ղľáԾ
Mgr. Juraj Búry (1991) vyštudoval odbor estetika v Ústave umeleckej a literárnej komunikácie na UKF v Nitre, kde v roku 2019 ukončl aj svoje doktorandské štúdium. Jeho hlavným zameraním je popkultúra, jej fungovanie, žánre a ich patológia. Nie je len pozorovateľom, ale aj aktívnym členom slovenskej fantastickej komunity. Či už ako čtateľ, autor, recenzent alebo kamarát. Pôsobí aj ako člen poroty literárnej súťaže Martinus Cena Fantázie.
Fantastika – teda sci-fi, fantasy ahoror – je na domácom knižnom trhu stále menšinový žáner. Nevadí, aj tak toho unás vychádza viac ako dosť. Viac, ako by jeden stihol prečítať. Napriek tomu som sa oto pokúsil, lebo fantastiku milujem aželám si, aby tá slovenská bola čo najlepšia.
Našťastie, na fandom scéne je dosť zapálených amatérskych (a hŕstka aj profesionálnych) kritikov, ktorí hľadajú diamanty vuhlí a radi prelistujú slovenskú fantastickú knižku, lebo každá sa cení. No itým najvytrvalejším, mňa nevynímajúc, občas čosi unikne.
Napríklad, tento prehľad obsahuje dvadsaťdva titulov, no nie je vylúčené, že vyšli aj ďalšie. K mapovaniu vlaňajšiehosci-fi, fantasy ahororu som pripojil aj pár poznámok o domácom komikse.
Komiks
Komiks ma fascinuje rovnako ako fantastika, ak nie viac. Máme množstvo mladých komiksových nadšencov, ktorí by chceli tvoriť, no nevedia kde alebo ako. Poprípade, č tu na to je publikum. Napriek tomu sa občas čosi objaví. Paradoxne na tej najmenej komerčnej platforme – artový, osobný, výpovedný komiks. Aj ten si zaslúži pozornosť, dokáže fascinovať rovnako ako mainstream. Hoci, ato sa ukazuje ako slabina domáceho komiksu, zaostáva vo výstavbe alebo kresbe.
Vezmime si napríklad takých Uletencov (Liga za ľudské práva) – komiksovú knižku (asi sa bojí označenia komiks) dua Kataríny Marinovej aKataríny Fajnorovej outečencoch. Vkrátkych poviedkach sa nám snažia priblížiť ich životy, čo je síce chvályhodné, ale zcelej práce nepríjemne vyčnieva tendenčnosť. Komiksová forma tu výrazne kríva – členenie okien, rozfázovanie príbehu je kostrbaté, miestami až ťažkopádne. Je vidieť, že autorky nemajú stouto formou skúsenosť, komiks si zvolili asi preto, že je populárny. Samotné príbehy sú tematicky zaujímavé, možno aj ťaživé, len jazyk knižky je miestami príliš naivný, atak čtateľa udržuje vodstupe anevie sa dostať pod kožu. Čo asi bolo hlavným cieľom. Zlyhalo to však na nedostatku remeselnej zručnosti.
Opakom je zbierka 3x Komiks (Perfekt) od Juraja Martiška. Ten na začatku milénia pôsobil ako kreslič ailustrátor pre kresťanské mládežnícke časopisy Svetlo aAHA!, kde prevádzal do komiksov texty iných autorov, ale isvoje vlastné. Priznám sa, že jeho tvorba bola pre mňa jedným zprvých stretnutí stýmto médiom. On, Káčer Donald astaré ABC-čka od uja. 3X Komiks obsahuje jeho tri autorské príbehy, ktoré dýchajú príjemnou nostalgiou, detsky hravými príbehmi ikresbou. Je na nich vidieť, že Martiška je skúsený tvorca, ktorý sa učl od najlepších. Poetiku iestetiku odkukal od Asterixa č podobne ladených francúzskych komiksov pre deti. Nie je teda originálny, ani svojrázny, ale remeslo zvláda na výbornú.
Zatiaľ neprekonaným vrcholom slovenského komiksu je óԲ (OZ Brak) Daniela Majlinga. Nejde len onajlepší komiks, aký unás dosiaľ (áno, dovolím si to tvrdiť) vznikol, ale jeden znajlepších titulov vtomto výbere. Alebo vcelom čísle.
óԲ je autorský projekt sosobitnou atmosférickou kresbou opovahe stredoslovenského vidieka. Zápletka má mysteriózny nádych a predstava slovenských X-menov je zasadená do neúprosného nihilistického rámca. Fantastický rámec, ktorý vypovedá čosi onašej realite. Tragikomická všednosť slovenského bytia zkomiksu sála akubistická, černobiela strojená kresba ten prazvláštny mix ešte umocňuje. Znie to všetko podivne asurreálne? To je dobre. Taká je aj óԲ, pri ktorej máte chuť spáchať samovraždu azároveň sa celý čas smejete. Je to vec, ktorú má zmysel si prečítať.
Všeobecné fantastično
Viac, ako písať okonkrétnych knihách, ma baví uvažovať ostave slovenskej fantastiky vo všeobecnosti. Prečo? Lebo sa už často budem opakovať apo troch rokoch písania týchto súpisov si začínam všímať isté vzorce. Samotné všeobecné trendy sú pre mňa zaujímavejšie ako jednotlivosti. Tie sú zábavné, iba ak sú výnimkou zpravidla. Atakých tu nemáme veľa.
Dva hlavné trendy sú „experimentovanie“ a„napodobňovanie“. Experimentovanie je pomerne logický krok. Autori napíšu niečo netradičné, čo sa vširokom prúde fantastickej literatúry, č už slovenskej alebo zahraničnej, vyskytuje vmenšom množstve. Prípadne skombinujú prvky, ktoré nejdú č nebývajú príliš často spolu vjednom texte. Takto sa vyčlenia od priemeru aspoň témou, ak už nie štýlom.
Napodobňovanie je opačný proces. Autor vezme populárny text alebo tvorcu a„osvojuje si ho“. Nekopíruje, netvorí dzáž (hoci aj to sa stáva), ale odpozerá postupy, členenie, témy, spôsob písania, proste niečo, čo je podľa neho na tom texte unikátne afungujúce, askúsi to preniesť do vlastného príbehu.
Slovenským autorom sa akosi darí tieto dva postupy skĺbiť dokopy. Väčšina textov má tak zaujímavý zvrat, nápad, pasáž, postavu, má vsebe niečo ako iskru, ale zároveň pôsobia tradične, schematicky, prípadne tak, že ste niečo podobné mohli čítať inde alepšie.
Existuje však jedna situácia, vktorej sa snažia autori zo seba vykresať to najlepšie atieto dve veci im môžu hrať do kariet – Martinus Cena Fantázie. Aj vlaňajší ročník bol plodný na zaujímavé texty. Vporote som bol aj ja amôžem zodpovedne prehlásiť, že poviedky vo výslednej zbierke Fantázia 2018 (Fantazia Media) sú naozaj smotana toho, čo do súťaže prišlo. Nie všetkým každá poviedka sadne, niektoré vkuloároch vyvolali búrlivé debaty, ale oto lepšie. Fantázia je zase prierezom slovenskej fantastiky vcelej jej šírke ahĺbke.
No apotom je tu tajomný Svetozár Olovrant (toto musí byť pseudonym) ajeho Juraj Jánošík proti Dračemu rádu (Marenčn PT). Hravá knižka plná vydareného vulgárneho aprízemného humoru vsebe miesi unás málo využívaný sci-fi subžáner steampunk afantasy. Znie to ako veta zreklamy, ale je to najlepší spôsob, ako toto dielo popísať. Je útle, svižné, sľahko plynúcim textom plné sexu, násilia avtipu. Humoristická fantastika na pravý slovenský spôsob.
Snaha oPratchetta č Adamsa je prítomná každoročne, ale pri Jánošíkovi naozaj vyšla. Anemá ani príchuť napodobneniny. Totálny experiment, úlet, niečo, čo vybočuje zpriemeru. Nie pre každého, ale oto výraznejší.
Horor
Môj favorizovaný žáner tento rok zaostáva. Vrámci neho vyšli len štyri tituly, pričom na dvoch sa podieľal Mark E. Pocha. Prvým je zbierka poviedok sčeským názvom aškaredou obálkou Koleje smrti (Hydra), v ktorej sa tematizuje hrôza vo vzťahu kvlakom akoľajniciam. Zbierka je zostavená zpoviedok ostrieľaných domácich autorov aE. Pocha opäť predviedol, že má cit vyberať dobré texty. Je lepší zostavovateľ než autor.
Hoci aj na autorskom poli sa mu darilo. Jeho Dom 490 (Artis Omnis) síce opäť vykráda známe filmové horory aobohrané klišé (nešikovne) prepisuje do knižnej podoby, no jeho civilné časti pôsobia živo arealisticky. Postavy už nie sú zbytočne psychologizované, ich charaktery majú vdeji naozaj miesto. Aj samotný príbeh má pramálo odboček (úvodná kapitola je vpodstate zbytočná) amá tú správnu gradáciu. E. Pocha sa teda autorsky posunul. Stále to nie je ono, Dom 490 pôsobí ako nepodarená napodobnenina Kinga aniektoré Pochove pasáže sú chaotické č štylisticky škrípu. Vkonečnom dôsledku je Dom 490 výrazne lepšou knihou než jeho predchádzajúce dve publikácie, avšak stále miestami pôsobí akosi nedorobene. Fanúšikov však poteší.
Opačným prípadom je ʰ貹ť (Ikar) Jozefa Kariku, ktorý sa tentoraz zameral na strach zvýšky a Tatry. Ten si stále udržuje istú mieru kvality, je nadaný vpsychologizácii postáv, vie sa chytiť zaujímavej témy, ale tento autorský experiment jednoducho nevyšiel. ʰ貹ť pôsobí ako rozťahaná poviedka. Vdruhej časti je miestami repetitívna aku koncu výrazne stráca tempo. Navyše, neprináša žiadnu prekvapivú alebo zaujímavú pointu. Dalo by sa povedať, že Karikove horory sú skaždou knihou slabšie, ale tajne dúfam, že to nebude pravidlo. Že jeho ďalšia kniha opäť vyvolá zimomriavky, ako sa mu to podarilo aj predtým. Že ʰ貹ť je len odbočka dôležitá pre autora ajeho remeselný vývin, ale nabudúce sa znovu zaryje čtateľovi pod kožu. Lebo teraz padol do hlbín priemernosti vedľa E. Pochu.
Čo je škoda. Karika sa vie držať témy, má jasný cieľ pri písaní. ʰ貹ť je napríklad ostrachu zpádu, straty, neistoty. Dobré témy, poobracia ich vtexte (ktorý sám tiež pôsobí kostrbato). Nad tým všetkým je stále prítomný ileitmotív jeho kníh – vnímanie. Karikovou hlavnou témou je totiž uvažovanie otom, ako jednotlivec vníma realitu. Ačo je vlastne realita? Súbor pevných pravidiel? Stálych vnemov? Atak ďalej. Tento jeden rámec je prítomný skoro vkaždej knihe. Je to zároveň dvojsečný meč Karikovej tvorby – kto sa vnej orientuje, toho už rozuzlenie neprekvapí ačasom voč nej otupie. Áno, realita je výsledok interpretácie našej mysli. Áno, vnímanie môže byť skreslené. Áno, vesmír je nihilistické entropické miesto. Čo stým? Dokáže toto storoče po Lovecraftovi, vdobe ďalšieho come backu Stephena Kinga zaujať?
Je fajn mať na domácom poli autora, ktorý emuluje tieto témy, avšak chce to už niečo prepracovanejšie, trochu osvieženia.
Posledný hororový titul sú Zimomriavky (Inspiria) Evy Dušičkovej. Ide ozbierku krátkych poviedok, ktoré tematizujú to najhrubšie klišé žánru, pričom inovácií je málo. Oto viac zamrzí aj jazyková stránka knihy, ktorá je slabá. Opakujúce sa slová avety na malom priestore sú samozrejmosťou. Je možné, že Zimomriavky sú autorská prvotina, ale to nie je ospravedlnenie. Dušičkovej by som odporučl do budúcna viac čítať, trochu obohatiť slovnú zásobu amožno irezervoár nápadov. Inak, hororom nedotknutých čtateľov môže práve táto kniha zaujať, avšak fanúšikovi nemá čo ponúknuť.
Fantasy
Najpočetnejšie zastúpeným žánrom tento rok je fantasy. Ukradlo si pre seba väčšinu titulov, jednoducho sa mu unás darí. Aspoň, čo sa kvantity týka.
Objavilo sa izopár prekvapení. Tým nemilým bol debut Stana Fatula Dotyk draka. Na knihu sa mu poskladali ľudia cez internetovú kampaň acelú distribúciu si zabezpečl sám. Čo je obdivuhodné. Horšie je však na tom samotný text. Kniha má peknú obálku, ale jej obsah je plný nevyužitých anesprávne použitých klišé, nudných plochých postáv, recyklovaných nápadov č nepodarených, neprehľadných opisov. Dotyk draka je až fascinujúco zlý, možno najhorší text, aký tu máme. Nič vňom správne nefunguje. Od príbehu cez štylistiku až po členenie. Fatul prekročl pomyslenú hranicu astvoril niečo, čo je také zlé, až je to svojím spôsobom dobré. Alebo aspoň príťažlivé. Áno, príťažlivosť je to správne slovo. Alebo inak. Fantastika má čtateľovi prinášať pocit úžasu aja som pri Dotyku draka žasol nad tým, aký je zlý. Na jeseň tohto roku nás vraj čaká pokračovanie.
Podobne rozpačtý pocit navodzuje aj Spoločenstvo: Zrod vlčej bojovníčky (Maxim) od Laury Ensi. Kniha sa snaží navodiť dojem zahraničného bestselleru, ale nemá sa očo oprieť. Obálka je pekná, ale text škrípe. Nehovoriac opovrchných opisoch, ide vpodstate len oďalšiu variáciu young adult príbehu odokonalej, cnostnej azároveň neuveriteľne nudnej hrdinke, ktorá sa vzoprie nalinkovanému životu aujme sa úlohy záchrankyne anajväčšej bojovníčky. Nechýba ani ľúbostný motív č rozprávanie vprítomnom čase prebraté z angličtiny. Kasty, dystopické vlády aďalšie klasické rekvizity subžánru tu nahradili vlky, Vlky avlkolaci, ale vzásade nevybočuje z nezaujímavej roviny. Táto kniha vyznieva ako snaha nejakého marketéra vytvoriť hit, avšak ten sa omeškal opár rokov.
Lepšie je na tom Atlantis (Trio Publishing) Zuzany Guričanovej. Lepšie, ale len okúsok. Príbeh sleduje osudy postáv na bájnom ostrove Atlantída, ich ľúbostné vzťahy audalosti, ktoré viedli kjeho zničeniu. Zaujímavý námet? Iste. Len sa autorka rozhodla zvoliť prevedenie jednoduchej ľúbostnej drámy vantických kulisách. Navyše splochými postavami. Samotná kniha nie je krátka adej sa často vleče. Vo svete Atlantídy Guričanovej absentuje pestrosť aaj vlogike škrípe. Človek by čakal od takého námetu istú bombastickosť, fantastické stroje, mágiu, čokoľvek (bavíme sa tu oAtlantíde!), lenže autorka si zvolila prízemnejší prístup, kde kombinuje staroveké historické reálie. Aj to by mohlo byť zaujímavé, ale svojmu univerzu vlastne nevenuje pozornosť. Sústreďuje sa na postavy. Atie – ako som už spomínal – sú ploché aarchetypálne.
Kniha pôsobí, akoby ju písali dvaja rôzni ľudia. Nálada itón skáče – raz je to gýčová naivná romantika, potom krvavá conanovka, kde statočný bojovník mečom rúbe kultistov. Ztoho sa prehupne vďalšej scéne do sociálnej drámy. Postavy vskutočnosti vyznávajú ideály súčasnej (kresťanskej) spoločnosti, hoci samotný svet im na to nedáva žiadny dôvod, dokonca je vkontraste knim. Na povrchu teda Atlantis pôsobí ako zaujímavá kniha, ale detaily ajej tón si v nej príliš protireča. Kúzlo zčítaného sa teda vytráca.
Podobný problém má aj blogerka Majka Danihelová v knihe Vznamení ametystu (Albatros). Rozsiahla, skoro štyristostranová kniha je prípadom toho, keď autora prerastie vlastný svet. Na prvotinu je to veľmi prekombinovaný príbeh, ktorý trpí rovnakým neduhom ako iné young adult tituly – nepresvedčvou hlavnou hrdinkou, slabou slovnou zásobou anezvládnutým budovaním sveta. Pritom je to niečo, do čoho by ste sa radi ponorili. Svet Ametystového lesa je eklektickým spojením našej kultúry atypického fantasy prostredia. No tam, kde to iní autori zvládajú (viď Sedileková), je Danihelová nepresvedčvá avratká. Pritom sa opiera už ospomínané trópy mládežníckej literatúry. Keby to bola jediná kniha, možno by to nevadilo, ale ako vidíte, napodobňovanie Hier oživot aEragona je vmladej generácii slovenských fantasy autorov bežné auž aj unavujúce. Aj keby Danihelová písala lepšie ako ostatní (ak aj áno, tak len otrochu), nedokáže vtej záplave titulov zaujať. A to chce byť Vznamení ametystu bombastickým úvodom do novej slovenskej fantasy trilógie.
Na romantickej vlne sa nesie Parstelvan: Pečať (Albatros), debut Silvie Zeumerovej. Mladá herečka napísala fantasy knihu snádychom rozprávky. Hlavným motívom je však láska. Parstelvan je vpodstate príbeh ľúbostného trojuholníka maskovaný za fantasy román. Jeho romantika je gýčová, priamočara ajednoduchá. Niežeby vtom bol problém, ale nie je to kniha pre programových čtateľov fantasy, ale pre fanúšikov červenej knižnice. Niektoré pasáže a postavy pôsobia realisticky, iné zase umelo. Hlavne druhá polovica je oproti tej prvej pomerne uponáhľaná anásilná vtvorbe konfliktu. Zeumerová má však príjemný poetický jazyk akeď príde na to, ako vystavať zaujímavejší príbeh než ľúbostný trojuholník, môže znej byť dobrá autorka. Je však otázne, č pre ňu bude zaujímavé písať čosi iné ako ľúbostnú literatúru.
Pri debutoch ešte ostaneme. Začatkom roka predstavil svoju knihu aj komik Martin Hatala. Ide ozmes detektívky drsnej školy, ľahkého hororu ahrdinskej fantasy. Tento intertextuálny mix nesie názov Whisky, krv astriebro (Artis Omnis), pričom obsahuje zopár poviedok rôznej kvality. Vnich nám predstavuje Christophera Orcharda, neľudského detektíva, žijúceho vtridsiatych rokoch vL. A. Orchard však nevyšetruje bežné prípady, zameriava sa na nadprirodzené záhady. Pletky supírmi, monštrami zinej dimenzie, ginmi č magickými artefaktami sú na bežnom poriadku. Avšak najzaujímavejšia je poviedka, ktorá Orcharda prenesie do prostredia dobového Slovenska. Nie preto, že je to naša domáca pôda, ale preto, že Hatala svojho hrdinu vytrhne z bezpečného prostredia veľkomesta avrhne ho do neznáma. Zároveň ion ako autor je nútený vystúpiť ztradičného naratívneho vzorca.
Intertextuálna rovina je pritom najzaujímavejšia. Nepôsobí samoúčelne, Hatala naozaj vie, ako stýmto nástrojom narábať, aby narážky na iné diela účnne zapojil do svojho fikčného sveta adiela. Až je škoda, že miestami knihu ťahá práve toto anie príbeh č postavy. Štýlovo je však veľmi presný aprofiluje sa ako sľubný autor. Na pripravované pokračovanie Orchardových dobrodružstiev sa teda teším. Anie som jediný, mali by ste sa aj vy. Aak ste Whisky, krv astriebro ešte nečítali, odporúčam. Ide opríjemné, nenáročné oddychové čítanie.
Podobne ladený sú aj Alternauti (Erinbook) Petra Jelínka. Ide ovoľné pokračovanie steampunkovej fantastickej zbierky Norr, ochraňuj Britániu, kde sa stretáme s tými istými hrdinami – detektívom Norrom apsioničkou Cate – vnových prípadoch. Ksteampunku – emulátoru poetiky brakovej literatúry 19. storoča – sme ešte bližšie než pri Jánošíkovi, lebo Jelínek naplno využíva kulisy viktoriánskeho Anglicka. Jeho intertextuálne odkazy sú menej ohrabané ako Hatalove, aj jeho text nie je až taký uhladený, toho si je ako autor plne vedomý, atak sa ani na nič nehrá. Vie, že svet Norra je dobrodružný, oddychový brak, atak knemu aj pristupuje. Čitateľa to má baviť aj napriek občasným nedostatkom č nie veľmi originálnym zápletkám. Je ako burger zfastfoodu – nie je to práve výživné jedlo, ale raz za čas nezaškodí avie izachutiť. Podobne sú na tom aj Alternauti – kombinácia Doyla, Lovecrafta aSama Raimiho (režisér hororovej série Evil Dead aseriálu Herkules). Kopírovanie aexperimentovanie vjednej knihe, nie vždy zvládnuté, ale rozhodne zaujímavejšie než stokrát prežutý príbeh oobyčajnom dievčati, ktoré je predurčené zachrániť svet.
Týmto sme vkročli do sekcie opokračovaniach.
Svoju trilógiu vlani zavŕšila ajIvana Jungová. Sedem požehnaní (Vydavateľstvo Slovart) je ukončením dobrodružstiev slovanských chlapcov Branara, Žiarovíta aRodana, ktorí sa vydali do sveta hľadať mocného Braslava. Jungovej séria si získala fanúšikov, atak pokračuje vo svojom statickom adetsky naivnom romantizovaní Slovanov. Rozmýšľam, čím to je. Možno nedostatkom kníh oSlovanoch pre mladších čtateľov. Alebo som veľmi náročný. Každopádne Jungovej text je priemerný, výrazne „disneyfikovaný“ miestami až príliš gýčový, ale deckám to zjavne nevadí. Tak to asi nie je problém, ale výhoda.
Veď, ak túžite po dospelej krvou nasiaknutej ašpinavej domácej fantasy, tak siahnete po ČáDZ. Vlani uviedol na trh dve knihy, obe pokračovania svojich sérií. Prvou je Horiaca ríša (Artis Omnis). Ide otretí diel jeho prepisu ruských bylín do ságy obohatierovi Iľjovi Muromcovi. Otejto knihe sa nedá povedať nič, čo už nezaznelo oprvých dvoch. Dej miestami pôsobí epizodicky, mierne repetetívne. Je to raný Červenák, ktorý pripomína skôr Roberta E. Howarda, než toho súčasného Ďura. Pokiaľ vás prvé dva diely Bohatiera nezaujali, nemá zmysel siahať po treťom, veľa sa toho nezmenilo. Ak však patríte k (skalným) fanúšikom, asi ho už máte prečítaného včeštine. Pokiaľ nie, Horiaca ríša vás poteší. Medzitým sa objavilo aj zakončenie pod názvom Biela veža, ale otom inokedy.
Druhou Červenákovou knihou tohto výberu je Hradba západu (Vydavateľstvo Slovart). Ide opiaty diel Dobrodružstiev kapitána Báthoryho, ktorý však funguje iako samostatná kniha. Aide onajlepší kúsok tohto výberu. Ani nie tak pre silu druhého plánu (ktorý tam vpodstate nie je), ale pre rozsah aČervenákove remeselné majstrovstvo. Hradba je hrubá, priam ozrutná plná desiatok postáv azápletiek. Rozsiahly román, ktorý sa prakticky odohráva na jednom mieste. Iný autor by to nezvládol, stratil by sa vtom alebo by sa začal opakovať. Červenák však nie. Umne strieda zápletky, akciu, opisy acivilné časti, Rytmizuje, má cit pre mieru. Keď sa môže stať, že čtateľ ostane zbojovej akcie unavený, prikorení to detektívnou zápletkou. Fantasy element tvorí významnú časť deja, ale nie je rušivý. Hradba inapriek nemu pôsobí ako autentický anesmierne detailný historický román oobliehaní Ujváru (dnešné Nové Zámky). Nie je černobiely, postavy sú pestré aminimálne dvojrozmerné. Neviem, č na túto tému bolo napísané niečo rozsiahlejšie aniečo autentickejšie. Alebo vôbec niečo. ČáDZ sa podaril remeselne vycibrený kúsok, ktorý by si zaslúžil byť spomínaný vučebniciach literatúry. Ide rozhodne onajambicióznejšiu anajlepšiu fantasy knihu vlaňajšieho roku, ak nie posledných rokov.
Sci-fi
Ostáva nám vedecká fantastika. Tento rok ide onajmenej zastúpenú kategóriu. Osobne si myslím, že je to škoda. Dovolil by som si filozofovať otom, že sa naši autori aich čtatelia asi radi obracajú do minulosti ana budúcnosť nemyslia, čo sa odráža ivdomácej tvorbe. Určte by som našiel argumenty pre to, ale je to predsa len odvážne tvrdenie.
Napriek tomu tu niečo naozaj chýba. Sci-fi je myšlienkový experiment, uvažovanie otom, čo nás môže čakať, kam môžeme smerovať. Obsahuje množstvo subžánrov, ktoré dokážu podnecovať myseľ rôznymi spôsobmi. Prečo sa ho unás rodí tak málo?
Navyše, všetky tri knihy, ktoré si predstavíme, majú dystopický nádych. Ako keby sme sa vskutočnosti budúcnosti báli, akoby nás vnej čakala len temnota. Vzdali sa nádeje a len sa nechali unášať vo vetre rozpadajúceho sa sveta... Trochu som sa nechal uniesť. Vážne to pre mňa predstavuje zaujímavý interpretačný problém.
Prvé dve knihy, ktoré si predstavíme, sú z vydavateľstva Art Floyd. Prvou sú Mračná Urdisu Viktórie Drgoncovej. Ide opokračovanie knihy zroku 2016. Znovu sa vrátime do postapokalyptického zombie sveta Urdisu,kjeho hrdinke Cynthie ado starých známych vzorcov zDivergencie, Maze Runnera č Hier o život. Prvý diel bol jednoducho katastrofa, druhý je na tom už oniečo lepšie. Autorka pomaličky dozrieva, ale kniha stále trpí tými istými chybami, ako aj iné podobné texty. Stále je to trochu toporné. Nemôžem si pomôcť, ale pri takýchto knihách ma už chytá vlna cynizmu aaj keby boli výborne napísané, ich neoriginálnosť apresýtenosť trhu vytvára, aspoň umňa, akúsi čtateľskú únavu. Urdis napriek úprimnej snahe autorky nevie zaujať, neponúka nič nové ajeho prevedenie stále pôsobí nesmierne amatérsky.
Druhou je Libertas: Vzorec času od Olivera Hunta (opäť pseudonym). Ide oakčný thriller vduchu Dana Browna, kde hlavnú úlohu hrajú konšpiračné teórie. Námet dobrý, konšpirácie akonšpirátori sú zaujímavá téma, ktorá sa do sci-fi hodí. Hunt ju navyše poňal správne brakovo, knižka odsýpa, stále sa čosi deje, aj vtom zbytočne dlhom úvode. Len čosi tomu stále chýba. Je to konzumná literatúra, ktorá vyšla vtakom malom náklade, že sa onej možno neoplatí písať, ale to neznamená, že ju to ospravedlňuje. Miestami toporne napísaný príbeh plný nevyužitého klišé poteší fanúšika podobných príbehov, ale nejde oknihu, ktorá sa vpíše hlbšie do pamäti čtateľa alebo má čím prekvapiť. Práve naopak, vrámci žánru zapadá do priemeru. Azase ide oprvý diel trilógie. Možno to chce trochu viac nadhľadu.
Poslednou knihou, ktorú spomeniem, je 2084 (Marenčn PT) Martina Juríka. Jurík tam trochu odbočl od zabehaného štýlu, ale stále je to on – uvažujúci autor, ktorý je šikovný pri budovaní sveta avytváraní svojich príbehov. 2084 predstavuje dystopickú víziu budúcnosti Európy, ktorá je rozdelená novou Železnou oponou na dve diktatúry – tú nacionalistickú anáboženskú, konkrétne islamskú, pričom viac času budeme tráviť práve vtej náboženskej.
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že Jurík sa snaží byť tendenčný. Že sa vezie na súčasnej politickej vlne. Nie je to tak, autor na knihe začal pracovať už pred rokmi, keď politici islam,utečencov aeurópsky terorizmus ešte neriešili. Kniha vznikla zjeho záujmu oideologické afilozofické atribúty islamu, ktoré vnej preskúmava naozaj do hĺbky. Nie je zaujatý, nie je černobiely. Napriek tomu je mrazivý adesivý. Poukazuje na problém náboženského fanatizmu ina to, kedy viera prestane byť vierou astane sa pragmatickým nástrojom moci. Na jemné spoločenské paradoxy. Nie je to však kniha pre každého. Inokedy vtipný Jurík sa tu nevyhýba brutálnym scénam mučenia aľudskej mizérie č nenávisti.
Som prekvapený, že o2084 sa nehovorí viac. Malo by sa. Je to síce sci-fi, antiutopický román, ale vyrastá znašej reality anašich predsudkov. Je to hyperbolizovaný komentár doby. Možno nie je dostatočne artový anejednoznačný ako vlaňajší Antihrdina, alebo mal len slabý marketing. Každopádne je to kniha, vktorej jej žáner plní svoju úlohu aktorá je legitímnym príspevkom do spoločenskej diskusie. Napriek občas nezvládnutému textu.
Možno je to tým. Je interpretačne veľmi jasná, miestami príliš religionistická na to, by jej rozumela masa. Amožno prevážila téma nad kvalitou textu. Ťažko povedať. Každopádne je tu azaslúži si pozornosť. Ak hľadáte vtomto výbere niečo náročnejšie, toto by mohla byť kniha pre vás.
Asi je to tak vkaždom žánri – keď vezmete skupinu dvadsiatich diel, je jasné, že väčšina znich bude priemerná. Len málo znich bude buď naozaj dobrých alebo zlých vporovnaní sostatnými. Keby som však chcel porovnávať vglobálnom meradle, tak väčšina našich autorov je podpriemerná. Vezú sa na populárnych vlnách, ale sakýmsi oneskorením vdobe, keď je už nimi publikum unavené. Popravde, pri čítaní mi knihy začali splývať.
Najiritujúcejším trendom je snaha silou mocou napodobniť americkú bestsellerovú tvorbu. Nielen témami amotívmi, ale aj štýlom, pseudonymom, menami, prostredím atď. Ako keby sa báli alebo nevedeli napísať niečo naše, domáce. Apritom to ide, Červenák je toho dobrým príkladom.
Aj keď remeselne zvládajú text, chýba tomu niečo ako iskra. Fantastika je opocite úžasu, ovzrušení zdobrodružstva aztajomna. Lenže toho je vnašej domácej akosi málo.
Možno som len príliš náročný. Ale milujem slovenskú fantastiku, avšak unavuje ma dookola čítať to isté. Ateraz nemyslím len to, že fantastika má svoje trópy atypologické variácie. Ale doslova ten istý príbeh, len sinými menami. Nedokáže to vzbudiť úžas. Ešteže tu máme tých pár výnimiek (Červenák, Jurík, Majling).
Fantastika môže byť pestrá ahovoriť toho mnoho onašom svete, no naši autori sa krútia stále vtých istých kruhoch.
