1. Prekladať – tlmočiť: tieto slovesá si mnoho ľudí stále pletie
ň.
2. Preklad, to sú v mojej hlave tri odlišné roviny súčasne:
preklad úradný, resp. „súdny“ – moja oficiálna profesia,
tisíce hodín maximálnej koncentrácie a minimálnej
tvorivosti. Potom občasný luxus: umelecký preklad zo
starej i modernej čínštiny. A do tretice preklady básnické,
moje vlastné alebo preklady mojich básní.
3. Meno prekladateľa nepatrí na obálku: bežná prax v beletrii
na Slovensku (česť výnimkám!). Pýtam sa: prečo?! Veď on
je dôležitým spolutvorcom a napríklad v Číne s tradičnou
úctou k vzdelaniu jeho meno na obálke nesmie chýbať.
4. Stále ma šokuje a hnevá: učebnice literatúry pre ZŠ
i gymnáziá, divadelné bulletiny atď. veselo citujú rôzne
preklady beletrie po slovensky. Nikto sa neunúva
prekladateľa uviesť – aspoň v zátvorke!
5. Čínske číslo Revue svetovej literatúry (4/2013): pokus
zachytiť kúsok toho, čo sa v Číne deje a píše, resp. oficiálne
publikuje. Vďaka cenzúre sú mnohé super texty len na
internete, v samizdatoch. Nemohla som ich zaradiť – to je
„bolesť prekladateľa“.
6. Iná bolesť: preklady z úplne odlišného kultúrneho
kontextu, napr. čínskeho, a množstvo nepreložiteľných
výrazov. Nechávať v kurzíve cestu tao, čchi-kung, pirôžky
ťiao-c’... Nemohúcnosť a bezradnosť.
7. Tvorivá výzva: texty z oblasti gastronómie, kde vonia
bryndza, žinčica, korbáčiky, ale aj bublanina, fánky,
krémeše, veterníky, dobošky, šamrole atď. – do čínštiny...
Mala som tú česť. A zároveň čestne prehlasujem: bez
pomoci rodeného, vzdelaného Číňana(-ky), nemysliteľné!
8. Preklad štyroch veľkých čínskych moderných básnikov:
strach, či nenapáchnu mojím rukopisom. Môj sen
maximálne „slúžiť“ originálu. Čítam hotové preklady,
odľahlo mi: v básňach sú len tí Číňania a ich typický štýl.
(Dúfam.)
9. Prekvapivá nedostatočnosť češtiny: sloveso zavýjaš (nočná
mora) sa musí preložiť opisne: vydávaš vytí. A potom slovo
odkliata (v rozprávke) – čeština toto sloveso nepozná.
Preklad musí znieť: zbavená prokletí.