ղľáԾ
Narodila sa vroku 1983 vTbilisi, kde vyrastala až do svojich dvanástich rokov. Vroku 1995 sa smatkou presťahovala do malého mestečka vNemecku aodva roky nato sa sama vrátila späť do Tbilisi, kde žila ustarých matiek a navštevovala školu srozšíreným vyučovaním nemeckého jazyka. Po absolvovaní filmovej réžie vTbilisi pokračovala vštúdiu divadelnej réžie na Divadelnej akadémii vHamburgu. Autorku zaujímajú politické otrasy atémy vpostsovietskom priestore ajej vyjadrenia kpálčivým aktuálnym témam nájdeme aj vmnohých nemeckých denníkoch.
Nino Haratischwili patrí medzi najznámejšie a najprekladanejšie súčasné po nemecky píšuce spisovateľky aje aj oceňovanou režisérkou. Takmer všetky jej romány sa dočkali úspešných divadelných adaptácií. Aj slovenskému publiku sa predstavila najprv ako režisérka – vroku 2014 jej divadelnú hru Bludičky/Land der ersten Dinge vhlavnej úlohe sEmíliou Vášáryovou uviedlo bratislavské SND. Debutovala románom Juja (2010), ktorý autorku hneď posunul na longlist Nemeckej knižnej ceny, jej druhý román Môj nežný blíženec získal Cenu nezávislých vydavateľstiev a v roku 2014 vyšiel svetovo známy Haratischwiliovej tretí román Ôsmy život (Pre Brilku). Oštyri roky neskôr vydala román Mačka agenerál, ktorému ušla Nemecká knižná cena len ovlások. Najnovší autorkin román Nedostatok svetla, ktorý vyšiel chvíľu potom, ako na Kyjiv dopadli prvé bomby, sa stáva smutne aktuálnym aj dnes – vsúvislosti sruskou vojnou proti Ukrajine je až bolestne blízky dnešným udalostiam za našou východnou hranicou.
Radosť z rozprávania
Ako čitateľka som sa stretla s Haratischwiliovej všetkými románmi. Čítala som ich vrovnakom poradí, ako vychádzali, aurčite nie som sama, kto bude tvrdiť, že pri ich postupnom čítaní je vidieť autorkin vývoj aveľkú prácu na tom, čo dnes môžeme nazvať „Haratischwiliovej autorský štýl“. Až na autorkin debut Juja všetky jej knihy prepája to, čo autorku zaujíma asi najväčšmi – ženy vspletitých anáročných rodinných, milostných apriateľských vzťahoch na pozadí veľkých historických medzníkov jej niekdajšej vlasti (ZSSR aGruzínsko). Tie si vždy vyžadujú autorkino dlhodobé a enormné rešeršné úsilie apátranie amy čitatelia máme často pocit, že priam obsesívne hľadá odpoveď na otázku, ako toxická minulosť zasahuje do našej prítomnosti.
Nino Haratischwili je pre mňa európskou apredovšetkým veľkou rozprávačkou. Charakterizuje ju obrovská radosť zrozprávania, ktoré ovláda priam vklasickom zmysle slova. Aniekde tu, už pri čítaní románov vznikol pre mňa ako prekladateľku pomyselný dialóg sich autorkou (knihy vnemeckom origináli už nedokážem čítať inak, vždy je niekde vzadu červené svetielko, ktoré ma núti rozmýšľať aj otom, ako by som vetu či slovo preložila, ako zachytila atmosféru...), pretože mnohé zHaratischwiliovej tém sa ma veľmi dotýkajú azaujímajú ma. Svet, ktorý vrománoch predstavuje, totiž sčasti poznám, azda aj preto, že patríme do rovnakej generácie apostsovietske otrasy sa dotkli adotýkajú Slovenska aj Gruzínska.
Dvor uprostred Tbilisi
Ako prekladateľka som dosiaľ pracovala sdvomi Haratischwiliovej románmi – Môj nežný blíženec (Inaque 2022) ačerstvo vydaný Nedostatok svetla (Inaque) – a momentálne začínam pracovať na treťom – Ôsmy život. Pre Brilku (vyjde vInaque). Prekladať viackrát tú istú autorku (autora) je pre mňa výnimočná udalosť: lebo autorku už poznám amôžem sledovať, ako sa vyvíja – nielen vtémach, ale aj vjazyku, ako sa stáva odvážnejšou. Nadväzujem sňou veľmi intímny vzťah, opätovne vstupujem do dialógu, rozmýšľam nad tým, ako rozmýšľala ona, aspoznávam inú, takú Nino Haratischwili, akú mám možnosť spoznať iba ja. Jej text sa stáva súčasne mojím textom, pretože je to práve môj hlas, ktorý zaznie vslovenskom preklade.
Rozpad Sovietskeho zväzu, mladé Gruzínsko, občianska vojna, patriarchálny svet ana pozadí všade vládnuceho chaosu apohnutých historických udalostí sa najednom ztbiliských vnútorných dvorov starého mesta vo štvrti Sololaki stretávajú štyri dievčatá. Tak by sa dal jednou vetou zhrnúť viac než šesťstostranový monumentálny Haratischwiliovej posledný román Nedostatok svetla, ktorý žánrovo ťažko zaradiť. Pohybuje sa totiž niekde medzi spoločensko-historickým, politicko-kriminálnym a dievčenským románom. Pre mňa ako prekladateľku však táto jedna veta znamenala veľa úsilia amravčej práce. Overovania historických faktov asúvislostí, skúmania množstva gruzínskych reálií (od tbiliských uličiek po rozmanitú gruzínsku kuchyňu), intertextuálnych odkazov azachytenia hlasov štyroch diametrálne odlišných románových hrdiniek – slobodomyseľnej Diny, premýšľavej outsiderky Iry, romantickej Nene acitlivej, introvertnej Keto (rozprávačky príbehu) –, ako aj ťaživej, bezútešnej atmosféry ponurých tbiliských dní azvláštnej dynamiky vzťahov románových postáv. Posledné tri zdievčat sa po mnohých rokoch už ako ženy vstrednom veku stretávajú na Dininej retrospektívnej výstave vBruseli, ktorá je nielen príbehom ich vlasti, ale aj ich osobným trpkým príbehom. Fotografie ich najbližších ľudí, hrôz, krviprelievania anásilia na tbiliských uliciach, ale aj vAbcházsku aJužnom Osetsku spúšťajú intenzívny proces spomínania avšetky tri sú vystavené nemilosrdnej konfrontácii sbolestnou minulosťou.
Hrdinky uprostred histórie
Nino Haratischwili fantasticky poprepájala jednotlivé osudy dievčat stragickou históriou svojej vlasti abrutálnej epochy, pričom sa jej podarilo dobovú atmosféru uchopiť tak výnimočne, že čitateľov ačitateľky pri čítaní priam vsaje do deja. Rytmus rozprávania udávajú fotografie, ktoré nás prenášajú do zlomových období románových hrdiniek, čím autorka docielila lineárnosť rozprávania napriek častým skokom zminulosti do prítomnosti. Tie ma pri prekladaní občas poriadne nahnevali, pretože som ešte túžila pobudnúť tam, kde som práve bola. Vtretine knihy som si však na toto „preskakovanie“ zvykla acelkom sa mu prispôsobila. Problémom sa zdali aj vety dlhé niekoľko riadkov, ale aj knim som si našla cestu adala im, dúfam, čitateľnú podobu. Pozabudnutie sa pri rešeršných prácach týkajúcich sa dejín mladého gruzínskeho štátu patrilo kmojím bežným denným činnostiam aneuveriteľne mi rozšírilo obzor. Mnohé sovietsky svet preživšie anomálie (napríklad zpodsvetia: baryga, birža, obščak, bozkávanie noža...) som musela konzultovať sodborníkmi.
Pre mňa ako prekladateľku to množstvo výziev, ktoré Haratischwiliovej text ponúkal aku ktorým som pristupovala sveľkou pokorou – nebolo ich vôbec málo –, však nebolo to najhoršie. Najhoršie bolo, že som sa musela srománom Nedostatok svetla po tom dlhom čase, ktorý sme spolu strávili, rozlúčiť. Príbehom som totiž bola pohltená tak, že som nechcela prestať prekladať, nechcela som, aby deň bolestného rozchodu stouto smutnou, ale nádhernouknihou nastal. Nino Haratischwili bola od prvého románu, ktorý som od nej prečítala, mojím prekladateľským snom. Som veľmi rada, že vydavateľstvo Inaque našlo odvahu vydať jej knihy aže voľba na urobenie prekladu padla práve na mňa, hoci som sa spočiatku poriadne vydesila. A nielen pre počet strán.
Text je individuálnym výstupom z kolektívneho grantového projektu VEGA 1/0200/21 Neviditeľné postavy. Fikcionalizácia prekladu a tlmočenia v umeleckej literatúre.
Paulína Čuhová (1976)
Vyštudovala nemecký jazyk ahistóriu na Univerzite Mateja Bela vBanskej Bystrici. Germanistka, prekladateľka apedagogička. Okrem kníh Nino Haratischwili preložila napríklad GRM. Brainfuck od Sibylle Berg (Inaque 2021), Právna nejasnosť jedného manželstva od Olgy Grjasnowej (Literárna bašta 2020), alebo My deti zo stanice ZOO od Christiane F. (Premedia 2015).
Foto: Julietschka Art / Wikimedia Commons
