ղľáԾ
George Orwell: Na dne vParíži aLondýne
Preklad: Tomáš Mrva
Bratislava: Premedia, 2021
„Civilizovaný“ svet, ktorého zidealizovanému obrazu sa dodnes usilujeme podobať rovnako slepo ako pred storočím, nemohol Georgeovi Orwellovi zabrániť vidieť skutočnosť vcelej zločinnosti spoločenského systému.
George Orwell je vnašich končinách slávny. Predovšetkým zásluhou svojho asi najpríznačnejšieho diela Zvieracia farma, „nepopulárneho“ počas komunistického režimu, arománu 1984, zktorého je odvodený pojem „orwellovčina“ pre dianie vspoločnosti podliehajúcej všadeprítomnej kontrole. Je oto slávnejší, očo menej je známy. Preto sa omyslení britského spisovateľa anovinára, ktorého dobrovoľne zvolený osud zavial do španielskej občianskej vojny (námet pre iné slávne dielo Pocta Katalánsku) akanarchistickým ideálom socializmu, môžeme lepšie dozvedieť zjeho raných amenej známych diel. Vslovenčine vo vydavateľstve Premedia vyšla na jar tohto roku jeho prvotina Na dne vParíži aLondýne vpreklade Tomáša Mrvu.
Aký ponižujúci údel!
Nenávidená chudoba. Chudoba, ktorá vyvoláva bázeň, ľútosť, súcit, ale spolu sním najmä odpor, neurčitý pocit viny pri pohľade na natiahnutú ruku aneústupčivé oči za clonou zdivočeného inštinktu, ktorým je potreba byť sýty, nemať hlad, byť ľudskou bytosťou, nielen existenciou, ktorú ľudská noha prekračuje ako výkal uprostred blahobytného chodníka.
George Orwell uvádza svoju reportážnu esej z najhlbšej sociálnej stoky dvoch bývalých superkoloniálnych metropol západnej Európy citátom stredovekého básnika Geoffreyho Chaucera: Ó, chudoba! Aký ponižujúci je tvoj údel!
Chaucer v14. storočí vedel, očom hovorí: pútnici jeho Canterbury Tales sa skôr než zo zbožných dôvodov vyberali na púte najmä preto, aby unikli realite chudoby astrachu znej, aby zasýtili svoj hlad anajmä, aby zmiernili svoje poníženie z vykorenenia a zachránili zvyšky dôstojnosti. Nie každému sa to však vboji shladom podarí. Potom prichádza už len úplné vyvrhnutie zľudského spoločenstva aneraz vdôsledku toho aj odpoveď vpodobe absolútneho zrieknutia sa súcitu sinými vrovnakej či horšej situácii.
Odpoveďou na nenávisť ksebe samému je zúrivá nenávisť voči druhým; zlo, ktoré sa neobracia ani tak proti pôvodcom nešťastia či tým, ktorým šťastena nadelila lepší osud, ale proti tým, do ktorých je možné ešte ivtejto ponižujúcej polohe kopnúť čo najzúrivejšie asnajmenším súcitom.
Možno najvernejším anajsurovejším obrazom paralelného sveta vydedencov Paríža pred sto rokmi je scéna, v ktorej sa protagonista pýta: „A kam ide človek, keď má peniaze? Samozrejme do bordelu. Chápete, mal som vo vrecku tisíc frankov.“ Ten bordel je kláštor vplesnivej bočnej ulici, zktorého sa vystrčí ruka stareny. Spočíta peniaze avchodbe plnej potkanov pošle návštevníka „dole do pivnice“, aby si tam robil, čo chce. „Ste slobodný, rozumiete – máte úplnú voľnosť.“ Ach, sloboda! Kto by nechcel byť slobodný? Dievča volá ozľutovanie, no myslí si, že chlap zaplatil päťsto frankov za to, aby nejaké prejavoval? „Prisahám vám, messieurs et dames, že nebyť toho prekliateho zákona, ktorý nás pripravuje oslobodu, vtej chvíli by som ju bol zabil.“
Vražedná nadutosť
George Orwell vydal svoju prvotinu Down and Out in Paris and London vroku 1933. Medzi parížsku alondýnsku spodinu sa vybral v20. rokoch, keď nové usporiadanie Európy po prvej svetovej vojne sprevádzala okrem hlbokej chudoby aj horúčkovitá túžba zabudnúť, zbohatnúť, chopiť život za pačesy, ignorovať skutočnosť.
Britské impérium ešte nebolo na dne, ale za skončenie vojny aporazenie Nemecka už vďačilo predovšetkým naverbovaným státisícom mužov zo svojich nekonečných kolónií, zktorých narobilo otrokov, pretože veď – Britons never shall be slaves! OFrancúzsku sa nedalo povedať nič iné, atak sa zrazu fenomén európskej chudoby začal rozrastať otých, ktorí očakávali, že za svoju obeť impériu dostanú viac než len odrobinky zjeho stola.
Sotriasajúcim sa kolonializmom sa zchudoby stal medzinárodný pojem; vpovedomí západoeurópskeho človeka to už nebola len otázka európskych tried, ale aj nového povedomia ochorobnej nadutosti imperializmu, ktorý zabíja súsmevom na tvári pre dobro „vyššej civilizácie“. Apresne tento kontext priviedol kotázke Erica Arthura Blaira, syna koloniálneho úradníka, ktomu, aby sa z neho stal George Orwell, ktorý si uvedomuje, že chudoba je najčastejším dedičným prekliatím. Ajediným riešením, ako zabrániť zlu, ktoré pácha na jednotlivcovi ana medziľudských vzťahoch vcelej spoločnosti, je zmeniť systém, ktorý ju konzervuje.
Dych neľudského zúfalstva
Ak súdobí kritici vyčítali Orwellovi pokrytectvo, že jeho prežívanie chudoby nie je autentické, pretože sám pochádzal zprivilegovaného prostredia asvojím osobným experimentom života medzi spodinou podmienky spodiny nijako nezmení, mýlili sa. Pretože veľmi dobre vieme, že chudoba nie je zločin ani bohatstvo nie je cnosť, hoci konformisticky prijatý výklad hovorí pravý opak. Takisto „civilizovaný“ svet, zktorého Orwell pochádzal aktorého zidealizovanému obrazu sa práve dnes rovnako slepo ako vjeho dobe usilujeme podobať, mu nemohol zabrániť vidieť skutočnosť azakázať mu snahu pochopiť ju vcelej zločinnosti civilizačných „cností“.
Dnešné civilizované mestá nie sú iné – dýchajú presne tým istým neľudským zúfalstvom ako vtedy, keď sa George Orwell potĺkal medzi tými, ktorých nikto nechcel vidieť.
Silvia Ruppeldtová(1977)
Publicistka, esejistka, prekladateľka. Vyštudovala scenáristiku a dramaturgiu na Filmovej fakulte VŠMU a archeológiu na FiF UK v Bratislave, absolvovala študijné pobyty vo Viedni, Madride, Moskve a Havane. Bola poslucháčkou Inštitútu pre Vyššie latinskoamerické štúdiá vo Viedni. Prekladá literatúru, odborné texty a poéziu zo španielskeho, francúzskeho, portugalského, nemeckého a anglického jazyka.
Geroge Orwell ako reportér BBC vroku 1940.
Foto: wikipedia / BBC
