ղľáԾ
Ján Zambor (ed.): Samo Bohdan Hroboň. Prosbopej slovenského chorľavca žobráka
Bratislava: Literárne informačné centrum, 2020
Komplexná interpretácia básne Prosbopej slovenského chorľavca žobráka Sama Bohdana Hroboňa, neobyčajného „slovotvorcu“, predstaviteľa mesianistickej línie slovenského romantizmu, sa kčitateľom dostáva vďaka básnikovi aliterárnemu vedcovi Jánovi Zamborovi.
Mohlo by sa zdať, že obdobie romantizmu patrí knajpodrobnejšie preskúmaným epochám slovenskej literatúry, no dodnes sú mnohé diela romantikov len varchívoch vrukopisnej podobe, nedostupné širšej čitateľskej verejnosti. Obraz slovenského literárneho romantizmu je neúplný, ateda poskytuje priestor pre ďalší textologický, literárnohistorický výskum. Postupné vydávanie rukopisných textov nie je len splatením dlhu minulosti, výrazom piety voči predkom, ale aj nevyhnutnou súčasťou poznávania genézy slovenskej literatúry, jej rozmanitosti a ukotvenosti veurópskom kultúrnom kontexte. Stalo sa stimulom pre narušenie zjednodušujúceho modeluhomogénneho slovenského literárneho romantizmu a od70. rokov 20. storočia, hádam najvýraznejšie zásluhou Oskára Čepana, sa pretavilo do literárnohistorickej rekonštrukcie obrazu heterogénneho, pragmaticko-predmetného, folklorizujúceho, artistného, ale aj absolútneho, mesianistického romantizmu. Kpoznaniu diverzifikovanosti slovenského literárneho romantizmu výrazne prispela objaviteľská činnosť Pavla Vongreja varchívoch a sprístupnenie diela napríklad Sama Vozára (1967, 1988) či Michala Miloslava Hodžu (Matora, 2003), dlhodobá sústredenosť slovenskej literárnej vedy na diela slovenských mesianistov, hlavne Sama Bohdana Hroboňa, asnaha o sprístupnenie aspoň jeho časti na začiatku 90. rokov, keď so svojím výberom zHroboňovej tvorby prišiel Vlastimil Kovalčík (1990) aj Edmund Hleba (1991).
Vzkriesenie chorľavca žobráka
Vpostupnom oboznamovaní sa sdielom Sama Bohdana Hroboňa môžeme najnovšie pokračovať vďaka Jánovi Zamborovi, ktorý hovorí o splácaní dlhu, lebo na nedostatočné vydávanie Hroboňových textov upozornil už v roku 1971, keď ešte ako vysokoškolák (so spolužiakom Mariánom Hevešim) napísal kritickú poznámku Hroboň vhrobe anie náhodoupo takmer päťdesiatich rokoch predkladá knihu, v ktorej jeden z kľúčových veršov znie: „Dajže rosy vozkresenia vhrob Hroboňov, Pravšebože!“ Pripravením avydaním knihy Prosbopej slovenského chorľavca žobráka sa Ján Zambor zaraďuje ktým, ktorí Hroboňovo dielo vyvádzajú z hrobu – archívu akriesia ho kživotu –umožňujú čítanie jeho básní širšiemu okruhu záujemcov. Na rozdiel od predchádzajúcich editorov Hroboňovho diela zvolil Ján Zambor odlišnú cestu, neponúkaukážky zviacerých textov, ale sústredil sa na jednu básnickú skladbu a jej dôsledné textologické, literárnovedné, interpretačné komentovanie. Zrozsiahlej, doposiaľ nevydanej časti tvorby Sama Bohdana Hroboňa si vybral skladbu Prosbopej slovenského chorľavca žobráka, ktorá patrí do vrcholného mesianistického obdobia písania Hroboňa avrámci jeho veľkých skladieb zastupuje polohu väčšmi osobnej, subjektívnejšej výpovede. Nejde o poéziu abstraktnej postavy trpiteľa, kajúcnika, radcu, zvestovateľa či vizionára, ale o osobný lyrický subjekt, ktorý vypovedá sám za seba, sebareflexívne sa predstavuje azároveň je ajobjektom výpovede, neuzatvára sa do seba, práve naopak, formuluje básnické slovo ako oslovenie druhého (Boha, veriacich, iných ľudí).
Aktualizácia scitom básnika
Keďže výbery Kovalčíka ajHlebu priniesli z Prosbopeja slovenského chorľavca žobráka len úryvky, navyše, v textologicky nerovnakej úprave, Ján Zambor stál pred výzvou nanovo prečítať Hroboňov rukopis apokúsiť sa ojeho korektný prepis, vracia sa kdobrým tradíciám textologicky kvalitne pripraveného vydávania rukopisov. Prispôsobuje Hroboňov jazyk súčasnej pravopisnej norme, ale robí tak scitom básnika pre rytmicko-sémantické náležitosti poézie aneaktualizuje, neupravuje tam, kde by došlo k deformácii rytmu či rýmu. VZamborovom prepise sa snúbi odbornosť scitlivým prístupom umelca. Editorsko-textologické poznámky presvedčivo vysvetľujú princípy, ktorými sa pri prepise z rukopisu riadil. Za dôležitú súčasť publikácie, ktorá zaiste nájde uplatnenie ako interpretačný kľúč aj pri čítaní ďalších básní Hroboňa, pokladám Slovníček nezvyčajných výrazov. Nevyhnutnosť interpretácie kľúčových novotvarov si uvedomoval aj sám S. B. Hroboň, ktorý sa vysvetleniu niektorých neologizmov venoval vsprievodných textoch ksvojim básňam (ʴdzԲԲí kskladbe Prosbopej slovenského chorľavca žobráka, Kľúč Slovopiesne). V DZíč je použitých viacero variantov formy odkazu na zdroj vysvetlenia, napríklad raz „hory nad hory“ (S. B. Hroboň), inokedy podľa S. B. Hroboňa „nesmierny počet alebo nekonečný všesvet“ alebo bez odkazu černc – mních odetý do čierneho. Navrhujem zjednotenie úpravy tam, kde je to možné.
Dialóg predhovoru, prekladu ainterpretácie
Knihu ako celok absolútne vystihuje metafora zostavovateľa o „galérii jedného obrazu“, keď ústredné postavenie má Hroboňova skladba a ostatné texty ju rámcujú. Bezprostredne sa na skladbu viaže Hroboňov výklad jej zámeru a významu ʴdzԲԲí, preklad úvodných veršov skladby do angličtiny od Johna Minahane a textologické poznámky,slovník nezvyčajných výrazov a analyticko-interpretačná štúdia od Ján Zambora. Vonkajšie rámcovanie skladby zhľadiska literárnohistorického abiografického tvorí stať oživote atvorbe básnika od Andrey Bokníkovej, predhovor abáseň od Jána Zambora. Kniha odzrkadľuje viacrozmernosť činnosti jej zostavovateľa, Jána Zambora, literárneho vedca, interpreta poézie, básnika, ale aj odborníka voblasti prekladateľstva. Výber rámcujúcich textov, viazaných viac či menej na ústrednú Hroboňovu báseň, dokazuje mnohovrstevnosť sveta poézie, jeho podnetnosť pre vlastnú vedeckú iumeleckú tvorbu. Kompozičné usporiadanieknihy umocňuje metaforu rámcovaného obrazu, pričom rámcujúce texty nemajú okrajové postavenie, naopak, sú vneustálom dialogickom vzťahu sústredným dielom, nielen jeho doplnením, ale rovnocennou časťou celku, lebo nejde len oknihu poézie, ale aj oknihu o poézii. Komponovanie publikácie vychádza zambície vytvoriť celok, kde nebude chýbať sústredenie sa na jednotlivé detaily, ale ani širšie koncipované, kontextové rozhľady, kde sa nevolí jeden uhol pohľadu, ale text sa nasvecuje zo všetkých možných strán.
Ján Zambor dielo Hroboňa dôverne pozná a venoval sa jeho reflexii prostredníctvom básnického slova (Lipa – rozkrídľujúca, so žobráckym krídlom) aj prostredníctvom literárnovednej analýzy; napríklad vmonografii Stavebnosť básne písal overzologickej, strofickej, rýmovej avýznamovej štruktúre Hroboňovej básne Ária kajúca. Vprípade rozboru skladby Prosbopej slovenského chorľavca žobráka postupuje obdobne, dôsledný semiopoetický prístup robí zo štúdie Báseň ako volanie po rozčujnení plačmi, zmene apremene dôstojného pendanta Hroboňovej skladby, vysoko odborným, ale zároveň prehľadným, argumentačne presvedčivým a voči čitateľovi ústretovým spracovaním náročný umelecký text Hroboňa vyvažuje.
Jedinečný aprvý komplexný rozbor
Štúdia Zambora je komplexná, vo výklade neopomenie žiadnu zložku textu, prechádzajúc od polôh exaktnej verzologickej analýzy až po hermeneutické interpretačné nachádzanie miest pre jednotlivosti vcelku, ktorý presahuje rámec skladby i slovenskej literatúryv uvažovaní o kontexte svetovej literatúry (V. Chlebnikov, J. Milton, F. G. Lorca), od minuciózneho hľadania významu aj najmenšieho textového segmentu, idúc až na úroveň morfémy a fonémy, až po funkčné zakomponovanie biografie adobového kontextu autora do rozpravy ovýzname. Vyzdvihnúť treba analýzu žánrového podložia skladby, predovšetkým nadväznosti na planctus, tvarovania lyrického subjektu, adresnosti,ekumenizmu ahudobnosti skladby, dôslednú interpretáciu náročného Hroboňovho jazyka a verša, odkrývanie sémantiky jeho neologizmov ahlavne permanentné nachádzanie spojitosti medzi výrazovou avýznamovou zložkou textu. – mk
Nespochybniteľným prínosom publikácie je skutočnosť, že skladba Prosbopej slovenského chorľavca žobráka spolu s autorským výkladom jej intencie v ʴdzԲԲí sa vďaka Jánovi Zamborovi dostáva kčitateľom vúplnosti prvýkrát.
Doc. PhDr. Gabriela Mihalková, PhD. (1976)
Pôsobí na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy Inštitútu slovakistiky a mediálnych štúdií Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity.
Úryvok zbásne Sama Bohdana Hroboňa Prosbopej slovenského chorľavca žobráka (s. 67)
Syn môj! žiaľom ostarený,
vseba živkom vohrobený...
Sám nad sebou zľutujže sa,
sOtcom Slávy pomerže sa!
Skloň sa bôľom prakajania,
nesmierneho ľutovania,
žesʼ urazil Otca, Syna,
Sväto-Ducha, Hospodina.
Azda prijme Všemohúci
zhrobu hrobov žiaľ tvoj vrúci.
Vsmrti Božej dokonalej,
vžertve Božej vekostálej,
domri, synak, hriechu môjmu,
domri, domri hriechu svojmu!
Jedným pramúk božských razom
staň sa navždy svojvíťazom!
Hriechu mŕtvy, Bohu živý,
vznes prapejan žiaľoclivý;
nesmier túžby christoviery
vznes vPrabožstva prenesmiery!
Avhĺbke sebasavzdania,
vpriehlbine vierovania
žiadaj číro zmilovania.“ –
Portrét S. B. Hroboňa, olej P. M. Bohúňa.
