ղľáԾ
Keď autor rozpráva životný príbeh Jozefa Baláža vprelomovej dobe tretej tretiny minulého storočia, prelína ho spríbehmi niekoľkých Balážových priateľov vrôznych krajinách. Aj príbehy tých priateľov majú vzťah kpolitickému mechanizmu, atak pomáhajú knihe udržať žáner, ktorý si autor zvolil: nazval totiž svoje dielo dokumentárnym románom. Banáš naštudoval materiál zo zákulisia Kremľa, Bieleho domu, Hradčian aďalších mocenských centier, vknihe defilujú postavy štátnikov agenerálov voficiálnych aj intímnych situáciách. Nielen pre mládež to budú nové veci – aj pamätníci sa zo Zóny nadšenia dozvedia všeličo až teraz. Banášove pútavé rozprávanie teda plní aj vzdelávaciu úlohu.
Ľubomír Feldek
Jozef Banáš: Zóna nadšenia
Politik, diplomat aautor kníh Lepší ako včera a Idioti vpolitike sa predstavuje novým dielom. Sám oňom píše, že ho napísal sám život.
,,17. augusta 1968 som sa vo Vysokých Tatrách zoznámil sThomasom. 21. augusta 2007 som sa vMukačeve zoznámil sIvanom. Vauguste 1969 som strávil mesiac uThomasa vZápadnom Nemecku. „O rok prídeš knám do Bratislavy,“ pozval som ho. „Prídem,“ volal za odchádzajúcim vlakom na nástupišti vKolíne nad Rýnom. Na jar 1970 sa zatvorili hranice na dvadsať rokov. Ostala mi po ňom čiernobiela fotografia aspomienka na úžasné debaty sním ajeho priateľmi...“
Na Vianoce 2005 dostal Jozef Banáš originálny darček. Dcéra vypátrala jeho priateľa zmladosti.
,,Thomas ma stridsaťsedemročným oneskorením navštívil. Rozprávali sme si životy naše, ale aj životy Nemecka, Česka, Slovenska, Ukrajiny, Ruska. Prekárali sme sa, smiali, plakali, neveriaco krútili hlavami. Žili sme od seba doslova niekoľko metrov anetušili sme to. Keď sme sa vBratislave lúčili, Thomas povedal: ‹Tento príbeh je na román!›“
Ten román spodtitulom Dramatický príbeh priateľstva alásky 1968 - 2008 je tu. Prinášame zneho dva úryvky. Slávnostná prezentácia knihy Zóna nadšenia sa uskutoční 22. augusta.
Keď autor rozpráva životný príbeh Jozefa Baláža vprelomovej dobe tretej tretiny minulého storočia, prelína ho spríbehmi niekoľkých Balážových priateľov vrôznych krajinách. Aj príbehy tých priateľov majú vzťah kpolitickému mechanizmu, atak pomáhajú knihe udržať žáner, ktorý si autor zvolil: nazval totiž svoje dielo dokumentárnym románom. Banáš naštudoval materiál zo zákulisia Kremľa, Bieleho domu, Hradčian aďalších mocenských centier, vknihe defilujú postavy štátnikov agenerálov voficiálnych aj intímnych situáciách. Nielen pre mládež to budú nové veci – aj pamätníci sa zo Zóny nadšenia dozvedia všeličo až teraz. Banášove pútavé rozprávanie teda plní aj vzdelávaciu úlohu.
Ľubomír Feldek
I. časť. XXIII. kapitola
Neuwied 1968
Thomasova matka vposteli skôr sedela, ako ležala. Nohy mala opuchnuté a boleli ju čoraz viac. Svoje si doslova odskákali po vojne, keď bola Annemarie Ankermannová jednou zmiliónov nemeckých „Trümmerfrau“ – „žien ruín“, ktoré stavali zničenú krajinu. Nikto nezráta tie tisíce, desaťtisíce, možno aj státisíce tehál, čo prešli jej rukami. Trpezlivo ich oklepávala malým zodratým kladivkom. Tehličku k tehličke prikladali murári, zväčša starí chlapi, ktorých pre vek neodviedli na vojnu astavali príbytky pre ľudí, ktoré im v nezmyselných náletoch zbombardovali šíritelia svetovej demokracie. Mladí muži alebo zahynuli na fronte, alebo boli roztrúsení vsovietskych aamerických zajateckých táboroch. Jej manžel mal šťastie. Koniec vojny ho zachytil pri Hamburgu. Dostal sa do anglického zajatia, odkiaľ sa našťastie vrátil.
Annemarie cez otvorené dvere do obývačky počúvala akúsi televíznu debatu, vktorej sa hádali otom, ktoré Nemecko sa viac vyrovnáva snacistickou minulosťou. Východné či západné. Premýšľala nad večnou témou – „Schuldgefühl“. Akýsi mužský hlas čítal: „Beate Karlsfeldová, nežidovka nemeckého pôvodu, manželka francúzskeho žida Sergea Karlsfelda, ktorý prežil koncentračný tábor apreslávil sa ako lovec nacistov, prišla 7. novembra do Berlína na zjazd sociálnych demokratov, pristúpila ku kancelárovi Kiesingerovi, označila ho za nacistu adala mu zaucho.“
„Mala mu vraziť aj dve, nakopať ho do zadku azraziť zpódia!“ komentoval správu Thomas, ktorý sa vobývačke chystal na popoludňajšiu zmenu. Privyrábal si vtovárni na betónové prefabrikáty, kde pracoval ako majster jeho otec. Matka mlčala. Hlas pokračoval: „Do konca roku 1968 Spolková republika Nemecko uväznila 6221 Nemcov za zločiny spáchané za nacistického režimu. Vroku 1968 odsúdili unás len tridsať nacistov, väčšinou bezvýznamné figúrky. Nebol odsúdený ani jeden sudca zhitlerovskej éry.“
„Zatvor dvere!“ zvolala matka na Thomasa. „Nemôžem to už počúvať. Ja som nikdy vstrane nebola, nikoho som nezabila, zničila som si zdravie pri rekonštrukcii Nemecka, ale nikdy som neukazovala prstom na druhého. Všetci sme mlčali abáli sa. Dnes je každý hrdina. Neznášam oneskorených hrdinov...“
„Nerozumieš tomu, mama. Tu nejde oto mstiť sa za...(chcel povedať „vaše“, ale zastavil sa)... zlyhania vo vojne. Ide oto, aby sa to už neopakovalo. Ak sa nevyrovnáme sminulosťou, bude sa opakovať.“
„Máš šťastie, že tu opäťdesiat rokov nebudem anebudem sa ťa môcť pýtať na tvoje dnešné zlyhania.“
„Robím všetko preto, aby som žil tak, že sa budem môcť svojim deťom pozrieť pokojne do očí.“
„Myslíš, že my s otcom sa ti do očí pozrieť nemôžeme?“
„Prepáč, nemyslel som to konkrétne na teba.“
„Ana koho?“
Zazvonil zvonec. Poštárka Hilda prišla osobne, pretože priniesla dva listy. Jeden obyčajný zo Západného Berlína od Petra Greinera adruhý doporučený zRektorátu Univerzity Fridricha Wilhelma. Thomas netrpezlivo otvoril obálku sPetrovým listom. „Ahoj, Thomas! Trošku som sa odmlčal, ale len preto, že som sa sťahoval zTiergartenu do Wilmersdorfu. Je tu pokojnejšie bývanie aIngrid je bližšie k matke. Konečne som dostal zmluvu od nového zamestnávateľa - redakcie Das Leben. Od 1. novembra som oficiálne jej dopisovateľom pre Západný Berlín aNDR. Už som mal toho prostituovania sa vBild Zeitungu dosť. Na novom pracovisku som slobodnejší vtom, čo, ako a kedy napíšem. Paradoxne, aj keď je Západný Berlín obohnaný tým odporným múrom, atmosféra sa mi zdá slobodnejšia ako vSpolkovej republike. Študenti sú tu oveľa gurážnejší. Možno je to aj tým, že Slobodná univerzita vznikla až vroku 1948 anie je zaťažená minulosťou. Premysli si, či by ti nestálo za to študovať politológiu na tunajšej univerzite. Zistím prípadne podrobnosti apošlem Ti.
Som rád, že ti tie moje fotografie pri vypočúvaní na polícii pomohli. Priznám sa, že som sa skutočne bál, aby ťa nestrčili na pár mesiacov do väzenia. Asi si si celkom dobre neuvedomil, že od mája platí unás zákon ovýnimočnom stave. Máš správy od Tvojho priateľa Jozefa zČeskoslovenska? Pozdravujem Ťa aozvi sa skoro. Peter.“
Thomas pozrel na hodinky, autobus zIschlu do fabriky odchádza ošesť minút. Strčil o druhý list do vrecka košele, narýchlo dal mame pusu na čelo autekal na zastávku. Bol piatok atešil sa, že vsobotu sa pôjde sHelgou kúpať na novú krytú plaváreň. Bol krásny slnečný začiatok decembra 1968. Rušný rok sa pomaly končil, Thomas myslel na Vianoce. Po nich má tri skúšky adúfa, že sa mu semester podarí včas uzavrieť.
Spomenul si na list vo vrecku košele. Otvoril ho. Rektor univerzity mu spoľutovaním oznámil, že na základe oznámenia polície zo Západného Berlína sa zúčastnil na nedovolenej demonštrácie. Vzmysle zákona ovýnimočnom stave nie je možné, aby študenti, ktorí sa zúčastňujú na nepovolených demonštráciách, študovali na vysokých školách Nemeckej spolkovej republiky. Spoľutovaním mu oznamujú, že rada univerzity rozhodla, že sokamžitou platnosťou je zďalšieho štúdia vylúčený.
II. Časť. III. kapitola
Prešov 1970 ‒ 1971
Bálecká rozzúrená treskla dvermi aodišla. Bálecký sa usmial. Okamihy, keď stará treskla dvermi aodišla aspoň na hodinu zdomu, patrili kmálo radostiam vjeho živote.
„Oči žiáária, pery vráávia, mám ťa rááád, kade chodím, tam si nôtíím, mám ťáá rád...“ sradosťou začal vyspevovať Lehára. Predstava, že by mohol byť dedom, sa mu vcelku zapáčila. Marta, ktorá pricestovala na Vianoce aj so sestrou Evou zOlomouca, kde študovala na univerzite, sa vrátila zobchodu. Priamo sa jej na to spýtal.
„Áno, mešká mi menzes...“
„A kto je ten chlapec?“ nedala zvedavosť otcovi. Marta mu ukázala zopár Jozefových listov. Otec, vidiac dôkazy lásky neznámeho muža kjeho dcére, sa upokojil.
„A vezme si ťa, ak sa dozvie, že si vtom?“
„Už sa dozvedel.“
„A?“
„On si ma chcel vziať aj bez toho. Opol roka končí vysokú školu, ja maturujem, dajako to zvládneme.“
„Ak sa to narodí, môžete bývať unás.“ Marta nereagovala. „Viem, viem... nechceš kvôli mame...“
„Najprv musíme dokončiť školu a... iné...“
„Čo iné?“ spýtavo na ňu pozrel otec.
„Jojo,“ tak Marta Jozefa volala, ,,by chcel prísť knám aporozprávať sa svami. Oco, môžeš smamou dajako rozumne prehovoriť? My sme sa už dohodli, že sa vezmeme. Bojím sa, aby nerobila cirkus...“ Otec si ju nežne privinul. „Cirkus robiť bude, ale na to sme hádam už zvyknutí, nie?“ Šibalsky sa na seba usmiali. „Najvyšší čas, aby som si poriadne toho Smetanu naštudoval... Hádam mi ho dovolíš spievať na tvojej svadbe...“
Odva dni pricestoval do Prešova Jozef. Priniesol budúcej svokre obrovskú kyticu, čo ju trochu obmäkčilo.
„To muselo byť veľmi drahé...“ zdanlivo sa hnevala. Nevediac, čím by znervóznila atmosféru, obrátila sa svýčitkou kmanželovi. „Kedy si mi ty naposledy priniesol kvety?“ Bálecký sa všokujúcej predstave, že by svojej starej mal priniesť kvety, nezmohol na slovo. Bálecká bola nadurdená, lebo Marta osituácii najprv informovala otca. Teraz chytila iniciatívu do svojich rúk. Keď ju Jozef smierne chvejúcim sa hlasom požiadal oruku mladšej dcéry, spustila povinné vzlyky, nariekala, že dcéra ešte ani nezmaturovala, že je príliš mladučká, že si ešte života neužila. Jozef bol Maťou dobre pripravený aopakovane sľuboval, že sa oňu postará. Napokon, ikeď bol ešte študentom, finančne na tom nebol zle. Priemer známok mal presne dva, za čo dostával dvesto korún, prospechové štipendium, za reprezentáciu školy školu vo volejbale ďalšie dve stovky, anajmä pracoval ako redaktor športového týždenníka TIP na polovičný úväzok, za čo mal rovných päťsto korún. Keď to vysvetlil budúcej svokre, začala sa na neho pozerať vážnejšie, pretože ona ako vedúca mzdovej učtárne stridsaťročnou praxou zarábala len oštyri stovky viac.
„A bývať budete kde?“ spýtala sa.
„To sme ešte neriešili, ale aj to dajako zvládneme.“
Báleckí mlčali, len budúca svokra si občas vzdychla a utrela si hranú slzu. Predstava, že staršia dcéra má známosť vOlomouci, mladšia sa chce vydávať aona, zdá sa, ostane vPrešove sama so svojím mužom, ju rozosmutnila.
„Marta mala osemnásť pred poldruha mesiacom... Nerada by som, keby sa vydávala sbruškom. Nemusia to všetci vedieť... Viete, ako je to tu na východe...“ zamyslela sa Bálecká.
„Ha-ha-ha...“ rozosmial sa Bálecký. „Čo si tak ľudia budú myslieť, keď sa vydáva osemnásťročná dievčina pred maturitou?“
Bálecká nad čímsi premýšľala, apotom to znej vyšlo. „Mám známeho farára vStarom Smokovci. Je tam krásny historický kostolík... Tam sme sa brali aj my sotcom...“
„K tomu by sme mali azda zavolať aj Martušku,“ podotkol Bálecký.
„Boli by sme veľmi... veľmi radi, keby sa svadba konala vkostole. Teda aj vkostole...“ tvrdšie zdôraznila Martina matka.
„Pre môjho otca to bude možno problém, ale dúfam, že ho presvedčím...“ zamyslel sa Jozef.
„Svadba na národnom výbore je len povinná fraška, ale svadba vkostole je obrad, ktorý ostáva na celý život. Veľmi nám na tom záleží,“ zopakovala Bálecká.
Smokovecký kostolík Nanebevstúpenia Panny Márie je skôr väčšia kaplnka. Dostať termín na sobáš vtejto historickej budove nebolo jednoduché. Svadby sa tu konali častejšie ako viných kostoloch kvôli výhodnej polohe kostolíka. Stál ukrytý vedľa mohutného amfiteátra, ukrytý pred zrakmi zvedavcov. Anajmä tam bol chápavý adiskrétny kňaz. Mať svadbuvkostole včasoch vrcholiacich masových previerok členov Komunistickej strany si vyžadovalo aj istú odvahu.
Pre Jozefovho otca bolo zotrvanie vkomunistickej strane existenčnou otázkou. Bol štátnym úradníkom. Vedel, ako dopadli jeho kolegovia, ktorí odmietli dodatočne odobriť „internacionálnu pomoc ZSSR aštátov Varšavskej zmluvy“. Všetkých do jedného presunuli do výroby, skladov či na roľnícke družstvá. Nie že by sa bál roboty, bol zKysúc, kde život nie je ľahký. Bál sa, lebo má tri deti, aak by ho zo strany vyhodili, nasledovalo by zníženie platu aj opolovicu. Museli by sa zrejme odsťahovať na vidiek aobstarať si dajakú záhradu, aby prežili. Syn by musel prerušiť štúdium na vysokej škole, a je už v záverečnom ročníku. Keď mu Jozef oznámil, že Báleckí si želajú svadbu vkostole, zvraštil čelo amlčal.
„Skurvení hajzli!“ treskol otec na stôl Pravdu, ktorá na štyroch stranách spalcovým titulkom priniesla materiál snázvom „Poučenie zkrízového vývoja“. Neostalinistický dokument inšpirovaný Biľakom, Indrom, Jakešom aďalšími ultrakonzervatívnymi komunistami rozbúril vlnu debát vcelom Československu. Na schôdzach komunistickej strany, Revolučného odborového hnutia, mládeže, rybárov, spisovateľov akaždého, kto bol niekde organizovaný (ato boli vlastne všetci), museli občania demonštratívne za tento „zdrap papiera, sktorým si slušný človek ani riť nevytrie“, ako vravieval Balážov otec, zodvihnúť ruku. „Poučenie zkrízového vývoja“ však bol Moskvou inšpirovaný aultrakonzervatívcami vo vedení komunistickej strany sformulovaný dokument, ktorý určoval život nielen členov komunistickej strany, ale celého Československa. Zlovestný dokument, ktorý záchvev slobody zDubčekových čias rozdrvil na ďalšie dve desaťročia.
„Už ma potupili avydierali dosť. Celý život som držal hubu akrok, krivil chrbát apoddával sa. Len preto, lebo som chcel, aby ste sGitkou aKatkou slušne žili, mohli študovať, vydať sa, oženiť sa abyť šťastní. Do kelu aj stakým životom...“ Otec si ukryl tvár do dlaní. Jozefovi sa zdalo, že sa mu zarosili oči. „Včera som na schôdzi vyplnil formulár, že som vyrovnaný snáboženskou otázkou... myslia si, že keď človeka donútia vstúpiť do strany azakážu mu chodiť do kostola, prestane byť veriacim... Celý život verím, že sa to raz, dúfam, zmení. Že títo debilní Biľakovci, sprostí ako tága zmiznú azačneme tu žiť ako ľudia. Vieš si predstaviť, že mám päťdesiat rokov anikdy vživote som okrem Budapešti aKrakova nebol za hranicami?! Celú mladosť som sníval otom, že budem cestovať...“ Jozef počúval. Nikdy predtým sa mu otec takto neotvoril. Až teraz si uvedomil, akú mal ubolenú, zgniavenú dušu. „Vyhodili Mráza, Šnajdera, Pohanku... najkvalitnejších ľudí. Za riaditeľa odboru vymenovali chlapa, čo unás robil nočného vrátnika. Len preto, že je zvýchodu atvrdí, že sa pozná sBiľakom. Zasa násponižujú.“ Zhlboka sa nadýchol. Odrazu sa prudko postavil. „Nie, už nechcem ustupovať. Aspoň nie vo veciach, na ktorých záleží mojim deťom. Povedz Báleckým, že svadba vkostole bude, aj keby to použili ako dôkaz mojej nevyrovnanosti snáboženskou otázkou...“ Potom si syna privinul. „Kedy to vlastne bude?“
„Martina matka zaistila termín na poslednú januárovú sobotu.”
„Pýtam sa na termín narodenia vnuka...“ zasmial sa otec. „Si posledný Baláž, musíš mať syna...“
Kniha vychádza vo vydavateľstve Kelion.
