ղľáԾ
Nepýtajme sa, prečo opäť Osamelí bežci, keď už vyšli ako skupina vmnohých vydaniach avrôznych vydavateľstvách, lebo je stále čo hľadať anájsť vich tvorbe. Potvrdzuje sa, že všetko zich biografie, postojov, rôznorodej tvorby (nielen tej básnickej) je tu stále ešte nie úplne obnažené aspracované (teoreticky ičitateľsky).
Ivan Laučík, Peter Repka, Ivan Štrpka: Sme (stále) príbuzní na začiatku (Osamelí bežci vo výbere Jána Štrassera)
Levoča: Modrý Peter, 2021
„...mohli by sme povedať, že proces klasicizácie tejto básnickej trojice sa úspešne začal. Ajedným dychom dodať, že zaslúžene.“ (s. 305) Ján Štrasser vdoslove ktejto knihe svojským, originálnym spôsobom, stručne ale výstižne charakterizuje dobu (60. roky 20. storočia), keď skupina vstupovala do literatúry. „Osamelí bežci nikdy neboli začínajúci básnici. Vjanuári 1964 sa na stránkach Mladej tvorby prezentovali ako originálni, vyhranení azrelí tvorcovia svojimi básňami;“ (s. 305)
Avpolovici 60. rokov ako dvadsaťroční (všetci traja narodení v roku 1944) už boli etablovaní, keďže prišli do poézie sniečím novým. Istým spôsobom otom „hovoria“ ilustrácie (Jakub Milčák) vtejto knihe. Nie sú iba náznakom toho, čo sa „deje“ vtvorbe „osamelých“, ale predstavujú aj húštiny, vktorých sa stále dá nájsť veľa prekvapivého. Vtých napohľad jednoduchých kresbách je obsiahnutá sémantika apodstata poézie Osamelých bežcov práve preto, že ilustrácie sú nejednoznačné, môžeme vnich hľadať anachádzať zmysel tak, ako vpoézii všetkých troch básnikov. Avo fotografiách (Juraj Bartoš, archív Osamelých bežcov) sú zasa stopy ich vývinu rokmi adozrievaním. Škoda, že pri fotodokumentoch nie sú aj dátumy.
Jasnozrivosť názvu
Ako motto ku knihe vybral Ján Štrasser slová Ivana Laučíka: „Obdivujem jasnozrivosť názvu Osamelí bežci: vyjadruje súčasný stav jasne aprovokujúco – zároveň je absolútny. To nám neodpustia optimisti ani pesimisti.“
Kniha (311 strán) sa člení na tri kompozičné časti, každá znich obsahuje verše jedného, druhého alebo tretieho „bežca“ aokrem toho veľa listov (korešpondenciu medzi „bežcami“), výpovede všetkých troch vpodobe rôznych žánrov, zväčša esejistických, prirodzene, najviac ich poézie, ktorú Štrasser vybral podľa vlastného vkusu apodľa etablovanej hodnoty; apomedzi to niekoľko fotografií ailustrácií.
Je dobré, že je toľko hodnotného materiálu – rôznych textov, ktoré vpriebehu doterajšej tvorby skupiny vznikli, aza tie desiatky rokov sa možno nič znich nestratilo. Vydavatelia nás totiž zatiaľ vždy prekvapia niečím novým. Táto kniha je jedna ztakých, kde nie je zachovaná nejaká striktná kompozícia. Je kolážovitá aoto väčšmi čitateľa priťahuje. Kdekoľvek knihu otvorí, môže čítať bez toho, aby mu unikol kontext.
Po troch úvodných básňach (Laučík, Repka, Štrpka) nasleduje neoddeliteľný text od troch Osamelých znovembra 1963 – Angažujeme sa za návrat anjelov. „Za návrat ľudí kľudskosti, za ľudský odkaz civilizácií. Za humanizmus.“ (s. 19).
Tri básne môžeme vnímať ako juvenílie iako pozoruhodné pre zostavovateľa tejto knihy. Bolo by teda dobre, ak by texty básní mali bibliografický údaj času. Treba však uviesť, že boli vybrané pravdepodobne cielene. Už vnich môžeme postrehnúť, čo pre každého ztroch básnikov bude vtvorbe najtypickejšie, aký charakter, obraz skutočnosti budú ako precízni vnímatelia sveta vpoézii stvárňovať aako budú svet poeticky vnímať.
Každý ztroch sa vyjadril kManifestu veľmi dôrazne, podstatne auž vtýchto výpovediach cítiť budúci charakter ich poézie itypický postoj ktej časti skutočnosti, ktorá ich neskôr vtvorbe predovšetkým zaujala. „Pozoruhodné je, že hoci tvorili (tvoria) básnickú skupinu, po skupinovej básnickej doktríne nebolo ani slychu. Každý znich bol iný – svojský, zaujímavý, sugestívny.“ (s. 307)
Vich veršoch (i tých prvých vchronológii času) možno nájsť motívy, výrazy, lexiku, ktorá bude ateda je typická pre jednotlivých „bežcov“ vcelej tvorbe. Ide oisté symboly, ktoré skrývajú priam identický názor, postoj ku skutočnosti. Vtom práve možno vidieť acítiť „angažovanie sa za návrat anjelov“. Aje tu aj nepriamo vyslovovaný motív ciest – rôznych, ďalekých iblízkych – ato je unich spoločné tiež. „Všetko sa zbieha do jedného bodu./ Koľajnice.“ „Dvakrát žijeme/ vpolovici zomierame.“ (Repka, s. 44, 49) „Naše dlhé či krátke stretnutia na cestách, doma alebo na celkom nečakaných miestach boli pre nás vždy dôležité, životne.“ (Štrpka, s. 302)
Zlovestný príznak...
Vjednotlivých častiach knihy sa striedajú rôzne texty sbásňami alistami troch „príbuzných“, vabecednom poradí podľa mien. Korešpondencia, pri ktorej nechýbajú dátumy, je plná symbolov, náznakov, reálneho ifantazijného, často ide otexty, ktorých zmysel môže pochopiť iba zainteresovaný. Inak sa môžu vnímať ako básnické texty, majú poetický nádych atýkajú sa zväčša toho, čo im bolo na ich cestách, stretnutiach, spoločných či individuálnych, najbližšie.
„Verím, tak ako som ja akceptoval, zosúhlasil aprijal do seba Tvoje listy, básne, pozdravy, prijmeš Ty moje mlčanie, ten nemilosrdne priezračný priestor, ako presný obraz mojej samoty. Si vnej prítomný.“ (Štrpka Laučíkovi, s. 62) Na začiatku ivprvej polovici 60. rokov cítiť vlistoch „bežcov“ radosť – zmladosti, istej slobody ivážne zamýšľanie sa nad umením (poéziou) ajeho funkciou. „Poézia ako proces. Nemyslím, že by existovala absolútna Poézia,...“ (Laučík Štrpkovi, s. 77) „Nezháňam sa za básňami – prídu apotom ich mám. Absolútna úprimnosť – aTy vieš, koľko je vúprimnosti zúfalstva.“ (Laučík Repkovi, s. 79) „Doteraz sa nám, našťastie, komu za to ďakovať, podarilo stretnúť básničky, ktoré na nás čakali.“ (Repka Laučíkovi, s. 107)
Kpoézii sa všetci traja vyjadrujú aj vniektorých reflexívnych žánroch, ktoré zostavovateľ nazval Krátke texty. Ivan Laučík poeticky píše: „Poézia je tieň, ktorý vrhá náš vnútorný život. Neprítomnosť tieňa ľudia vždy považovali za zlovestný príznak. Zčloveka bez tieňa išla vždy hrôza...“ (s. 166) Peter Repka nazýva svoju poéziu „poéziou ulice“ aIvan Štrpka poéziu vo všeobecnosti definuje.
Vdoterajších výberoch, kde je aj korešpondencia Osamelých bežcov, je najmenej listov Štrpkových. Atak je to aj tu. Sčasti je to vysvetlené vliste Laučíka Repkovi zroku 1986: „Dvanásť hodín som lúštil hádanku Ivanovho mlčania.“ (s. 285) „Musím mu trochu písať, aj keď hádam ani neodpovie.“ (s. 157) Listy troch „osamelých“, ktoré spájali Liptovský Mikuláš, Frankfurt, Offenbach aBratislavu, neboli príliš časté, skôr sporadické. „Milí naši, aj čakanie na listy patrí do korešpondencie, veď nemlčíme zrozmaru.“ (Laučík Repkovi, s. 294)
Pôsobivý výber
Do tretej časti (veľmi symetrickej) zaradil zostavovateľ najprv vždy list aza ním desiatku básní vporadí Laučík, Repka, Štrpka, kapitolu zavŕšil časťou Trocha viac listov azáverečným Mottom Ivana Štrpku.
Štrasserov výber básní je zaujímavý, pretože sa vrátil aj ktakým veršom troch „osamelých“, ktoré nie sú vo viacerých iných výberoch. Akoby sa na ne bolo zabudlo apritom predstavujú iný rozmer Laučíkovej, Repkovej aŠtrpkovej poézie. Pozoruhodný je Repkov 12-dielny cyklus básní ܳá, pre Štrpku menej typická báseň Znového sveta (Spomienky) ajedna znajpôsobivejších básní Laučíka Ad revidendum.
SIvanom Laučíkom sa ocitneme v „jeho“ jaskyniach, horách, na lúkach, sPetrom Repkom si uvedomíme, čo je vživote dôležité ačo dôležitejšie, na čo nemáme zabúdať, či byť alebo mať je to základné aprejdeme sním celé dejiny. Ivan Štrpka zasa orientuje svoje pocity aúvahy väčšmi do vnútra lyrického subjektu, využíva množstvo alegorického vyjadrovania ajemne aj ľúbostnú lyriku. Pravda, nájdeme to vo výbere Jána Štrassera. Vcelej neobyčajne bohatej tvorbe Osamelých bežcov nájdeme imnožstvo iných motívov atém.
Vzávere tejto veľmi dobrej knihy sú bibliografické heslá Ivana Laučíka, Petra Repku aIvana Štrpku iautora publikácie Jána Štrassera. Aešte predtým jeho text, ktorý „vznikol abol uverejnený vdenníku SME voktóbri 2008 amám pocit, že po dvanástich rokoch knemu niet veľa čo dodať.“ (s. 309)
Osamelí bežci dodnes nikdy nestratili čitateľov a „stali sa vslovenskej literatúre istým fenoménom“ (s. 308). Svedčia otom imnohé výbery zich poézie, monografie, ďalšie aďalšie vydania jednotlivých zbierok isúhrnných diel a, pravdaže, množstvo autorských čítaní abesied. Predmetná kniha bola prezentovaná vjúli 2021 na levočskom Festivale poézie vydavateľstva Modrý Peter. Zúčastnili sa ho všetci traja, resp. dvaja – Peter Repka, Ivan Štrpka aMária Laučíková, manželka už zosnulého Ivana Laučíka. Stále teda prebieha čas na nové čítanie tvorby Osamelých bežcov.
Gabriela Rakúsová (1943)
Literárna kritička, recenzie publikuje vprintových aelektronických médiách. Je autorkou rozhlasových literárnych kompozícií ospisovateľoch aich dielach, niekoľkých dramatizovaných próz. Knižne vydala súbory textovZliterárnych reflexií(F.R & G., 2015),Fiktívne rozhovory(LIC, 2018) aMedzi realitou ajej znakom / interpretačné úvahy oknihách(Modrý Peter, 2018).
