne vo veci. Až keď sme počuli sprievodcov, ako si rozdeľujú úlohy adohadujú sa, kto zavolá políciu, bolo nám všetkým jasné, že naša teória je správna. Sedeli sme ponorení vo vojne ohlušujúceho ticha aostrého šepotu. Nevýhodou života je aj to, že dokáže zabíjať. Ďalej som sa smojím spolucestujúcim nerozprávala aon po chvíli zaspal.
Do mesta som dorazila oveľa neskôr, ako bol plánovaný príchod. Už bola noc. Neznámi pokračoval ďalej. Asi do neznáma. Vydala som sa teda do ulíc. Nevedela som, či sa ten rozhovor naozaj stal. Aak sa aj stal či prebehol tak, ako som si ho pamätala alebo ho moja hlava dotvorila. Či to bol naozajstný človek alebo strážny anjel, ktorý nedokázal splniť svoju úlohu. Mesto už spalo aja som prúdila jeho žilami, až som sa dostala do samotného srdca. Bola som malá časť celku, ktorý drží všetko pri živote. Vedela som, že život nemôžem počítať matematickou rovnicou, že sa nemôžem spoliehať na iných, že ho za mňa prežijú, že ho môžem hocikedy stratiť, ale aj to, že ho nemôžem prirovnávať kpiesku ani kceste vlakom. Život je tak jedinečná avzácna vec, že ju nemožno prirovnať kničomu, možno jedine kživotu samému.
„Dom už spal, keď som sa ocitla vjednom zjeho sŕdc.“ Nezáležalo na tom, kedy som sa tam ocitla. Dôležité je, že som tam bola, lebo bezo mňa by nebol ani dom. Ani srdce, ani spánok. Veď ja som život.
Esej hodnotí redaktorka, spisovateľka ascenáristka Dominika Madro:
Esej Ely Lovászovej sa rozbieha rozpačito (na začiatku mohla zaznieť skôr štvrtá veta: na svete existuje skupina ľudí, vktorej bdie niečo viac), no to je hádam jediné vybočenie zinak štylisticky itematicky zvládnutého textu.
Odčítateľná paralela medzi cestou vlakom acestou myšlienok, medzi ich smerovaním vpred ado hĺbky, nepôsobí prvoplánovo ani neoriginálne. Autorka dokazuje schopnosť prehlbovať svoj názor, poučiť sa zuž prežitého či povedaného. Ide ointuitívne cestovanie myšlienok, ktoré autorka veľmi zručne podporuje obrazným rozprávaním (Život alebo skôr životy, boli pre mňa niečo ako stavanie hradov zpiesku. Každý začíname so zdanlivo rovnakými alebo podobnými podmienkami. Ale každý, kto túto činnosť niekedy vykonával vie, že to ani zďaleka nie je pravda. Piesok môže byť priveľmi mokrý alebo naopak, môže nám bezradne pretekať pomedzi prsty. Niektoré piesky sú na pláži a dosť pália. Iné sú na ihriskách vpieskovisku asú plné kameňov či obalov od cukríkov. Dôležité je však nabrať odvahu apustiť sa do práce. Počas stavania sa naskytnú rôzne komplikácie. Kto tvrdí opak, pravdepodobne klame alebo si to nechce pripustiť.)
Autorka vedie rozhovor sneznámym mužom vo vlaku, avšak priamy dialóg neprebieha. My sme len svedkami jej okamžitých vnútorných reakcií. Máme možnosť nastúpiť priamo do jej vnútra, do práve prebiehajúceho vnútorného monológu. Vtomto vidím najvýznamnejší literárny moment celého textu – majstrovský – že zatajuje, že nevieme presne, čo autorku povzbudzuje kreťazi veľmi nápadito rozobraných asociácií ana záver kprecitnutiu, kuvedomeniu si potreby neustále prehlbovať aprehodnocovať.
