ղľáԾ
Ako prečítala slovenskú nedebutovú poéziu za rok 2019 Eva Urbanová?
Hodnotenie nedebutovej poézie za rok 2019 predstavuje literárno-kritickú výzvu pre každého kritika či kritičku. Inak sa zbierky javia ako osamotené diela, inak vkontexte ostatných kníh. Zrazu zistíte, že tieto zbierky medzi sebou (či už vedome alebo nie) komunikujú a vytvárajú pomyselné zoskupenia – tematické, poetologické, noetické či formálne. Mediátorom vtomto dialógu je však vždy samotný čitateľ.
Mojím prvotným zámerom bolo pristúpiť khodnoteniu nedebutovej poézie za rok 2019 bez akýchsi „nálepiek“, t. j., pokúsiť sa okritiku poézie čo najviac nezaujatú, nezaťaženú predošlými (ne)čítaniami, sústreďujúcu sa len na texty. Akokoľvek som sa však snažila vidieť len „masu“ veršov, zbavenú osobných a literárnou kritikou nastavených preferencií, nevyhla som sa podvedomej konfrontácii so svojimi očakávaniami či predsudkami. Hra na chladné „oko kamery“ sa rýchlo rozplynula. Bolo naivné tváriť sa, že si pod menom Bodnárová, Bendzák či Štrpka nič nepredstavujem. Navyše, okrem očakávania, ktoré so sebou prinášajú konkrétne mená, existujú mnohé ďalšie „nálepky“, ktoré sa utvárajú ešte pred otvorením knihy – či už pri pohľade na jej obálku, názov, počet strán, typ písma, vydavateľstvo, redaktora/redaktorku apod. Keď som sa, pomerne rýchlo, vzdala nezaujatosti, o to väčšmi ma potešilo, ak sa moje očakávania naplnili apredsudky pokorili. Azda mi odpustíte, že som napokon urobila pravý opak svojho plánu acelé hodnotenie som postavila na osobnej myšlienkovej mape „nálepiek“.
Keď som čakala, čo sa zmenilo
Takto formulovaná premisa bola vmojej mysli prítomná hneď vniekoľkých prípadoch. Prvým bola zbierka Veroniky Šramatyovej Rodinné konštelácie. Bola som zvedavá, kam sa autorka oproti debutu posunula. Istú zmenu ohlasuje už vizuálnou podobou zbierky. Vprípade debutu zohrával tento prvok dôležitú úlohu – autorka je výtvarníčka aprvá zbierka snázvom untitled (2009) vyšla vedícii básnici-výtvarníci ako ilustrovaná básnická zbierka vydavateľstva Ars poetica. Šramatyová zmenila vydavateľstvo (Vlna / Drewo asrd) a „obraz“ sa eliminoval, resp. presunul viac do textu, čo naznačuje i kontrast sémanticky rozptýleného názvu/nenázvu untitled vočikonkrétnemu dvojslovnému spojeniu Rodinné konštelácie so zrejmými konotáciami.
Zdanlivé odpojenie od výtvarného umenia asústredenie sa na „čisto“ textovú výpoveď však autorkinej poetike pomohlo. Naďalej pracuje s osvedčenými rastlinnými motívmi, ktoré do zbierky plynule prechádzajú, aj s témou záhrady ajej „priľahlými“ činnosťami. Záhrada tu predstavuje obraz duše, ale ivzťahov, treba sa oňu starať azveľaďovať ju: „Postupne zakladáme nový sad. / Nerozhodne vymeriavame / vhodnosť miesta, kopeme jamy (...) Na novú úrodu ešte / musíme počkať. Niekoľko rokov.“ (s. 42) Zároveň dokáže byť izásterkou, odpútava od „reality“: „Okopávanie jahôd, obtrhávanie / listov viniča, brúsenie, natieranie / starých stolov, ich dopraskanej kože. / Ukrývanie sa pred slnkom. / Ukrývanie sa pred sebou“ (s. 48), ale napokon vždy všetko vyplaví na povrch: „padá kôra / zo stromov, rozpadá sa / na kusy, podsúva časti dávno / z(a)rastených domnienok.“ (s. 27)
Hrozba nezrozumiteľnosti (uzavretia textu do seba) je prítomná i vtejto zbierke. Autorka si zrejme sama uvedomuje potrebu širšieho konceptu, napr. prostredníctvom spájania básní do cyklov (celá kniha pozostáva zniekoľkých takto prepojených básní označených rímskymi číslicami). Nie vždy sa však „oslobodenie“ myšlienky či obrazu vydarí. Niekedy nejde obližšie určenie či rozvitie nastolenej tenzie, ale „iba“ ovariáciu toho istého obrazu, prípadne jeho vrstvenie azneprehľadnenie. Za mimoriadne efektívny akoncepčne zvládnutý považujem cyklus snázvom balada I. – VI. S touto klasickou formou sa autorka pohráva skôr na významovej než formálnej rovine. Primárne tu teda ide omotív smrti, ktorý sa spracúva snádychom tajomna – môžeme sa len domnievať, že ide oúmrtie kohosi blízkeho, lež „neblízkeho“, udalosť odkrýva krehké anarušené rodinné konštelácie.
Vdruhej časti zbierky sa sujet načrtnutý vá implicitne (napríklad prostredníctvom opakujúceho sa obrazu „urna spacák obedár“ s. 19) napája na ďalšie básne srovnakou témou (Pohyb I. – III.) adodatočne sa objasňuje otázka tragickej smrti (otca?). Lyrická hrdinka si uvedomuje i vlastnú smrteľnosť (naznačujú to texty omaterstve a starnutí). Ide onajúčinnejšie momenty zbierky, vktorých Šramatyová opäť ukázala, že jej silnou stránkou je efektívna kombinácia racionalizácie primárne neracionálneho a demonštrovanie emocionality.
Otázku zmeny priniesla aj zbierka zpozostalosti Pavla Suržina Spln duše, ktorá vroku 2008 vyšla ako súčasť antológie z tvorby tohto básnika, nesúcej identický názov. Spln duše vychádza teda samostatne avo svojej komplexnosti až vroku 2019. Vedičnej poznámke vydavateľ azostavovateľ Peter Milčák uvádza, že ide o„posledný ucelený adoteraz knižne nepublikovaný text autora“. Už vprípade spomínaného výberu z roku 2008 vyslovila Ivana Hostová isté poľutovanie nad prehliadnutím tvorby Pavla Suržina a ani dnes sjej slovami nemožno nesúhlasiť. Prekvapenie je oto väčšie, keď si uvedomíme, že Suržinoveverše si pozornosť rozhodne zaslúžia. Pristaviac sa pri aktuálne hodnotenej zbierke Spln duše by som povedala, že ide dokonca obásne vslovenskej poézii načisto výnimočné, minimálne z hľadiska témy aspôsobu jej stvárnenia.
Zdanlivo neriadený prúd reči, ktorým sa nám lyrický subjekt prihovára, je myšlienkovo ucelenou akompaktnou skladbou. Vistom zmysle pripomína naliehavosť, ale i hravosť beatnickej dikcie, je to totiž spovedná poézia, odžitá ažitá, ale zároveň dotovaná imagináciou: „Celé moje vnútorné vybavenie / je stôl, / moje predstavy okráse / aštyri holé múry.“ (s. 48) Evokácia určitého toposu tu vyznieva až magicky aprináša so sebou rozmanité konotácie, spája sa napr. so „statickosťou“ lyrického hrdinu, jeho „uväznením“ vo svojom skromnom príbytku. Akási nemohúcnosť odchodu sa napokon transponuje do lásky ktomuto miestu. Symbolicky tu vystupuje hrad, ktorý sa stáva transcendentálnym miestom, kde možno žiť i po smrti: „keby som sa ako duch preniesol / azostal medzi múrmi hradu. / (...) Keby som zakašlal, / vyplašili by sa celé kŕdle škodcov / askrikom by odlietali / cez hmlu aponad močariská / za iným domovom / apodľa mojich vypleštených očí / by sa mohli orientovať hviezdy. / Rozložil by som aj vatry, ale / khradu by netiahli cudzie vojská, / nahé akrvilačné, takže / všetko by tu žilo vmieri.“ (s. 27)
Možnosti subjektu sa neustále merajú vidinou smrti, čo však, paradoxne, prináša autentické bytie, radosť zmaličkostí, nadhľad, alei ozajstnosť vzťahov. Akoby sa možnosť uniknúť smrti ani nezvažovala, naopak, aj vtakejto existenciálnej situácii sa oslavuje život asnaha zmysluplne ho naplniť. Tento cieľ lyrického subjektu vskladbe zaujímavo prepája sprítomňovanie (a adorácia) diela Majstra Pavla zLevoče. Zbierka Spln duše je čitateľsky mimoriadne pôsobivá aprekračuje horizont literárneho ihistorického času, nad všetkým totiž „čnie“ – ako ten gotický oltár – sila básnickej výpovede, jej slová aich hĺbka.
Vroku 2019 vyšli aj niektoré dôležité reedície. Jednou znich je kniha Ivana Štrpku Bábky kratšie ohlavu, ktorá sa objavuje na Slovensku vpodstate prvý raz (pôvodne vyšla včeskom vydavateľstve Torst vroku 1997). Zbierka obsahuje typické štrpkovské motívy asymboly, často sa však označuje aj za zlomovú. Etické posolstvo ako základný pilier poetiky Osamelých bežcov je tu prítomné (najmä cez motív bábok) azda ešte výraznejšie. Dodajme, že zbierka je i vizuálnou potechou – ilustroval ju Martin Gerboc.
Znova sa oplatí čítať i zbierku Imunita Márie Ferenčuhovej, ktorá vroku 2016 vyvolala (na naše slovenské pomery) značný (čitateľský aj literárno-kritický) ohlas. Koniec koncov, jej druhé vydanie je toho dôkazom. Imunita má totiž v sebe vrstvy, ktoré počítajú srôznymi typmi čitateľov. Navyše, svojou témou, ako aj jej spracovaním je nadčasová arozhodne patrí knajlepším zbierkam slovenskej poézie vôbec.
Keď som čakala očosi dlhšie, ale (ne)oplatilo sa
Do tejto kategórie som si zaradila autorov apoetky, ktorí sa oslovo prihlásili po dlhšej časovej odmlke.
Ak nerátam prozaickú tvorbu, šiesta zbierka Ľuboša Bendzáka vychádza po štyroch rokoch od knihy Pohreb andulky ainé udalosti dňa. Napriek tomuto časovému odstupu neprináša Vlastná váha nič nové, zato prináša „staré“ vomnoho čistejšej podobe. Bendzákovská téma samoty tu vyplýva zbližšie neurčenej vnútornej inakosti. Subjekt je dobrovoľný outsider (b. Tak si sa rozhodol, ktorá pokračuje slovami „byť znovu sám“, s. 28), presnejšie, dobrovoľne nedobrovoľný – byť sám sa tu javí ako jediný možný spôsob prežitia, ktorý síce hrdinu (miestami) ubíja, ale zároveň sa zneho nedokáže aani nechce vymaniť. Neodmieta len jestvovanie vkonkrétnom spoločenstve, ale vytrvalo ignoruje život ako taký: „ľudia prichádzajú / a odchádzajú / nič sa ho netýka // dokonca ani život.“ (s. 36) Štylizuje sa do polohy nefunkčného človeka spochybňujúceho zmysel vlastnej existencie: „čo ak si sa už vmaternici / otočil svetu chrbtom.“ (s. 37)
Jeho „voľkanie“ vopustenosti avylúčenosti má vo Vlastnej váhe niekoľko polôh. Od martýrskej, sebadeštrukčnej až po chladnú, ironickú polohu tematizácie nudy oblomovského typu. Banalita každodennosti ozvláštňovaná malou drámou (b. Vpondelok „sa zobudíš / aje to zrazu jasné / ďalej to už nejde / ani cez vlastnú mŕtvolu / vyberieš sa von / po cigarety“, s. 13) sa postupne mení na obyčajnú nudu. Zdá sa, že jediný, kto si ju skutočne užíva, je samotný subjekt: „život sa pominie / ako kniha ktorá neprináša múdrosť / len krátke pobavenie.“ (s. 15) Dokonca by sme mohli hovoriť o programovej nude, ktorú Bendzák vzbierke tematizuje. Paradoxne sem patria zároveň tie najvydarenejšie básne, ako napr. báseň Nemal som čo robiť: „vybral som sa na výstavu / pavúkov aškorpiónov (...) páčili sa mi nič nerobili / možno boli mŕtvi.“ (s. 48)
Vtýchto momentoch sa subjekt prekrýva sám so sebou, akceptuje svoju inakosť. Jeho záľuba vletargii, v ničnerobení (vyjadrená aj cez lexiku – napr. zdrobneninami, zmenou tretej osoby na prvú osobu singuláru apod.) čiutápaní sa vsamote sa mení na formu cieleného sebapoznávania: „ležiac na 徱áԾ / podporujem kritické myslenie / píšem pretože si chcem / pár vecí ujasniť“ (s. 46, zvýraznila E. U.). Ide ovzácne variácie problému odcudzenia (sa), ktoré dokážu vyrovnávať neprimeranú teatrálnosť. Za najlepšiu vtomto smere považujem báseň Majster dlhých popoludní. Jej záverečné slová potvrdzujú vyššie naznačený zámer: „byť tak sám / až to nakoniec začne / dávať zmysel.“ (s. 49)
Andrej Hablák sa do poézie vracia po ešte dlhšej odmlke (10 rokov), ale tiež nemožno hovoriť ociteľnej zmene. Naopak, akoby sa neposunul ani o krok, čo by azda nebol problém, ak by „stála“ aj slovenská poézia. To, čo ešte vknihách վǰá (2002) či í (2009) pôsobilo zaujímavo (najmä vspojitosti sfilozofickým či náboženským podložím), sa vprípade najnovšej zbierky Դǰý javí ako nenáležitá (seba)recyklácia.
Samotná podstata – upriamenie sa na negatívne vymedzenú skutočnosť – je síce stále prínosným momentom textu smerujúcim kvyššie spomínaným diskurzom, jej realizácia však už očosi menej. Za úspešné považujem básne, vktorých sa autorovi (opäť) podarilo „napojiť“ túto otázku bytia na poéziu Ivana Štrpku, akoby ponúkal variácie jeho symbolu áԱ stupaje.
Podobné sa deje vprípade odkazov na básne Jána Ondruša, verše ako „Nie, naozaj mám pocit, že nie som aže pred tým / Zrkadlom nestojím“ (s. 22) sú ondrušovské i hablákovské zároveň. Dve poetiky sa(i noeticky) pretínajú adokážu sa „násobiť“, čo je irecepčne zaujímavé. Slabšie sa mi už vidí rozpracovaný Ondrušov motív hľadania pravej tváre, ktorý vzbierke zaznieva aj prostredníctvom názvu jednej zbásní (b. Hľadám len stratenú tvár). Prejavuje sa tu autorova záľuba v štylisticky komplikovaných konštrukciách – obzvlášť vyrušujú genitívne metafory, defektné konštrukcie ainak expresívna syntax: „a nájdem hádam raz tú svoju skutočnú stratenú tvár / podávajúcu posunkom pery, / ktorá ešte nevie hovoriť, tak ako dnes, kvet niekomu inému. / Vyplň tú chvíľu putovaním, radou daru, čo roztvára dávne, / tušené, apredsa nepoznané pohoria / vktorých blúdi tvoj rovnaký, stále sa opakujúci.“ (s. 25 – 26)
Podobne motív ticha ajeho rozmanitosť (rozsiahle spracovaný vzbierke վǰá) už nedosahuje takú intenzitu. Anapokon, neinvenčná (aj čo sa nápadu týka) sa mi vidí iposledná báseň snázvom ѱó岹, ktorá tematizuje tvorbu textu, (ironicky) demaskuje postupy ametódy tohto typu literatúry ajej kritickej recepcie.
Po päťročnej odmlke sa oslovo prihlásil aj osamelý bežec Peter Repka so zbierkou Spev. Názov celkom presne odkazuje na dve polohy, ktoré vsebe zbierka veľmi precízne šifruje – hudobnú akresťanskú. Prvú časť zbierky tvoria básne snázvami zhudobnej sféry, určujúce tempo atyp skladby (povedzme Allegro moderato, Adagio allegretto, Tempo giusto apod.).
Ako však odhalil Boris Mihalkovič, zároveň sú alúziou na udalosti z evanjelií. Napríklad v skladbe Poco leto čítame odkazy na bičovanie Ježiša Krista pred židovskou Veľkou radou: „Nevinného bičujú živými hadmi / Rúcha Veľkej rady vo vetre / Priateľa abrata katujú / dav sa “ (s. 37 – 38).
Druhú časť zbierky tvorí už tradične pokračovanie cyklu Ž--Ծ-, tentoraz sporadovým číslom IV., ktoré autor vydáva od roku 1992. Aj tu je však prítomný predovšetkým biblický prototext. Autorov koncept je natoľko premyslený azároveň fragmentarizovaný, že zneho vypadáva aj to najzaujímavejšie – konkrétny subjekt. Ten sa len kde-tu prihlási oslovo cez evokáciu zážitkov z detstva a spomienok na rodičov. Inokedy prevažuje „človek“ ako taký asním sa do Repkovej zbierky (zdá sa mi, že prvý raz) dostáva aj akýsi nechcený didaktizmus. Religiózna rétorika nevdojak tento pocit umocňuje: „Nespievaj putuj / sdieťaťom bezradný / vtichej púšti.“ (s. 28) Napriek tomu, alebo práve vďaka tomuto uvedomeniu („odhaleniu“) je Spev stále potrebným zvestovaním našich chýb, ale ipartitúrou ozápase sminulosťou či o možnom vyslobodení zbludného kruhu: „Strácame sa, ako sme sa roky strácali, / (ne)správne prepájali, pripájali. / Vcestovných automatoch / rozmieňali sme sa na drobné. // Trápotvor obchádza srukami za chrbtom. / Pri skrinke, vktorej je trstenica, / sa zastaví ausmeje.“ (s. 75 – 76)
Skutočnú čitateľskú radosť z „návratu“ na svetlo poézie, aj keď prostredníctvom tmy, priniesla zbierka Evy Luky – Jazver, ktorá vedome (a to už prostredníctvom názvu, ako aj spôsobom jeho utvorenia ainých detailov) nadväzuje na jej predošlé zbierky. Svet lyrickej hrdinky tu však spoznávame ešte výraznejšie – po každej svojej stránke totiž expanduje. Poetika Evy Luky sa v každom smere (téme, motívoch, jazyku atď.) posúva očosi ďalej, až prekračuje určitú hranicu – lyrická hrdinka patrí čoraz väčšmi do akéhosi magického (snového, mytologického apod.) sveta.
Postavy, ktorými zobrazované svety zaplavuje, sú fantastické aprevažne na zvieracej „báze“. Pôsobia však nesmierne dôveryhodne, akoby sa medzi nami prechádzali každodenne. Viaceré majú „potenciál“ čo najvýstižnejšie demonštrovať živočíšne pudy vnás. Opis ich života, situácií či správania môžeme čítať ako akési podobenstvá. Ukazujú nám rôzne typy spolužitia, najmä vzťahové nepochopenie, odcudzenie, ale idrsné obrazy týrania, vktorom zvieracie prechádza na stranu zverského: „do kuchyne vstupuje muž; strhne jej z hlavy parochňu sliepky, chmatne ju / za plecia akričí, aČÍ aČÍ to svoje kr-kr-kr, to svoje hnusné krí-krí-krí, / aminula si peniaze, atvoj dych páchne ako tchoria rukavica, azle je mi na teba.“ (s. 78)
Zbierka ponúka množstvo ciest, každý zmotívov má totiž schopnosť stať sa symbolom či metaforou „veľkoplošných“ rozmerov. Sen, ako jeden znajvýraznejších motívov Lukinej tvorby, sa však aj tu dostáva do popredia. Opätovne by som ho označila za jednu zciest čítania tejto poézie. Hranica, ktorá jeho prostredníctvom existovala medzi snovým ainými svetmi, sa vzbierke Jazver narúša: „Je nezrozumiteľná, tá tvoja hranica / medzi horúčkovitou nocou ahojivým ránom.“ (s. 34)
Permeabilnosť spôsobuje, že svety sa navzájom zasahujú aovplyvňujú, predstaviteľka subjektu je stále akoby jednou nohou na „druhej“ strane: „môj život pokračuje aj cez hranicu noci.“ (s. 27) Napriek jej zdanlivému balansovaniu nad priepasťou medzi jednotlivými svetmi sa nemôžem ubrániť pocitu pokoja, ktorý zo zbierky Jazver plynie. Možno to spôsobuje impresia jednotlivých výjavov, ktoré spolu sňou pozorujeme ako krásne nástenné maľby. Uplatňuje sa tu inverzné vnímanie sveta, hororové výjavy sa prezentujú ako radostné, napr. obraz pekla z prvej básne pôsobí ako „správna nostalgická eufória“. (s. 13)
Vpodtexte môžeme čítať upozornenie na istú zameniteľnosť dobra azla, ale aj relativitu nášho „statusu“, ako napr. vbásni Sliepka nevlastnej sestry pripomínajúcej scénu zBecketovej drámy Čakanie na Godota: „Len počkaj, hovorí sliepka. / Jedného dňa budeš na obojku ty, ako sa to stáva medzi vlastníkmi / avlastnenými. Jedného dňa si vymeníme roly.“ (s. 33) Absurdita vôbec tu zohráva dôležitú úlohu, je akoby dvojito kódovaná – je to absurdnosť vabsurdnom svete fantázie aje zrejmé, že ifantastický svet má svoje hranice azákony. Ak sú narušené anám sa podarí túto „medzeru“ postrehnúť, ide odôkaz, že tomuto svetu rozumieme, ateda sa stávame, či už vedome, alebo nie, jeho súčasťou.
Keď som bola prekvapená
Ďalšiu skupinu vmojom čítaní tvorili autori aautorky, ktorí vydávajú svoje zbierky očosi častejšie ako vprípade vyššie menovaných, ateda aj predpokladané rozdiely aposuny sú „menšie“, vniektorých prípadoch až minimálne – zbierky sa javia ako pokračovania, dopovedania či variácie, ale srôznym stupňom úspešnosti.
Za najzaujímavejšiu vtomto smere považujem knihu Jany Bodnárovej ձč. Autorka vnej predviedla efektívnu prácu so svojou poetikou, ktorú dobre poznáme (a to aj zjej prozaických kníh). Tentoraz však dokázala svoju osobnú skúsenosť priviesť až na hranicu univerzálneho pocitu, ktorý napojila na spoločenské ahistorické traumy, ako aj na individuálne (ale anonymné) zážitky „cudzích“ žien. Nachádza sa tu séria básní pripomínajúcich variácie madony sdieťaťom. Ide o pozorovania situácií matiek adetí („som voyerka / vintimite materstva“, s. 37), do ktorých zapadajú aj spomienky lyrickej subjektky: „kedysi dávno som bola / taká istá / Բá / dojčiaca svoje deti.“
Od individuálnej skúsenosti Bodnárová plynule prechádza k tematizovaniu ženskej rodovej skúsenosti, ženského „údelu“. Aj tu hrdinka ukazuje najmä cestu empatie. Akoby na pochopenie tej druhej stačilo banálne uvedomenie si spoločného statusu matky. Akékoľvek (sociálne, náboženské ainé) rozdiely sa úplne alebo aspoň čiastočne stierajú: „ženine oči / shĺbkou sudánskej studne / odvisli na mojich očiach (...) medzi naším ženstvom / hranica?“ (s. 26) Že je Bodnárová majsterka pozorovania, dokazuje sneobyčajne sugestívnym výsledkom aj krátka báseň momentka ocukrovej vate „na perách cigánky“. (s. 35) Anapokon sú tu aj staré aprastaré mamy. Vrcholom vtomto smere je báseň Staré ženy, ktorá sprítomňuje rovnomennú báseň Evy Luky zo zbierky پň, ktorú Jana Juhásová označila za ozvenu na text Františka Halasa zroku 1935.
Vprípade Halasa Juhásová píše ostupňujúcom sa súcite, uLuky zas oestetike škaredosti. Bodnárovej variant stojí niekde medzi nimi. Na jednej strane sa tu objavujú až naturalistické obrazy vyhasínajúceho ženstva („jej mama vyduté brucho / žlté oči žiaľu / znenarodených detí“, s. 63; „stareny nepoužívajú púder / ani líčidlá“, s. 62), na strane druhej prevažuje obdiv subjektky kženám „môjho rodu“ (s. 63), kich vytrvalej snahe stúpať „hore“ (v texte je gramatický variant spojenia stúpať hore použitý až dvakrát), sú pripodobnené ľudským anjelom („ťažkí anjeli / smozoľnatými chodidlami“, op. cit.). Navyše, „škaredosť“ zúvodu básne funkčne kontrastuje senumeráciou (podobne ako uHalasa) častí vzácneho odevu: „biele čepce / biele šaty / ručne urobené čipky.“ (op. cit.) Veková hranica tu napokon nie je natoľko podstatná, zdôrazňuje sa spomínaný prirodzený kolobeh (ženského) bytia: „matky hundrú osvojej bolesti / otom že život je procesia drám (...) tie ženy sú matky dcér / zmätené dievčatká plakali / cítili vinu / keď vyrástli / aj im sa zúst dralo hundranie / že život je procesia drám.“ (s. 62)
Erik Jakub Groch svojou zbierkou melanchólia neviem nadväzuje na zbierku nil, úvod (2018). Hovorí sa okoncepte, ktorý predpokladá sériu štyroch knižiek. Aj bez tejto vedomosti by sa však zbierka nejavila ako málo, miestami by som dokonca povedala, že na takej malej ploche je vnej toho až priveľa. Nájdeme tu tému detstva, ľúbostné verše, odkazy na mytológiu, filozofiu, konfrontácie ľudského aprírodného bytia, hľadanie podstaty existencie, ale aj evokácie spriaznených literárnych duší (M. Haugová, R. Jurolek, J. Kuniak ainí) apod.
Prevažuje kontemplatívno-reflexívna dikcia básnickej reči, subjekt hľadá, kráča, rozjíma vo svojej Գó. Avizované neviem často neplatí, resp. je tak trochu provokatívne prítomné včastom kladení otázok, subjekt však ponúka i konkrétne závery vpodobe akýchsi sentencií, niekedy ukrytých už votázke: „Ak by sme boli len tým, čo si vieme predstaviť, / odkiaľ pochádza stav pravdepodobnosti, predstava / niekoho, kto si vie predstaviť všetko?“ (s. 11) Grochovo písanie je esenciálne oesenciách (názov jednej básne), metóda je však presná, koncízna, premyslená: „čistenie akladenie vecí na svoje miesto.“ (s. 5) Podobne ako Hablák píše skôr oveciach, ktoré nie sú, a na ich evokáciu využíva napríklad synestézie zmyslov, Groch sa snaží uchopiť neuchopiteľné: „vyslovenú svietivosť.“ (s. 13)
Lajtmotívom celej zbierky je sneh, variuje sa do rôznych obrazov anetradičných výrazových spojení („habituálny sneh“, s. 17). Niekedy je len kulisou, svedkom, inokedy zas vhodným symbolom pominuteľnosti: „Chvíľu nad snehom, jedného vzhľadom na druhé, vidieť / n-tú prítomnosti.“ (s. 13) Otázkou ostáva, kam a čo všetko značrtnutého autor rozohrá ďalej a či odolá jedinej hrozbe, ktorú vtomto type básnenia čítam – skĺznutiu k póze.
Erik Ondrejička vydal vroku 2019 až dve knihy – prvá znich snázvom povedz iba slovo je stručná zbierka edície ձš online, ktorá vychádza ako príloha časopisu Vertigo. Druhú predstavuje zbierka epigramov Happygramy s ilustráciami Ivana Popoviča. Napriek tomu, že knihy spolu zdanlivo nesúvisia, už úvodná báseň prvej menovanej je akoby komentovaním podstaty oboch zbierok – ak pripustíme, že epigram vo svojej podstate skúma možnosti slova, jeho silu kritizovať a ambíciu poukazovať na určité spoločenské neduhy.
Zbierka povedz iba slovo sa začína veršami, ktoré túto „angažovanú“ funkciu jazyka relativizujú: „Povedz iba sl / ovo / slovo ako pôvod // slovo čo je všetkým / ateda aj ničím // no raz vyslovené / presne ohraničí.“ (s. 5, zvýraznil E. O.) Zamyslenie sa nad silou výpovede, implicitne básnickej, však nakoniec smeruje k jednoznačnému verdiktu: „Povedz iba slovo / aduša oz(d) /ra / vie.“ (s. 6, zvýraznil E. O.) Slovo má teda schopnosť „prezrieť“ (vie), dokáže uchopiť podstatu anavyše, má silu „uzdravovať“. Tým je však povedané všetko anič zároveň – čo je aj môj dojem zcelej zbierky.
Autor aj ďalej rozvíja večné auniverzálne témy, rozplýva sa do najvyšších sfér: „Aké je zazlievať niečo človeku?“ (s. 10), „Aaké je poslať pozdrav ku hviezdam / aniečo si znich zobrať?“ (op. cit.) Dostavuje sa však opačný efekt – básne pôsobia plocho, otázkam akoby chýbal zdroj, intenzita, dôveryhodnosť: „Rozsudok bol jasný // vklietke dočasnosti / meniť slová na sny.“ (s. 9) Zdá sa, že kladené otázky očakávajú konkrétny typ odpovede, čo ich interpretačnú silu značne zužuje. Implicitne možno vnímať snahu oakúsi „vysokú“ poéziu („Máš vzácnu mapu ktajomstvu / na každom liste / ako premieňať veci / na celkom čisté“, s. 12), čomu prispelo i využívanie rýmu, ktorý myšlienku ešte väčšmi ohraničil. Čitateľsky „nefungujú“ ani verše samy osebe, mimo kontextu pôsobia ako poetické poučky či frázy: „aj to že tŕň býva / špicatý atenký / aj to že dočasnosť / príde olupienky // alen okázalosť / sa knim prihovára / ako keď až kSlnku / túži dorásť tráva.“ (s. 28) Naproti tomu Happygramy sa na nič „nehrajú“, apredsa sú hravé. Autorovi pomohla „satirická“ poloha, dokázala jeho spôsob poetickej výpovede odľahčiť aparadoxne mu prisúdiť omnoho vyššiu hodnotu. Navonok celkom banálne (ľahké ako gram) verše opolitike, náboženstve či futbale často triafajú do čierneho a javia sa ako možná súčasná variácia tohto žánru.
Sešte väčším počtom zbierok (rozhodne však nie čo do počtu strán či veršov) prišiel opäť na scénu Kamil Zbruž. Ako je to uneho zvykom (niečo podobné sa udialo aj vroku 2015), vydáva naraz tri knihy. Či už ich budeme, alebo nebudeme vnímať ako trilógiu ači už ich budeme, alebo nebudeme vnímať ako „knihy“, je napokon irelevantné. Zbierky Uroboros, Magnum Opus aDeň pri jazere, akokoľvek provokujúce zámerom astvárnením, považujem len za ďalšie pokusy opodobnú „performance“ ako vprípade zbierok: Notes, Sothis a Barbarská generácia. Vtom čase uvažoval o významoch aoriginalite Zbružovho „ticha“ a inak (ne)formulovanej prázdnote i Peter Macsovszky. Na záver jeho kritiky čítame, že „uZbruža významné je nie to, či siaha kpostupom prv stokrát použitým, ale to, vakom čase, vakom kontexte snimi prichádza a aká presvedčivá je jeho umelecká poctivosť.“
Otázka aktuálnosti nastolenej témy by sedela idnes, lavíruje však práve presvedčivosť aumelecká poctivosť. Vzbierke Magnum opus je oné „nič“ prítomné vakomsi až detskom hľadaní piatich rozdielov: zbierku tvoria takmer identické fotografie autora striedajúce sa stextom na samostatných stranách. Na fotkách sa mení len pohyb ruky objektu, akoby išlo odirigentské predstavenie tichej hudby. Stručný azväčšený text pozostáva z mysticky znejúcich slov obsahujúcich rytmické pokyny, ale i mená egyptských božstiev, slov zezoteriky, alchýmie, pojmov zastronómie apod. Vytvára sa spomínaný dojem dirigovania (či zaklínania) tvorby, presnejšie jej vzniku. Táto invokácia je, zdá sa, magickej povahy, implicitne teda nabáda kprisudzovaniu nesmiernej sily tvorivej činnosti vo všeobecnosti. Podobne aj vdruhej zbierke, snázvom Uroboros (s. 2), čítame akýsi začiatok tvorby, zaznamenanie vízie, ako explicitne hlási dvojjazyčný popis obrázku pyramídy vbinárnom kóde: „Videnie vKráľovej komore vo Veľkej pyramíde vGíze, 27.09.2007, 11:10.“ Poetická tvorba je tu teda i obrazom značne redukovaného a šifrovaného zápisu.
Deň pri jazere je takisto príspevkom kvizuálnej poézii; túto „prírodnú lyriku“, ako hovorí anotácia, som čítala ako istý druh kresleného vtipu – infantilnosť zobrazenia, absurdita výroku (text celej zbierky tvorí jedna veta) a samotnej pointy. Ak by sa však vprípade prvej trojice zbierok zroku 2015 dalo hovoriť ofunkčnom rozvíjaní, povedzme, Adamčiakovej línie (na ktorú Zbruž priamo odkazuje), situáciu aktuálnej trojice by som už hodnotila ako samoúčelnú. Otázkou je, či sa Zbružova experimentálna tvorba dokáže vymaniť zcyklického požierania seba samého, ako ten had či drak pojedajúci vlastný chvost v symbole uroboros. Žiada sa mi však ešte dodať jednu vec: vpozadí celého „projektu“ sa veľmi nejasne dostáva kslovu irónia (ako ono komické „YEAH! YEAH!“, ktoré kričí „DETSKÝ ZBOR“ vMagnum opus), oktorej nielenže nie sme do poslednej chvíle presvedčení, ale miestami pôsobí ako „zadné vrátka“.
Keď som si myslela, že cestujem v čase
Takýto mystický zážitok vo mne vyvolali zbierky, patriace svojou poetikou ďaleko do literárnej histórie. Štylisticky zručná aprepracovaná poézia pripomínajúca časy dávno minulé sa vzťahuje na zbierku Delfy sú ďaleko od Jána Švantnera. Je to hutná aobrazmi zaťažená poézia, ktorá pôsobí voči dnešnému dynamickému svetu staticky až nehybne. Akoby plynula mimo neho, čo sa týka nielen tém, ale najmä spôsobu ich spracovania. Hlavnou otázkou je univerzálny ľudský zážitok, ten však pochádza zbásnického sveta, ktorý je tu vytvorený. Tentoraz platí priama úmera: ako nerozumie tento svet dnešku, tak dnešok nerozumie tejto poézii. Ešte je možné oklieštiť ho – „vytrhať“ zneho osihotené verše, básnické obrazy, ktoré sú esteticky pôsobivé, ale obávam sa, že aj tie už dnes pôsobia skôr ako kulisa než skutočne dráždivá poézia: „Jej Výsosť nepoznám, poznám len dotyk noci / shviezdami na skalách, / keď kopem vhline zohnutý bez pomoci / adýcham zlatý prach.“ (s. 71)
Podobné sa deje pri čítaní zbierky Milana Richtera Storočie, kruté storočie. Vanotácii sa píše, že ide o svedectvo židovského dieťaťa, muža, ktoré autor uchopuje cez čierny humor. Tematicky je teda zbierka rozhodne vzácnym počinom. Navyše, oné svedectvo podáva zrozumiteľne, verše sa nevzpierajú recepcii, naopak, ich „príbehové“ jadro plynie ľahko aobratne. Mnohé básne predstavujú akési spoetizované príbehy, poeticky ladené dialógy, spomienky alebo aspoň ich sekvencie, ťažké iodľahčené. Hlavným prvkom však nie je čierny humor, lež sentiment. Hoci básne pôsobia autenticky, ich básnické spracovanie opäť nezapadá do kontextu súčasnej poézie. Zážitok by som prirovnala k čítaniu memoárovej prózy, nie však k poézii 21. storočia.
Keď som súdila knihu podľa „obalu“
Slovo obal tu funguje vosvojom doslovnom, ale iprenesenom význame v úvode spomínaných „nálepiek“. Vprípade knihy Erby brehov od Gabriely Spustovej Izakovičovej sa ku komerčnej obálke pridáva aj celkové spracovanie zbierky anajmä jej neuveriteľná dĺžka – takmer 400 strán poézie, vktorej sa úsporne tlačia na každej strane viaceré básne. Ako sa však dozvieme, ide ovýber zautorkinej tvorby (14 zbierok poézie). Striedajú sa teda rôzne témy, ale i formy (siahajúce od haiku cez baladu až k reflexívnej lyrike), spoločné však majú jedno – pôsobia ako štylistické cvičenia, no formálne i esteticky nezvládnuté: „Viem súdiť ľudí hluchou slepotou. / Viem pousmiať sa nad ich lopotou. / Viem víťaziť nad cudzou robotou. / Akričať nad ich biedou, nahotou. / Tiež viniť ich, keď zmieram clivotou. / Však iba jeden život musím žiť. / Vktorom musím čestne zvíťaziť.“ (s. 7)
Nápoveďou môže byť isamotná anotácia. Napríklad, o zbierke Ľubomíry Mihálikovej Diva Oliva sa dočítame, že vnej nájdeme „túžbu po láske a šťastí, večnej pravde a dobre, ukrytú v symboloch. (...) Jej básne pripomínajú Verlainov a Rimbaudov symbolický spôsob uchopenia poetického slova. Zahĺbte sa doň a nechajte sa ovanúť krásou“. Podobne ako citovaná anotácia, aj verše sa preklápajú do prázdnych patetických zvolaní afráz: „Čo robiť? / Keď to malé nič / sa zmení na veľký čin.“ (s. 16) Fragmenty bezprostredných veršov (napr. spomienky na mamu) sú rýchlo umlčané, stráca sa sila vypovedaného aprostredníctvom poetizácie Heglových téz sa prechádza opäť kdesi do iného (minulého) storočia.
Ďalším „obalom“ je počet zbierok. Tridsiata zbierka Stanislava Hábera Smerovník žmýka ž je vskutku úctyhodný výkon, ak by išlo osúťaž vpočte básnických zbierok. Napokon, aj poézia vnej zodpovedá faktu, že ide o verše pre verše, a nič iné za nimi, bohužiaľ, nehľadajte. Básňam totiž chýba akákoľvek tenzia, ide skôr opoučenia bez možnosti ďalšieho dialógu s textom. O čosi lepší variant síce predstavujú akési životné impresie, ktoré autor ponúka, no ani im nepridal na naliehavosti anajmä aktualizácii – metód, tém, motívov.
áԾ Dalimír Stano tiež píše ako na „bežiacom páse“. Vporadí štrnásta zbierka To, čo je za očami vdanej „sekcii“ predstavuje najvydarenejší počin, no kniha by potrebovala poctivú redakciu, ktorá by sa podieľala, napríklad, na radikálnej selekcii textov. Za najlepšie považujem verše pripomínajúce aforizmy. Tie sú súčasťou básní, vktorých sila vnútorného zážitku odpútala autora od snahy byť dobrým básnikom. Tých niekoľko dobrých básní pripomína bendzákovskú poetiku – nuda, apatia aminimálna snaha ozmenu, akési „zacyklenie“ subjektu vkruhu svojej každodennosti (b. Nemám chuť na nič, b. Oničom). Ak sa navyše autorovi podarí odľahčiť situáciu humorom („Vychádzam zkrčmy ako zpremisy“, s. 16), celkové neuspokojivé vyznenie knihy zamrzí ešte očosi viac.
Vkategórii „obalových“ zbierok by sa ešte dalo pokračovať, myslím si však, že som uviedla jej najrelevantnejšie „obsahy“, iné by boli už len zbytočným opakovaním.
Keď príroda kadečo zakryla
Vroku 2019 vyšli aj dve zbierky, na ktoré by sa podľa ich názvu mohol vzťahovať prívlastok prírodná lyrika. Kniha výtvarného umelca Jána Kudličku ٳDzé pripomína akési komentované skice či „predobrazy“ prítomné vmysli autora výtvarníka: „V línii mojich očí čiara mora / sčudesnými scenériami nad ním. / Obloha sa predvádza / množstvo krátkych, no silných sekvencií / tvarov, farieb aprežiarených úderov svetla.“ (s. 60) Autentickosť „výtvarného“ oka je zároveň ich najvyššou devízou. Ako poézia by samy osebe neobstáli, takto však mieria vyššie. Tie najlepšie básne zo zbierky predstavujú akýsi maliarsky denník, zaznamenávajúci línie, farby, horizonty a „atmosféru“ človeka vnich. Hoci slovo na mnohých miestach zaostáva, niekedy je „ho“ príliš a skĺzava ksentimentu zosobnej fascinácie pozorovaného („toto miesto milujem“, s. 44). Mnohé básne prekračujú hranicu „súkromnej“ impresie astávajú sa záznamom človeka vkrajine, konkrétnej, živej a implicitne prinášajú návody, ako sa do tejto krajiny „uložiť“. Odpoveď je láskavá, pokorná a empatická voči prírode, ale iľudskej práci (či už máme na mysli umeleckú, alebo inú tvorivú činnosť): „Nonno Brando CI 3528 / pokojne kotví vprístave. / Bielo-modrá fasáda lode / takmer splýva smodro-bielou oblohou. / Pobiehajúci chlapci na palube / narúšajú jej / monumentálny status quo / apripravujú sa / na nočný rybolov.“ (s. 56)
Naopak, Oravské rondely Pavla Prikryla sa prírody skutočne dotýkajú len názvom. Autor prírodné kulisy zanecháva, resp. ich využíva „len“ ako evokáciu spomienok na detstvo, rodinný kruh či pripomenutie významných mien znašej literárnej histórie spojených sOravou (A. Bernolák, R. Dilong, P. O. Hviezdoslav ainí). Ak Kudlička človeka akoby vynechával, ale napriek tomu ho dráždivo evokoval prostredníctvom jeho výtvorov avzťahu ku krajine, Pavol Prikryl skloňuje človeka neustále, ale „naprázdno“. Básne pôsobia ako neobratné štylistické hry (obraznosť je neoriginálna, metafory lexikalizované apod.), veršovačky na osobné témy, skladanie súkromných spomienkových ód, výrazne patetických abez hlbšieho vnútorného pohnutia: „Nevstúpiš, brat môj, už viac do ich kruhu, / môžeš im vziať len rúčku do dlane. / Zvládneme pre ne namaľovať dúhu, / skôr ako im detstvo prestane.“ (s. 16) Navyše, opakovanie rýmového vzorca (v podobe refrénu), ako aj samotný striedavý rým, sa rýchlo zunujú a ďalej predstavujú už len striktnú anefunkčnú formu. Veršom chýba vnútorné napätie, ktoré by kládlo otázky alebo aspoň lákalo kspoločnému rozjímaniu, plynú pokojne abez povšimnutia, čo bude zrejme aj osudom celej zbierky.
Keď som sa mala smiať
Písať poéziu sprvkami komiky, či dokonca humornú poéziu rozhodne patrí knajťažším poetickým výzvam. Na fakt, že pôjde očosi menej vážne, zvykne upozorniť už samotný názov, ako vprípade zbierky Dva vorvane na dne vane Mariána Hatalu ailustrátorky Petry Štětinovej Goldflamovej. Vanotácii sa uvádza, že ide osériu rýmovaných nonsensov, ale nonsens ako istý druh sofistikovaného nezmyslu by mal stáť minimálne na troch nohách „zmyslu“ (pravdy), ak chceme, aby bol úspešný – pochopený. Vtomto prípade však mám pocit, že básne krívajú viac ako na jednu nohu. Ich sémantika sa podriaďuje (prepracovanej) jazykovej hre, ale práve nadmerná komplikovanosť (v jednej básni sa vyskytuje až priveľa jazykových prešmyčiek, palindrómov, novotvarov apod.) narúša jednoduchosť myšlienky: „Na stole je cuvée, syr aešte skyva. / Kivi sleduje ma. Aktomu sa skrýva. // Jem syr vskyve. Skyvu vsyre. Sŕkam cuvée, / pozorujem kivi azľahka sa kývem. // Ľaká to, kým skyva láka vtáka kivi, / furt sa točí a šušorí, telo kriví. // Ešte že sú zmeny nálad avýkyvy / odrazu len kmôjmu stolu cieli – kivi! // Predstaví sa ’Ja som Kivi Južný – sveták. / Aty? Vták, čo nevie lietať, teda jedák?’ // Poje so mnou, povie: ’Letííím. Vďaka. Ďalšie rande!’ / Pochváli sa: ’Mám ho... oné... iZé... na Zé... lande’.“ (s. 26)
Stane sa, že čitateľ nedospieva ku katarzii vo forme smiechu, ktorá mu bola sľúbená. Zbierka vistom zmysle pripomínala Karamelky Viliama Klimáčka, najmä evidentnou láskou ktvorbe, k vymýšľaniu ako očisťujúcej a zábavnej činnosti, vhlbšom zmysle aj postupom, ako možno (v tomto prípade prostredníctvom jazyka) objavovať rôzne „zákutia“ sveta okolo. Stavia sa tu na ludickú funkciu, ktorá vyplýva zo spájania nespojiteľného. Opäť však zopakujem, že na takej malej ploche je takýchto „krížení“ priveľa. Otázkou tiež ostáva zaradenie zbierky ku konkrétnej vekovej skupine (mätú aj inak krásne ilustrácie) – ide o básne pre deti (teda mládež), to by však nesedeli niektoré témy, ale aniintertextuálne odkazy; zrejme je to teda poézia pre dospelých, pre večné deti v nás, ktoré sa rady pristavia pri maličkostiach života. Voboch prípadoch je odpoveď rovnaká, s humorom povedané: „To nemyslíte vážne!“
Dávku humoru vpodobe hry sjazykom anaznačenej irónie sľubuje aj zbierka Benjamína Škreka Kam zkanapy. Po prečítaní sa mi na jazyk sunie prvoplánový súd vzmysle – kam (čo) stakouto poéziou? Snaha okomické zlyháva, odľahčené komentovanie bežného života stroskotáva na neobratnosti po sémantickej, ale i jazykovej stránke: „Smrť prirodzená, / tma umelá / zrazil vlak lásku, / telom rovno do tela. // zrazil vlak lásku / telom rovno do tela. // Ostali po nej / siroty. / Som to ja? / Asi. / Asi si to ty.“ (s. 50) Aktomu všetkému „kazateľský“ tón lyrického hrdinu, ktorý sa situuje do polohy barda, hlásateľa právd: „Boh mi zoslal / é, / predali ju / za dve hrste / fazule.“ (s. 8) Zaujímavosť tém ponechám na posúdenie individuálnej čitateľskej recepcii, ale ich spracovanie by som označila za monotónne spredvídateľnou pointou.
Komiku, aporiadne okázalú, sľubuje už názov edície KK Bagalu Literárny cirkus, vktorej vychádza tretia kniha (súčasne vreedícii aj dve predchádzajúce) Vlada Jančeka Ahoj krv. Aj meno autora, známeho ako člena a (spolu)textára kapely Saténové ruky, prináša tento typ dohadov. Očakávala som minimálne výsmech – napríklad „vážnej“ poézii – vpodobnom tóne, ako funkčne zaznieva (na rôzne témy) vpiesňach Saténových rúk, ateda snadhľadom až nonsensom. Oto väčšie bolo moje sklamanie, keď komiku zastrela snaha odemonštráciu „skutočných“ problémov lyrického subjektu – napríklad, krízy stredného veku. Za všetky hovorí najdlhšia báseň snázvom ٲá satmosférou nostalgie, ktorá však neprechádza na čitateľa: „Starý muž sedí vešte staršom kresle. / Na staré časy, keď sa veľa pilo, spomína. (...) Siskričkou voku spomína / na zlaté šesťdesiate. / Naproti nemu sedím ja / apíšem.“ (s. 51) Avôbec, evokácia minulých čias, či už zdetstva (Koniec detstva), alebo z neskoršieho obdobia (Zrútil sa mi svet), je poznačená pátosom, prevažuje verbalizmus, akoby autor vtomto prípade nedokázal byť stručný amenej explicitný: „Mohol som čakať, že to celé takto skončí. // Všade sú kilometre káblov mojich / zauzlených viet.“ (s. 45) Omnoho presvedčivejšie (a komické) sú básne, vktorých zaznieva úderný, strohý až „infantilný“ tón, ktorý tlmočí zdanlivo nedôležité veci, ale ich dôležitosť necháva tušiť: „Znova si ľahnem apozerám na mraky. // Vtrúbe mám prázdno / a v duši / zemiaky.“ (s. 27)
Keď (rozumej „Ak“) som na niečo zabudla
Je viac než isté, že som na niektoré zbierky zabudla – nespomenula som napríklad spevníky – Spevník: Lasica + Filip + Satinský a výberovú zbierku poézie slovenských textárov Borisa Filana, Kamila Peteraja a Ľuboša Zemana Malá tichá radosť, ktoré stoja rozhodne (a nielen) za prečítanie (prvý zmenovaných obsahuje iakordové zápisy). Vkonečnom dôsledku nebolo cieľom môjho príspevku podať vyčerpávajúcu správu ovšetkých vydaných poetických nedebutových zbierkach za rok 2019, verím však, že sa mi aspoň čiastočne podarilo vytvoriť mozaiku čitateľskej recepcie tých najdôležitejších z nich.
Mgr. Eva Urbanová(1986) je literárnou kritičkou so zameraním na súčasnú slovenskú asvetovú é, je redaktorkouliterárnej kritiky včasopiseá. Odborné texty uverejňuje vzborníkoch a časopisoch (Vertigo,ұDzDZá,Vlna, Platformaaá). Niektoré jej recenzie boli tiež vybrané do antológií (Kritická ročenka 2018, 2019). Pracuje ako literárna kurátorka vLiterárnom ahudobnom múzeu vBanskej Bystrici. Píše ačasopisecky uverejňuje svoju poéziu. Je redaktorkou literárneho časopisu á a autorkou detskej knihyJeleňatý aKravatý(2019).
Foto: Ján Glončák
