ղľáԾ
Rozhovor s Veronikou Šikulovou, laureátkou Ceny čtateľov Knižnej revue vhlavnej kategórii Kniha roka 2020.
Veronika Šikulová: Tremolo ostinato –Աdzá
Bratislava: Slovart, 2020
„Otejto knižke sa nedá písať, táto knižka sa dá len vdychovať, ztejto knižky by bolo najlepšie len citovať – ato zhociktorej strany,“ napísal oTremolo ostinato spisovateľ Dušan Dušek. Anaši čtatelia sa rozhodli nielen pozorne čítať, ale aj oceniť Veroniku Šikulovú a jejnákazlivé písanie.
Priatelíme sa oddávna, živo si pamätám, ako si pracovala na svojom debute Odtiene. Roky sa tešímztvojich úspechov! Ateraz sa radujem, že tvoja kniha Tremolo ostinato – Աdzá včtateľskej ankete Knižnej revue zvíťazila snajväčším počtom hlasov a sveľkým náskokom oproti iným titulom! Nie je to prvýkrát, keď si si práve ty získala najväčšiu priazeň čtateľov. Ako to vnímaš? Čím si to vysvetľuješ?
Keď bol môj syn malý, vravieval: Mama, neboj sa, mňa majú všetci radi! To by sa mi páčlo.Tremolo ostinato je však pre mňa špeciálna knižka. Možno aj najdôležitejšia, pre mňa. Posledná je vlastne vždy najdôležitejšia… a povedzme, že som chcela mať svoju harmoniu caelestis č božskú komédiu… Navyše dosť ťažko prichádzala na svet, vrátili mi ju z vydavateľstva a aj domáci čtatelia, manžel, mali výhrady…
Tremolo ostinato je aj názov jednej z kapitol knihy, vktorej oživuješ obraz otca, hovoríš oňom aj sa s nímzhováraš. 16. júna uplynulo 20 rokov od smrti Vincenta Šikulu. Ako pokračuje tvoj vnútorný rozhovor? Kam ťa privádza?
Vieš čo, nepokračuje. Práveže nepokračuje. Mala som pocit, že dvere, ktoré som zatvorila, chcem ešte raz otvoriť. Tremolo však nie je knižka o otcovi, je o písaní a rozprávaní. Okolo mňa bolo veľa vynikajúcich rozprávačov, otec bol najlepší, o nich je moja knižka.
„Pravda nesmie kaziť dobrú pointu.“ Veta ztvojho motta knihy. Čo všetko dokážeš obetovať, urobiť pre dobrú pointu?
Všetko. Naozaj. Aj stojku na hlave! Aj ássanu holuba…
Aj keď pointa je vždy až na konci, ako vsprávnej anekdote. Smiech cez slzy je prostriedok, ako sa priblížiť k pravde, ale pointa býva pričasto aj „samý rmut,“ ako odtuší v jednej tvojej spomienke tato Vinco…
Ak všetko, tak naozaj všetko, samý rmut povedal Péter Esterházy, ale mohol by to povedať aj tatko a v konečnom dôsledku som to povedala ja! Je to môj „prekrad“. Terminus technicus Ivan Wernisch. Ja sa veľmi rada smejem. A pointa môže byť aj na začatku. Ale mala by tá cesta od nej niekam viesť. Alebo nemala?
Vkaždom ztvojich textov vTremolo ostinato sa dá vybrať motto, mottá (ty by si možno dodala aj motetá)pre dobrú knihu. Povedzme, slová strýka Vila: „... iba dovtedy tu všetci mŕtvi snami budú, kým onich budeme hovoriť.“ Vtvojej tvorbe je táto myšlienka kľúčová. Neznesieš zabúdanie? Nikomu nedovolíš odísť bez toho, aby si to všimli a dobrezapamätali ostatní?
Môj svet sa zúžil. Zúžil sa dokonca tak, že z neho zostala len jedna úzka, dosť dlhá chodba plná blednúcich fotografií. Zavše niekoho znovu treba vyvolať, inému prikresliť fúzy. Rozprávanie je dôležité. Z ľudí je predsa utkaný svet… Aj z ich slov a viet. Ja neviem zabúdať. Podľa mňa je to dáka choroba.
Nechceš dovoliť odísť ani slovám anázvom – kvetov, stromov, rastlín, chotára, jeho povetria, farieb, zvukov, svetla, starých príbytkov, jedál, koláčov... Si alchymistka, vieš to?
Áno, viem to. Práve toto slovné obžerstvo mi kritika vyčíta!
Jeden text vknihe je recept vmaďarčne na Harcsapaprikás – paprikáš zo sumca. Potešil ma ako skvelý hudobný akord vrozprávaní obratskej láske. Pýtajú si tvoji čtatelia recept v slovenčne?
Moji čtatelia nevedia, že výborne varím! Ten maďarský recepis sa mi zdal dobrý fór. Mala som v knižke text vo francúzštine aj nemčne… Šlo o slová, inštrumentáciu. Vždy ide o inštrumentáciu… Aj v literatúre.
Čo myslíš, ako si stým poradia tvoji prekladatelia vMaďarsku, kde tvoje knihy majú veľa čtateľov?
Mohli by recept preložiť do slovenčny… Príbeh bratov a sumca je maďarským filmovým príbehom. Zhodou okolností práve boli v knižke otvorené dvere a ja som čosi podobné varila vo svojej literárnej kuchyni…
Keď píšeš ohudbe, ojej počúvaní, ale aj osamotnom písaní, čtateľ cíti vášeň, sakou to prežívaš. Si vumení hedonistka?
Nielen v umení. Keď vidíš moju ružovú záhradu, dečky, ktoré som vyšila, to, ako chodím každý deň plávať, to, ako sa obliekam, čím sa oblievam, čo čítam a ako, náš vzťah, vzťahy s kamarátkami, mužmi, k deťom, manželovi, som hedonistka, milá Tina, aj ty buď! Ale treba byť skromný a nebyť pažravý! Som skromná hedonistka. To sa nevylučuje.
V knihe spomínaš, že ťa vylúčli zpredčítania modlitieb vkostole pre vulgarizmy, ktoré občas v texte použiješ. Ako obhajuješ svoj expresívny slovník?
Už ho neobhajujem. Nabokov nechal súložiť starého hnusáka s mladulinkou nymfou, Proust používal dlhé vety, plávate a pevnina je v nedohľadne, zavše sa utopíte… Co nikoliv to také, latinské výrazy, maďarčna, taliančna, názvy kvetov, hviezd, mušiek, klasifikácia prdov, slová označované ako nadávky, páč sa mi, keď spisovateľ používa všetky registre… Omnoho obscénnejšie ako hovorové vulgarizmy sa mi zdajú zdrobneniny a všelijaké cifrované preciťovanie.A áno, vylúčli ma z ruže, v našom kostole už nepredčtujem a v evanjelickom som nemohla vystúpiť na vianočnom večerku. Som veriaci človek, bolo mi to ľúto.
Aj vtejto knihe definuješ rôzne podoby lásky, bez ktorej sa nedá žiť. Na druhej strane vravíš: „Tieto písacie záležitosti sú zaujímavejšie ako tie srdcové.“ Včom, prečo sú zaujímavejšie?
Povedzme, že ich v istom veku začnete považovať za dôležitejšie. Možno som sa nepresne vyjadrila. Tie písacie záležitosti považujem za zmysel svojho života a svoje hlavné zamestnanie, ktoré však vykonávam, len keď sa vrátim z práce, počas voľného času; na dlhší text si musím vziať dovolenku…
Súhlasíš stvrdením, že spisovatelia celý život píšu jednu knihu?
Nie, súhlasím stým, čo povedal Vladko Petrík, že literatúra je najmä štýl. Ten niektorých zvádza k podobným vyhláseniam. Štýl totiž nemusí byť len spôsob prehovoru. Je to istý literárny tonus…
Viem, ako bleskovo dokážeš napísať publicistický text do novín. Ale to podstatné písanie, spisovateľské – aké je? Povedala by si, že píšeš rýchlo?
Píšem veľmi rýchlo. Hudobný skladateľ Ilja Zeljenka povedal, že keby ľudia videli, ako rýchlo komponuje, možno by to nebrali vážne. Položartom, pravdaže.
Literárna vedkyňa Markéta Andričíková hovorí, že tvoje „príbehy zobrazujú predovšetkým vertikálny pohyb – treba vyliezť na strom, na strechu, na kostolnú vežu, aby sme videli svet aživot znadhľadu azároveň boli schopní vnímať jeho hĺbku...“ Vystihla niečo veľmi podstatné. Ako sa ti píše v Hamrštíle, kamennom vinohradníckom domčeku na kopci, z ktorého vidíš celý modranský chotár ako na dlani?
V Hamrštíle píšem málo. Takmer vôbec. Tato však položartom vravieval, že my, čo bývame na kopci, máme iný akčný rádius, ako tí spod neho. Najradšej píšem doma. V kuchyni.
Nie každý si teraz uvedomuje, že Tremolo ostinato vzniklo včase pred pandémiou.Ešte minulý rok mnohí čakali, že „pointa“ covidu sa odhalí onedlho. Zjavne príde neskôr. Čo myslíš, oakú pointu pôjde?
Hovorí sa, že keď nejde o život, ide o hovno! O život ide aj pôjde! A ak sa nezbadáme, nepomôže nám ani svätená voda!
Foto: Katarína Cigánová
侱á:
„...Tak je to aj s písaním. Zavesia sa slová na ústa, a odrazu sa človek pohybuje v jazyku ako po dákej krajine, príbeh ako červená clivá cverna zašprajcnutý v plote...
To je naša Lena, siňora Lenora, sestra v sukni, ktorú si roztrhla, ona je teraz modrý vták, čo lieta nad komínmi pre radosť, je hviezda, čo vyšla na Riziko ako panenka, ona je kopec, pukajúce kosti, čo láme stromom mráz, mačacie labky, čo opečatkovali humná, mokrý sneh, je to hniezdo aj Betlehem.
Zatvára oč, len jedna červená sukňa a obyčajná fošňa ju unáša ako sane, ako koč, nekonečným kopcom letela, má v každej ruke diamant, dýcha si do dlaní a potom prstom do mokrého snehu píše: radujem sa zo života! “ (Veronika Šikulová: Tremolo ostinato – Աdzá, s. 41)
